Poviedka:
Pridaná: 22.4.2008, 17:17:54
Čítaná: 3891×
Hodnotenie: (počet hlasov: 20)

Typ: Fiction
Postavy: On, ona
Stručný dej: Malý výlev zlej nálady...

Literárna forma: poézia
Žáner: dráma

Keď zostane ticho...

Keď zostane ticho

a s posledným dychom

čas sa ti zastaví

tak s tichučkým vzdychom

a nemalou pýchou

naveky nás pozdravíš.

Občas sa proste pýtam, prečo to všetko.

Prečo zo semiačka ruže vyrastie pýr.

Prečo moje šťastie sa v polovici pretlo

a Boh toľko zlého vôkol dovolil.

Možno mal proste príliš veľa práce,

aj Boh občas nestíha, však každý niečo chce.

Stará sa o všetkých, ešte aj duše spiace,

no na teba zabudol – a tebe je zle.

Pýtam sa, prečo dovolil ti odísť

tak skoro strašne, jak zblúdilé to duše.

Možno sme sa proste mali iba rozísť...

Ale prečo tak ďaleko? Proste to nechápem.

Bolí ma to, no zabudnúť ťa nechcem.

Len prosím Bože, nech už v tme netápem...

Tak ticho do noci pri sviečke brepcem.

V krásnej záhrade vyrástli mi tŕne.

Na ruže chcela som ich rýchlo povýšiť.

No dopichali ma, ruka začala mi brnieť.

Môžem sa ranami pred svetom popýšiť.

No aj tak ich schovávam za veľmi šťastný výraz.

Nemiestny žarty na účet priateľstva.

Vráťte mi priateľov! Nie prosba, ale príkaz.

Lež nikto nečuje. Samoty nevesta.

A oblečená v bieločiernom háve.

Občas je šťastná, občas vzlyká v kúte.

Slza jej dopadne na vlasy hnedoplavé,

srdce zatrpknuté dávno je zamknuté.

Vymazať po jednom a veľmi bolestivo.

Sklamať sa v mnohých z nich, a diktovať si závet.

To nie je vôbec pekné, a býva z toho clivo,

na svete občas človek stretne toľkú háveď...

Ty si bol kvietok môj. Teraz ležíš v hrobe.

Bože môj, prečo to??? Veď je to úplne choré...

Zaslúžils´ by si si spievať v Božom chóre...

Nechceš mi prosím ťa, na zem zoslať náhradu?

Tak trochu za teba, priateľa pravého.

Tú silu chlapčenskú, čo na zlú náladu

nájde vždy smiechu srdcu zdravého.

No asi nejde to. Zrejme bols´ jediný.

Abo som zmeškala osudu hodiny.

Veľa neospravedlnených a preto musím pykať.

Na samotu občas ťažkú budem musieť zvykať.

Pár ľudí blízkych v záhradke mi rastie,

no väčšinou predieram sa cez boľavé chrastie.

A bolia ma bývalé spriaznené dušičky,

chcela bych´ v záhrade zalievať ružičky.

Semiačok nikde niet. Vždy myslím, že ich mám,

no pichnú do prsta, podejú neviem kam.

Stratia sa v diaľavách, boli len preludom.

Bolí to, viete jak? Bolí to ako hrom...

Ty bol si jediný,

bol si mi bez viny.

Stačilo tak málo

a slnko mi ťa vzalo.

Ach, priateľ drahý môj, spomínam na teba.

Zrak svoj si upieram pričasto do neba.

Zošli mi prosím ťa od teba anjela...

ja viem, že nemôžem... viem, že chcem priveľa...

No bez teba ťažko je. A občas priveľmi.

A ľudia vôkol, tí nie sú príjemní...

Občas hryzú do rán a občas potkýňajú.

A anjeli, priateľ môj, tí aspoň krídla majú.

Nad hanebnosť ľudí ma vedia rýchlo povzniesť.

Priateľ môj drahý, nechceš ma k sebe uniesť?

Však iba na pár dní, nech zase zažijem

ten pocit priateľstva. Fakt nemáš záujem...?

A však možno sa z neba dá vrátiť,

a nielen prísť a v ňom sa stratiť...

Aj keď sa bojím, čo by to bolo,

občas mám po krk pozemských bôľov.

Ten bude priateľ? Nie, kopne ma v brucho.

Ten tiež má hlúpe poznámky na mňa.

A bolí to ako slzy za zlatou dúhou,

tam, kde má byť celá krajina krásna.

Vzlykni si, srdiečko, uľav krivde svojej.

Chcem iba priateľa, jediného stačí.

Kričí to do diaľav zmučené srdce moje,

za toho jedného, čo sa mi nenavráti...

---------------------------------------------------------------

Toto je výtvor mojej zlej nálady :( ach ;(;(

PS: prepáčte, že som to prvé vymazala

[ » na začiatok « ]