Poviedka:
Pridaná: 14.4.2008, 19:43:44
Čítaná: 4235×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Smutný je návrat domov, keď tam niet vašich milovaných...

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Totálna otrasná jednorazovka.

Pomaly kráčam alejou topoľov, ktorá sa postupne mení na okraj lesa. Cestou míňam malé chalúpky, ktoré až podozrivo pripomínajú tú Perníkovú. Slnko svieti pomedzi listy stromov a ja cítim, ako ma zaplavuje šťastie- vraciam sa domov s veľkým D.

Popri ceste žblnkoce potôčik a ja v rytme vlniek poskakujem po poľnej cestičke k môjmu cieľu, zatiaľ peknej šindľovej streche sem-tam pokrytej machom. Postupne vidím známe obrysy neveľkej chalúpky s drevenou verandou a štvorcovými okienkami. No napriek jej malej veľkosti, v mojom srdci je to hrad. Akoby chcela môj dojem potvrdiť, z dvoch strán je porastená brečtanom, čo jej dodáva aristokratický nádych.

Pôvodne bola bledučko hnedá, no čas farbu vybledol a zostala matná béžová- no práve ten čas ju nabil teplom ktoré z nej vyžaruje.

Rozbehnem sa, no po chvíli zastavím. Nie preto, že by zastavil plot, ten tu nie je potrebný, nemáme sa pred čím chrániť. Zastavím preto, lebo si to chcem vychutnať. To pomalé stúpanie po drevených schodoch a jemný poryv vetra, ktorý kolísal húpaciou sieťou v rohu verandy.

Natiahnem ruku ku kľučke a neisto ju stlačím. Dvere ešte stále vŕzgali. Za tie roky sa to nezmenilo. A ani zariadenie. Vpravo útulná kuchyňa, v ľavo obývačka. Bez stien, bez bariér. Obyvatelia tohto domu si chceli byť blízky.

Pohľadom som kĺzala z pohodlnej starej pohovky cez veľké okno so zlatými záclonami na krb. Zatajila som dych a po špičkách som sa priblížila a zostrila na nepodarený pokus o pohár z hliny. Na môj pokus z druhej triedy. Stále tam stál, aj po tých desiatich rokoch, počas ktorých som v tejto obývačke nestále. Chcela som si prehliadnuť zvyšný drevený nábytok, no oči sa mi zaliali slzami.

Stisla som list v ruke a vybehla točitým schodiskom do mojej izby. Keď som sa po chvíli upokojila, poobzerala som si moju komnatu. Všetky veci boli na svojom mieste a na stene stále viseli staré plagáty rockových hviezd spred rokov.

Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala do poslednej časti domu- zadnej záhrady. Ako som vychádzala z domu, pohltil ma pocit, že niečo ten dom stratil. V záhrade som prišla na to, ČO stratil.

Vyzula som sa a naboso kráčala pomedzi stromy po mäkkej tráve ku kameni neďaleko. Rukou som prešla cez písmenká vyryté na pomníku. Smútočné oznámenie mi vypadlo z ruky a zrazu som vedela, že to, čo dom dopĺňalo, boli láskavý ľudia. No tí ho opustili. Tak ako pred rokmi ja ich.

Venujem mojej dedinke a jej cintorínu:)

[ » na začiatok « ]