Poviedka:
Pridaná: 19.3.2008, 19:13:37
Čítaná: 4438×
Hodnotenie: (počet hlasov: 26)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Bellatrix Lestrange, Voldemort, Narcissa Black a spol
Stručný dej: Ako sa Bella Voldemortovi upísala.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Vstupný dar

Bellatrix sa sústredene obzerala v zrkadle. Musela vyzerať dobre, lebo má „pracovný pohovor“ u Temného pána. Na túto chvíľu čakala roky, odkedy jej o ňom rodičia povedali. Konečne je všetko pripravené.

Zo stola vzala dvadsať rokov starý časopis Štýlové bosorky a ešte raz si preletela čiernobiely článok istej slečny s iniciálami B.M. Pomyslela si, že tá baba musela byť riadne šľahnutá. Posledný krát sa ubezpečila, že sa nemôže nič stať a spokojne fľochla na svoj odraz v zrkadle. Vzápätí si časopis opatrne strčila do vnútorného vrecka habitu spolu so svojím prútikom. „Ide sa na vec,“ vzdychla.

Zišla dole po schodoch do salónika. Tam ju už čakal zbytok rodiny. Toto bola veľká príležitosť a chceli jej popriať veľa šťastia.

„A tu prichádza budúca smrťožrútka!“ usmial sa na ňu otec a jej sestra Narcissa ju závistlivo pozorovala a tvárila sa, že nalieva čaj, hoci v ňom už nič neostalo.

„Bella, ako to vyzeráš?“ zamračene ju privítala jej matka Elladora. Mávla prútikom a jej tmavý habit, ktorý jej zakrýval celé telo, sa zrazu zmenil na sexy plášť bez rukávov a s hlbokým výstrihom. Elladora sa vyžívala v móde.

„Pre Merlinove spodky, čo si to spravila?“ hnevala sa Bellatrix. Rodolphus Lestrange, jej snúbenec, na ňu zazeral z kresla napoly žiarlivo, napoly túžobne.

„Takto vyzeráš oveľa lepšie,“ utrúsila Elladora. „Uvidíš, budeš sa mu páčiť,“ ubezpečila ju.

Niežeby bola hanblivá, to nie. „Ale čo keď ma bude chcieť znásilniť?“ spýtala sa potichu.

Jej matka nadšene spľasla rukami. „To by sa mi splnil životný sen, dcéra moja,“ zasnene predniesla a s nádejou si ju premerala. Bellatrix na ňu civela s otvorenými ústami. Striasla sa od predstavy, že by ju mal ten Temný pán znásilniť. Veď musí byť už starý a určite je otrasný, inak by zrejme nechcel ovládnuť svet. Takíto maniaci mali obvykle vždy nejaké komplexy z detstva. Jej matke muselo preskočiť z tých pohárikov ohnivej whisky, čo každý deň pila. ‚Áno, tak to bude,‘ ubezpečila sa, keď jej myšlienky prerušil Rodolphus.

„Miláčik, vonku je zima, mala by si si dať nejaký plášť,“ poradil jej a fascinovane pozoroval jej výstrih. Bella sa uškrnula. S Rodolphom bola zasnúbená už od detstva, a tak ju napĺňalo spokojnosťou, že začína žiarliť. „Radšej nie, matka má pravdu, vyzerám takto lepšie,“ odvetila.

„Nezabudni si toto,“ podal jej otec nejakú kartónovú škatuľu. „Dávaj pozor, začína to presakovať.“

Bellatrix znechutene zvraštila nos a s odporom chytila škatuľu do rúk. „Zrejme ste to nezakonzervovali, však?“ Prekvapené pohľady jej rodičov jej prezradili, že nie. ‚Hlupáci,‘ povedala si v duchu. Následne jej Rodolphus vysvetlil, kde sa má stretnúť s lordom Voldemortom, popriali jej veľa šťastia a ona sa odmiestnila.

Milá redakcia Štýlových bosoriek!

Rada by som sa s Vami podelila o svoje zážitky a skúsenosti s láskou, ako ste nás, čitateľov, vyzvali. Môj príbeh však nie je šťastný a zrejme ho šťastný koniec ani nečaká.

Som študentkou Rokfortu a chodím do druhého ročníka. Celá lovestory začala pred rokom a pol, keď som prvý krát vstúpila na pôdu tejto školy. Rokfortský klobúk ma zaradil do Slizolinu a ja som bola z toho nadšená. Po vynikajúcej večeri riaditeľ vyzval prefektov, aby nás, prvákov, zaviedli do klubovní. A vtedy som ho uvidela.

Bol vysoký, zrejme piatak, mal ušľachtilé črty a bledú tvár, ktorú lemovali tmavé havranie vlasy. A keby ste videli tie nádherné oči! Bol to isto-iste ten najkrajší študent z celej školy! Neskôr som zistila, že sa volá Tom. Mohla som na ňom oči nechať. Skrátka a dobre, zamilovala som sa do neho na prvý pohľad. Pomaly som ho nasledovala do klubovne spolu s ostatnými prvákmi a zaumienila som si, že si musím získať jeho srdce.

Hneď na druhý deň sa mi naskytla príležitosť prihovoriť sa mu. Zablúdila som totiž a nevedela som nájsť cestu do učebne čarovania. So zdvihnutým obočím na mňa pozrel a pohŕdavým tónom mi to vysvetlil. Keď som sa mu poďakovala, zdalo sa mi, že vravel niečo o trápnych prvákoch, ale usúdila som, že sa mi to len marilo.

Školský rok pokračoval a ja som na neho musela myslieť každú sekundu. Spozorovala som, že ho majú radi všetci učitelia, ale ostatní žiaci majú pred ním veľký rešpekt, dokonca aj tí, ktorí bolo od neho starší. Aj ja som inštinktívne cítila, že je veľmi nebezpečný a neradno ho naštvať. Nebol to len najkrajší žiak školy, ale aj najmúdrejší. Minulý rok dokonca získal Cenu za zásluhy o rozvoj školy, lebo svojím dôvtipom odhalil študenta, ktorý zabíjal svojich spolužiakov! Bol presne taký, akého som si ho vysnívala.

O pár mesiacov som zabudla heslo do klubovne. Mne sa to stávalo dosť často, ale tentoraz som nemala po boku žiadnych spolužiakov, ktorí by mi ho povedali. Ale stretla som na chodbe Jeho. Milo som sa usmiala a povedala: „Ahoj. Prosím ťa, aké je heslo do klubovne?“

Zvrchu na mňa pozrel. Na každého pozeral zvrchu a mňa to z akéhosi dôvodu fascinovalo.(Mimochodom, mohol sa tváriť hocijako, a aj tak bol nádherný.) „A ty si zo Slizolinu?“

On si ma ani nepamätal! „Áno,“ povedala som, mierne vyvedená z rovnováhy.

„Heslo je bazilisk,“ povedal napokon a so záujmom si ma premeral od hlavy po päty. Cítila som, ako sa červenám. „Si čistokrvná?“ spýtal sa ma napokon a okúzľujúco sa usmial. Pri tom úsmeve sa mi podlamovali kolená a zhlboka som sa nadýchla. On trpezlivo čakal na moju odpoveď a ja som na okamih zneistela. Moja mama je mukelka, ale vedela som, čo chce počuť. „Čistokrvná,“ zamrmlala som.

„Neklam,“ chladne vyhlásil a venoval mi nahnevaný pohľad.

„N-no, v-vlastne mo-moja mama má muklovskú krv,“ vyjachtala som a tvár mi horela od hanby.

„Myslel som si,“ znechutene vyhlásil, zvrtol sa na päte a odišiel.

Odvtedy ku mne neprehovoril a ja som sa ho už radšej nič nepýtala. Moja láska k nemu však neuhasínala. Bolel ma každý pohŕdavý pohľad, ktorý mi venoval, keď išiel okolo a ja som mala vtedy čo robiť, aby som skryla slzy, ktoré sa mi vtedy začali tlačiť do očí.

Napriek tomu ho však stále milujem a navždy budem. On je dokonalý, presne takého som vždy chcela! Chladný, neprístupný, vznešený, geniálny, prefíkaný a neskutočne nádherný. Ale on ma nechce. Je síce dokonalý, ale napriek tomu mi jeho srdce nikdy patriť nebude. Asi som si vysnívala toho nesprávneho. Nádej však umiera posledná a ja o ňom nikdy neprestanem snívať a budem dúfať, že raz sa objaví v mojich dverách a povie mi, že ma miluje. Aj keby ma to malo stáť život.

S láskou, vaša B.M. (13 rokov)

Bellatrix sa ocitla pred akousi jaskyňou. Podľa snúbencových inštrukcií sa mala stretnúť s Temným pánom presne v nej, ale jej sa do tej tmavej diery neveľmi chcelo. Skontrolovala, či je krabica v poriadku, vytiahla prútik a váhavým krokom vstúpila do jaskyne. Chcela zašepkať „Lumos“, ale nebolo to potrebné, lebo pozdĺž jaskynnej chodby sa začali zasvecovať fakle. Obdivne sa obzerala a pomaly kráčala dopredu. Na bledej pokožke sa jej zjavila husia koža. Mala poslúchnuť Rodolpha a vziať si plášť, bola tu riadna zima.

Po pár minútach chôdze sa ocitla v akejsi kruhovej miestnosti. Tu už fakle nesvietili a Bellatrix jastrila v tme. „Lumos,“ povedala a na špičke jej prútika sa objavilo svetielko. Vzápätí od ľaku takmer pustila prútik na zem.

„Vítam ťa, Bellatrix,“ ozval sa vysoký, chladný hlas. Niekto tleskol rukami a miestnosť sa matne osvetlila. Bella spozorovala čosi, čo nápadne pripomínalo obetný oltár. Striasla sa, tentoraz od hrôzy. Teraz si plne uvedomila, čo sa jej môže stať, ak sa Temnému pánovi nebude páčiť jej dar. Jeho však nikde nevidela, musel stáť kdesi v tieni.

Opatrne položila škatuľu na zem a padla na kolená, pričom jej husté kučeravé vlasy zahalili jej peknú tvár. „Pane, som nesmierne šťastná, že mám tú česť zoznámiť sa s vami,“ zachrípnuto opakovala slová, ktoré jej poradila rodina, hoci sa silou mocou snažila o pokorný tón.

„Ďalší Black,“ vyhlásil a na hlase mu bolo cítiť, že sa uškŕňa. „Čo pre mňa máš, Bellatrix?“ Vystúpil z tieňa a jeho tvár osvetlilo svetlo z fakle. Bellatrix zdvihla hlavu, aby mu povedala, že za pár mesiacov už bude patriť do klanu Lestrangovcov, ale hneď na to zabudla. Začala na neho užasnuto civieť. Stál pol metra pred ňou. Nikto ju predtým nevaroval, že Temný pán je taký nesmierne príťažlivý! Mal nanajvýš tridsať rokov a... a... ‚...kam sa na neho hrabe Rodolphus?‘ pomyslela si a tentoraz bola rada, že jej mama upravila habit. V tejto chvíli si aj sama začala želať, aby ju chcel znásilniť! ‚Bella, ovládaj sa,‘ hrešila sa v duchu a snažila sa vyčistiť myšlienky, pretože jej bolo povedané, že Temný pán ovláda legilimenciu.

„Čo pre mňa máš?“ zopakoval svoju otázku a Bellatrix vedela, že je už netrpezlivý. Rýchlo vytiahla z vrecka habitu časopis a opatrne mu ho podala.

Zvedavo si ho vzal a na tvári mu bolo vidieť prekvapenie spojené s rozhorčením. „Čo to má...“

„Strana desať,“ prerušila ho, aj keď vedela, že je to nesmierne nevychované. Lord Voldemort bez slova nalistoval stránku a prebehol ju pohľadom. Potom zabodol svoje ľadové oči do čiernych blackovských a ona vtedy vedela, že je zle.

„Crucio!“ zašepkal. Pocítila ohromnú bolesť a začala sa zvíjať na zemi v bolestivých kŕčoch rovno jemu pri nohách. „Nie... Nie...“ stonala a zavýjala od bolesti. Keď to pominulo, ostala ležať tam, kde bola. „Prosím, nechajte ma to vysvetliť,“ vzlykla.

Hodil jej časopis k nohám. „Máš šťastie, že tvoja rodina mi preukazuje veľké služby,“ zasyčal. „Všetci ostatní by už boli dávno mŕtvi. Na vysvetlenie máš dve minúty.“

Bellatrix sa ešte stále triasla od šoku, ktorého sa jej pred chvíľou dostalo. Musela sa zhlboka párkrát nadýchnuť. „Tá... Tá žena s iniciálami B.M. Zistila som, že sa volá Betty Madisonová,“ začala rozprávať.

Na Voldemortovej tvári sa zračil tieň poznania, ktorý vystriedal výraz absolútnej zlosti. „Madisonová!“ zaškrípal zubami a časopis ležiaci na zemi zhorel do tla. Pán zla tomu venoval jediný pohľad. „Dúfam, že to nebolo nič cenné,“ zaznel mu v hlase sarkazmus. Bellatrix rýchlo pokrútila hlavou. „Takže ste ju poznali?“ opatrne sa spýtala.

„Áno,“ ľahostajne povedal. „V jednom kuse za mnou doliezala. Keď som bol siedmak, tak sa z toho pomiatla, že dokonca vyhlásila po celej škole, že som ju vraj spravil ženou,“ znechutene si odfrkol.

„A spravili ste to?“ Vyhŕklo to z nej skôr ako tomu stihla zabrániť a ušlo sa jej ďalšej dávky neznesiteľnej bolesti. Zaťala zuby. Mala pocit, že to bolo slabšie ako predtým. Asi ju Voldemort nechcel skántriť, len... vychovať. „Asi ťa musím naučiť, ako sa máš so mnou zhovárať,“ pokarhal ju.

„Prepáčte mi to, môj pane,“ hlesla. Rukami špinavými od zeme si zotrela slzy bolesti.

Voldemort si ju nevšímal a pokračoval v monológu, ako keby ho nikto nikdy nebol prerušil. „Vtedy som vedel, že ju musím zabiť. Avšak ten starý senilný starec (Bellatrix si domyslela, že hovorí o Dumbledorovi), začal niečo tušiť a vždy, keď som ju stretol osamote, znenazdajky sa tam objavil.“ Voldemortovi sa na tvári zračil hnev. „Povedal som si, že moja pomsta počká, kým Madisonová vyštuduje Rokfort, lebo potom ju už nebude chrániť nikto. Lenže potom sa po nej akoby zľahla zem... Hľadal som ju všade, ale Dumbledore ju určite predo mnou niekde skryl!“ Odmlčal sa a významne pozrel na Bellatrix. „A teraz mi láskavo vysvetli, prečo si sa ma na to pýtala.“

Bellatrix mu podala krabicu. „Prijmite odo mňa tento dar,“ pokorne povedala. Voldemort sa podozrievavo pozrel na krabicu. „Polož to na zem,“ prikázal jej a ona ho poslúchla. „Diffindo!“ Krabica sa rozpadla na dve polovice a odhalila hlavu bez tela, z ktorej trčali zakrvavené slamovožlté vlasy smerom na všetky strany. Žene sedeli na nose veľké okuliare pripomínajúce popolníky a z jej krku tiekla tmavočervená tekutina nápadne pripomínajúca krv.

„Nepoznáš konzervovacie zaklínadlo?“ pohŕdavo sa spýtal.

„Prepáčte, pane, rodičia na to zabudli,“ sklopila pohľad.

„Bellatrix, Bellatrix...“ Netrpezlivo tľoskol jazykom. „Na nikoho sa nevyhováraj. Ak budeš patriť ku mne, musíš sa naučiť, že za seba berieš zodpovednosť ty.“

„Áno, pane. Prepáčte, pane,“ ospravedlňovala sa.

„Poznal som tú ženu,“ povedal Voldemort pozorujúc sťatú hlavu. „To je Madisonová. Lepšie povedané, bola. Čím si zaslúžila toto zohavenie?“ spokojne sa usmial.

„Pane, nikomu nedovolím, aby ničil vašu povesť,“ venovala mu oddaný pohľad, ktorý vôbec nemusela predstierať.

„Ako si ju našla?“

Bellatrix zaváhala. Má mu spomenúť svojho bratranca Siriusa a privodiť tak na svoju rodinu hanbu? Alebo má klamať?

Skôr, než sa rozhodla, čakal ju ďalší prúd bolesti, tentoraz oveľa väčšej, ako boli tie dva predtým dohromady. Tie muky sa nedajú opísať. Bellatrix si želala, aby zomrela, lebo pocit bolesti v každej častici tela bol naozaj neznesiteľný.

„Neznášam, keď mi niekto klame,“ potichu povedal Voldemort a zrušil kúzlo. Bellatrix sa nepohla zo zeme. Už nevládala. Mučenie ju krajne vyčerpalo, aj keď mala pocit, že to nebol ani zďaleka najhorší Cruciatus, aký dokáže Temný pán udeliť. „Neváľaj sa po tej zemi ako fľandra a dopovedz to! Ako si ju našla?!“ oboril sa na ňu Voldemort a ona sa voľky-nevoľky zdvihla na kolená.

„Môj bratranec Sirius Black... Jediný Black, ktorý sa nedostal do Slizolinu...“

„V akej je fakulte?“

Bella sa zatriasla, očakávajúc ďalšiu bolesť. „Chrabromil,“ začervenala sa.

„Zaujímavé, nesmierne zaujímavé,“ zhodnotil Voldemort pobavene.

„A to ešte nie je najhoršie. Sympatizoval s Dumbledorom a moja teta ho vyhnala kvôli tomu z domu.“

„Spravila dobre.“

„Áno, pane. Sirius je nechutný zbabelec. Bola by som nadšená, keby som ho mohla pre vás zabiť!“ oduševnene povedala.

„To počká,“ vyhlásil stroho. „Hovor k veci, Bella, alebo ťa mám k tomu prinútiť?“ Kyslo sa usmial.

„Sirius má kamaráta Jamesa Pottera a Madisonová bola jeho vzdialenou príbuznou,“ rýchlo odrapotala. „Počula som, ako sa o tom spolu zhovárali. Potter vravel, že Dumbledore ju skrýva, pretože ju chcete zabiť. Minulý rok, keď boli obaja piataci, som použila všehodžús a vymámila som od Pottera, kde sa tá žena skrýva. Dumbledore jej pre istotu premazal pamäť, lebo sa od lásky k vám úplne scvokla a nevedela, že ju chcete zabiť. Poslal ju ako mukelku do nejakého... klátora?“ Bellatrix sa zamračila, ako sa snažila spomenúť si na to slovo.

„Kláštora?“ pomohol jej Voldemort.

„Áno, to!“ pritakala. „Pomyslela som si, že oceníte, ak ju pre vás zabijem a ušetrím vám tým robotu,“ úlisne sa usmiala. „A ten časopis mi potom ukázala matka.“

Lord Voldemort sa na chvíľu odmlčal a premýšľal. „Vidím, že si po predkoch čosi zdedila,“ vyhlásil napokon. „Za túto službu sa ti odmením. Ukáž mi ruku,“ prikázal jej.

„Och, to naozaj?“ radostne zvolala, schytila okraj Voldemortovho habitu a začala ho bozkávať. „Ďakujem vám, ó, Najvyšší!“ použila slová, ktoré v modlitbe vyriekla Betty Madisonová predtým, ako ju zabila. „Navždy budem stáť po vašom boku a budem vás poslúchať a...“

„Bella, nie sme v sobášnej sieni,“ pobavene poznamenal Voldemort. Namieril svoj prútik na jej predlaktie a niečo zamrmlal, no Bellatrix sa príšerne rozkrútila hlava, takže si tú formulku nezapamätala. Keď nevoľnosť poľavila, na bledom predlaktí sa jej črtal vytetovaný obrázok pripomínajúci hada, ale bol celý červený, takže jeho obrysy sa nedali celkom rozoznať. Fascinovane naň hľadela.

„Tá pálčivá bolesť pominie behom týždňa,“ oznámil jej nový pán. „Vitaj medzi smrťožrútmi, Bellatrix.“

Bellatrix vstala ako vo sne, niekoľkokrát sa mu poďakovala, poklonila sa mu a potkýnavo vyšla z jaskyne von. Bola taká šťastná, že celkom zabudla aj na bolesť.

Vonku natrčila tvár posledným lúčom zapadajúceho slnka a uvedomila si, že tá Madisonová nebola až taká šialená, keď sa zamilovala do Voldemorta. Bellatrix to totiž spravila tiež.

Keď si pomyslela na jeho jemné črty tváre a moc, ktorá sršala z každého kúska jeho tela... Bola šťastná, že ju mučil a tak poctil tým, že si na sebe vyskúšala jeho magickú silu... A teraz patrila k nemu. Pozrela na páliace Temné znamenie. Kdesi v hĺbke duše cítila, že jej On patriť nikdy nebude, ale nemienila si to pripustiť. Ale ak nie jej... Tak ani nikomu inému!

Pomyslela si na Rodolphovu sestru Rosalindu. Keď jej minule vravela, ako zbožňuje Voldemorta, nenapadlo ju, že by ho mohla milovať, ale teraz sa jej to javilo v inom svetle. Takže najprv bude musieť zabiť ju... A čo Narcissa? Nie, tá miluje toho svojho Malfoya, tej sa netreba báť. Spomenula si na to, ako sa jej vždy smiala, že je schopná takého prízemného citu ako je láska.

Zaumienila si, že spraví všetko pre to, aby bola jedinou smrťožrútkou Temného pána, aby ju žiadna iná nemohla ohrozovať. Bude jeho najvernejšou, najposlušnejšou...

Za hlasného „TRESK“ sa odmiestnila do domu Rosalindy Lestrangovej.

O niekoľko rokov neskôr

Vetchá starenka s bielymi vlasmi sedela v hojdacom kresle a pozerala si starý rodinný fotoalbum. Zastavila sa na fotke zo svadby jej sestry.

„Bellatrix svojho manžela nikdy nemilovala," vzdychla si. „Vždy opovrhovala láskou a skončila beznádejne zamilovaná do Temného pána." Pomaly pokývala svojou bielovlasou hlavou. Teraz, po päťdesiatich rokoch, sa jej zdala myšlienka vyhladenia muklovskej populácie riadne hlúpa. Až na svoje staré kolená pochopila, že na čistote krvi vôbec nezáleží. Veď čarodejníci a muklovia sú aj tak všetci rovnakí. Pijú tú istú vodu, dýchajú ten istý vzduch... Rovnako sa zamilovávajú, rovnako sa sklamú v láske a rovnako robia chyby. Všetci sú len ľudia.

S takouto príjemnou myšlienkou Narcissa spokojne zadriemala a starý fotoalbum jej vypadol z rúk.

___________________________________________________________

Poprosím komentáre (;

[ » na začiatok « ]