Kapitola:
Pridaná: 10.4.2008, 21:34:29
Čítaná: 2767×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ariadna, Samara, Tom Marvolo Riddle

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Koniec a začiatok 2 » Proroctvo 3 » Tom Marvolo Riddle 4 » Zlý sen 5 » Zakázané oddelenie 6 » Nečakaná ponuka

Deň čo deň trávila Ariadna čítaním zakázaných kníh mágie, ktoré ju neprestávali prekvapovať. Už netrávila toľko času s Nisou a Delainom. Nisa to chápala. Vedela o jej plánoch. Niekedy sa aj ona začítala do niektorej z kníh, ale znechutený výraz na jej tvári Ariadne prezrádzal, že jej priateľka nemá na čiernu mágiu žalúdok. Koniec vianočných prázdnin sa nezadržateľne blížil. Do hradu sa vrátil jeho ruch a hlasy študentov sa ozývali zo všetkých strán.

Nevedno ako prešli celé dva mesiace od posledného Ariadninho trestu, kým sa jej podarilo získať ďalší. Samozrejme, že to bolo opäť na čarovaní.

V ten deň precvičovali odstraňovacie zaklínadlo. Ariadna namierila svojím prútikom na staré pergameny a polámané brká na jej stole. Nič sa nestalo. Skúsila to znovu, mávla prútikom, ale tá kôpka smetí ďalej pokojne ležala na mieste. To, čo však zmizlo, bola stolička jej spolužiačky, ktorá sa za výdatného smiechu ostatných ocitla na zemi. Tento čin nemohol ostať bez povšimnutia a Ariadna sa pripravila nielen o to málo voľného času, čo mala, ale aj svoju fakultu o dvadsať bodov.

Štvrtok večer, tak ako aj tie predošlé, zaklopala u Delaveyovej, ktorá ju hneď vo dverách prebodla štipľavým pohľadom. Ariadna vošla a sadla si za stôl. Vzala do ruky pripravené brko a pustila sa do vykonávania svojho trestu. Po polhodine prepisovania starých zažltnutých pergamenov sa zrazu strhla. Monotónny zvuk tikania hodín prerušilo hlasné zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ ozvala sa Delaveyová.

„Dobrý večer, pani profesorka.“

‚Tak aj on má trest?‘ neveriacky si pomyslela Ariadna, keď vo dverách uvidela Toma Riddla. Pripadalo jej zvláštne, že „najvzornejší“ žiak, aký na škole kedy bol, a miláčik profesorov má trest.

„Á, Tom, výborne! Tak si prišiel. Toto je tá študentka, na ktorú treba dohliadnuť. Tak ja už pôjdem,“ dodala a zmizla vo dverách.

Ariadna vyvalila oči. Chcela niečo povedať, ale on bol rýchlejší.

„Prestaň písať tie nezmysly a poď sem, mali by sme sa porozprávať.“

Ariadna váhala. Riddle mávol prútikom, brko jej vyletelo z ruky a pokračovalo v prepisovaní zaklínadiel.

„Dokedy mám čakať?“ ozval sa znovu Riddle.

Ariadna vstala, prešla miestnosťou a sadla si do kresla oproti tomu, v ktorom teraz sedel Tom.

„Tak. Donieslo sa mi, že sa prehrabávaš v nebezpečných knihách.“

„Akoby teba nezaujímali,“ odsekla.

,Žiadne zapieranie, to som teda nečakal,’ pomyslel si a povedal: „Tak teba skutočne zaujíma čierna mágia.“

„A čo keď?!“

„Mám pre teba návrh. Mohol by som ti v tom tvojom povedzme.... „koníčku“ pomôcť.“

Ariadna neverila vlastným ušiam. Tom Riddle jej ponúka pomoc?

„A čo za to?“ spýtala sa po chvíľkovej odmlke. Vedela, že to bude mať nejaký háčik.

„Pridáš sa ku mne.“

„V čom sa k tebe mám pridať?“ nechápavo sa spýtala Ariadna.

„Máme predsa spoločnú záľubu.“

„Čo tým myslíš? Neviem, o čom hovoríš.“

Ariadna vedela, kam mieri, viackrát počula o jeho sklonoch k čiernej mágii a počula o ňom všelijaké neuveriteľné teórie a tiež o jeho nevraživej nenávisti k muklom. Hrala však o čas.

„Klameš,“ dodal pokojným hlasom a pozrel jej do očí.

Ariadnu to zaskočilo. Rýchlo sa snažila svoje prekvapenie skryť. Zrazu však mala pocit, že pred Riddlom nemá zmysel niečo skrývať. Cítila jeho pohľad, tak ako vtedy, keď ho videla vo Veľkej sieni s Delaveyovou. Ten pohľad, ktorý ju desil a zároveň fascinoval. Celým jej telom preskočila triaška.

„Mohla by ťa zaujímať oklumencia,“ dodal po chvíli, a ona všetko pochopila.

Ariadna vedela, že ak chce s ním spolupracovať, bude musieť byť veľmi opatrná. Avšak toto riziko jej za to stálo.

„Dobre, prijímam tvoju ponuku.“

„Výborne,“ odvrkol chladne, ale jeho tvárou prebleskol jemný úškrn.

Následne jej pred očami mávol rukou: „Ak na toto neprídeš, naše spojenectvo nemá zmysel. Snáď sa ešte stretneme.“

Ariadna tomuto jeho činu nerozumela. Chcela sa ho niečo spýtať. Nadýchla sa, no v tom momente Riddle prehovoril.

„Dobre, a teraz sa vráť k svojmu trestu.“

Ariadna nie veľmi nadšene vstala a zamierila k stolu, na ktorom začarované brko už len ochabnuto ležalo. Pokračovala v prepisovaní a sama seba nútila potláčať myšlienky na udalosti niekoľkých posledných minút. Asi po pol hodine sa dvere učebne znova otvorili a odhalili zachmúrený pohľad Delaveyovej. Riddle chvíľu hovoril s profesorkou a potom sa vyparil ako dym.

Trvalo ešte niekoľko dlhých minút, kým sa Ariadna mohla pobrať do klubovne. Potrebovala sa s niekým porozprávať o svojom stretnutí s Riddlom a tajne dúfala, že v klubovni stretne Nisu. Po prechode portrétom ju však privítali len dohasínajúce plamene ohňa v kozube.

„Ariadna, si to ty?“ ozval sa zrazu ospalý hlas z tmy.

„Nisa, ty na mňa predsalen čakáš?“ odpovedala na jej hlas prekvapená Ariadna.

„Jasné,“ povedala Nisa a vrátila život niekoľkým plameňom sviečok.

Ariadna sa na ňu usmiala, ale úsmev jej zamrzol, keď si všimla pohľad svojej priateľky.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš?“

„Ty si metamorfág?“ začudovala sa Nisa.

„Čo?“

„Zmenila si si farbu očí. To vedia len metamorfmágovia.“

„Farbu očí?“ čudovala sa Ariadna. Vtedy jej však mysľou preblesklo stretnutie s Riddlom a to tajomné mávnutie jeho ruky.

„Čo sa deje?“ prerušila jej myšlienky Nisa.

„Riddle.“

„Riddle je metamorfmág?“

„Nie, nie je, to on mi začaroval oči.“

„Čo? Prečo?“ nechápala.

„On na mňa použil čiernu mágiu.“

Nisa zbledla. Ariadnin mozog pracoval na stodesať percent. V mysli otáčala stranami kníh, ktoré prečítala počas prázdnin.

„Tie knihy, on vie, že som si požičala tie knihy!“

„Ako by to mohol vedieť?“

„On bol v Zakázanom oddelení vtedy keď ja, to on vrátil tie knihy do police. Ja som ho sledovala, ale... aj on sledoval mňa.“

„Ariadna, Nisa,“ ozvalo sa zo schodov vedúcich do chlapčenských spální. „Čo tu ešte robíte? Už dávno ste mali byť v posteli.“

„Ach, Theos, vyľakal si ma. Ariadna bola u Delaveyovej, ale už ideme. Však?“ otočila sa na Ariadnu.

„Hej, ideme.“

Vošli do spálne. Nisa si ľahla do svojej postele a pohľadom prešla k Ariadne.

„Ty ešte nejdeš spať?“

„Nie, s týmto pocitom nezaspím. Musím niečo vymyslieť... a musím na to prísť sama,“ povedala a vybehla z izby späť do klubovne.

Oheň v kozube už dohorel, ale uhlíky v ňom ešte žiarili červenou farbou. Posadila sa pred kozub. Rozmýšľala. Znovu v mysli prevracala strany a snažila sa nájsť tú, na ktorej sa nachádzalo zaklínadlo, ktoré Riddle použil.

,Áno, to je ono, že ma to nenapadlo skôr!’ Namierila prútik na svoju tvár a povedala: „Descubrentes.“

V tom momente sa jej pred očami začali zjavovať obrazy, jeden striedal druhý a Ariadna si pripadala ako v nemom filme. Videla chodbu, v jej strede sa vynímal gobelín so zvláštnym výjavom trolov v baletnom úbore. Obraz vystriedal ďalší. Teraz čiasi ruka trhala listy kalendáru, až sa dostala k sobote trinásteho februára. Zrazu videla miestnosť, tmavú, len v kúte osvetlenú lúčom slnečného svetla predierajúceho sa pomedzi tmavé závesy, ktorý osvetľoval drevené hodiny odbíjajúce deväť.

Ariadninou tvárou sa mihol úsmev. Až teraz pochopila význam Riddlových slov. ,Ak na toto neprídeš, naše spojenectvo nemá zmysel. Snáď sa ešte stretneme.’

,Áno, stretneme sa, čoskoro,’ pomyslela si.

______________________________________________________________

Venujem Natalii, ktorá má dosť veľkú fantáziu na to, aby vymýšľala veci ktoré ľudia nepochopia....

géniovia sú nepochopení a nedocenení ľudia

[ » na začiatok « ]