Poviedka:
Pridaná: 29.2.2008, 20:42:16
Čítaná: 4680×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: Fiction
Postavy: Assiduitus
Stručný dej: Assiduitusovi odviedli otca do cisárskej väznice a chystajú sa ho popraviť. Podarí sa Assiduitovi zachrániť ho?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Do skromného príbytku vošiel mladý muž.Niekto by si pomyslel,že ešte ani nie je dospelý.Mal hnedé,strapaté vlasy.Už tváre mohol každý sliznať,že je privetivý,úprimný a milý.Jeho modré oči priam žarili pri pokožke opálenej do hnedasta.Ľahol si na posteľ,ktorú tvorilo prevažne seno.Zrazu začul volanie jeho matky z vedľajšej miestnosti:

„Assiduitus,to si ty?“

„Áno mama,kto by to iný mohol byť.Žeby cisár?“odpovedal jej Assiduitus stále ležiac na posteli.Premýšľal o svojom otcovi.O tom,ako ho neprávom odviedli do kráľovskej väznice.Bol obvinený z krádeže cisárovho majetku.Všetci vedeli,že starý Lavoratius by nič také vo svojom živote neurobil,no vinník sa nenašiel a tak cisár rozkázal svojím ľuďom,aby priviedli prvého chudobného človeka a toho zavreli pod zámienkou,že on je zlodej.Assiduitusa prebral z myšlienok čudný dupot.Otvoril oči a pozrel smerom k otvoru,kadiaľ chodili do príbytku.Najprv sa nič nedialo,no potom sa zjavili dvaja cisárovi vojaci.Vtedy dobehla aj Assiduitusova matka a pozrela na dvoch vojakov,presne tých,ktorí pred pár dňami chytili a odniesli do väznice jej muža.Chytili prudko svojho syna za ruku a stlačila ju.

„Čo od nás chcete?Nestačilo vám,čo ste nám urobili minule?“kričala na vojakov.Jej tvár naberala červený odtieň farby.

„Práve preto sme sem prišli,“začal rozprávať vyšší vojak.“Váš manžel,ako už iste viete,bol odvezený do panovníkovej väznice.Cisár Nero ihneď rozhodol,že bude popravený.Termín popravy je zajtrajší východ Slnka,“povedal vojak a chcel ďalej pokračovať,no zabránil mu v tom Assiduitus.

„Takže to nemá náš cisár nič na práci,len vešať nevynného človeka?“naštvane povedal a uprene pozrel vojakovi,ktorý rozprával do tváre.Vojak chcel dopovedať,no druhý vojak ho predbehol.

„Nakoniec sa asi niekomu podarilo cisára Nera presvedčiť,aby váš otec nebol zabitý.Ale samozrejme niečo za to chce,“povedal vojak Assiduitusovi.Bolo to adresované skôr Assiduitovi,ako jeho matke Valerii.

„A čo za to chce?“spýtal sa pohotovo Assiduitus.

Odpovedal mu vojak,ktorý rozprával ako prvý:

„Chce,aby ste sa stali gladiátorom.Pravdaže,to nie je tá hlavná podmienka.Vy,Assiduitus,musíte poraziť doteraz najsilnejšieho gladiátora,aký sa kedy v Ríme objavil.Fatticia.

„NIE,“zvolala Valeria,vrhla sa ku vojakom na kolná a rozplakala sa.“Nie môj syn,nie...gladiátorom.Vezmite si mňa.Budem slúžiť Nerovi.“

Jeden z vojakov na ňu zhnusene pozrel a kopol do nej,akoby bola obyčajný kameň uprostred cesty.A Assiduitusovi vzkypela zlosť.Shytil palicu z ostrým hrotom,ktorú mal na posteli,vrhol sa na vojaka a pritlačil mu palicu ostrým koncom ku krku.Zjavili sa malé kvapôčky krvi.Druhý vojak bleskovo odsotil Assiduitusa a s úškrnom mu povedal:

„Bude z teba skvelý gladiátor.Takže,zajtra ráno v aréne.“

S týmito slovami obaja vojaci zmizli,jeden si utierajúc krk malou handrou.Assiduitus sa ešte raz zhlboka nadýchol,naštvane pozrel za vojakmi a potom pomohol svojej mame ľahnúť si.Potom si sadol na veľký kameň pri dome a začal rozmýšľať.Chcel oslobodiť svojho otca.Veľmi to chcel.Ale ako to preboha dokáže bez zbrane,brnenie a ďalších opatrení?

A vtedy dostal nápad.Vyskočil na nohy a rozbehol sa k príbytku,ešte chudobnejšie vyzerajúcemu ako mali oni.Bol od nich vzdialení asi 300 metrov.Dobehol tam a hneď zbadal osobu,ktorú hľadal.Rozbehol sa za mužom,asi rovnako starým,ako bol on.

„Ahoj Facinorus,“pozdravil muža hneď,ako k nemu dobehol.

„Ach...ahoj Ass.Potrebuješ niečo?“spýtal sa ho Facinorus,keď sa pozorne pozrel do jeho tváre.

„No...áno,potrebujem.Vieš,môjho otca zajali a chcú ho obesiť.Ale neobesia ho,až porazím Fatticia v gladiátorskej aréne,“povedal Assiduitus.

„Aha,takže ty potrebuješ,aby som ukradol...zbraň a výstroj.Je tak?“Facinorus sa uškrnul na Assiduitusa.

„Presne tak.Pravdaže sa stanem tvojím dlžníkom...až prežijem súboj,“povedal Assiduitus a prosebne pozrel na Facinorusa.

„Dobre kamoško,máš šťastnú chvílu.Pred dvoma dňami som vykradol starého obchodníka s výstrojou.Chcel som to predať,ale keďže si to ty...“Facinorus vbehol do svojho domu a o chvíľu sa vrátil s výstrojou a položil ju na zem a začal ukazovať Assiduitusovi,čo s čím má robiť a ako sa všetko volá.

„Toto sú kožené rukavice,“začal rozprávať a ukázal na sivé,trochu zodraté rukavice.„Toto je drevený štít (ukázal na kruh hrubého dreva).Ďalej tu máš kožené brnenie.Nie je to nejaká super kvalitná koža,ale jeden súboj by mohla vydržať.Potom je tu medená helma.Dosť dobrá kvalita.“

Takto Facinorus postupne pomenoval všetky predmety a nakoniec ich podal Assiduitusovi.

„Teraz to najlepšie nakoniec,“povedal Facinorus s úškrnom a opäť vošiel do svojho skromného príbytku.O chvíľu sa však zjavil.Podišiel ku Assiduitusovi a podal mu predmet,ktorý držal v rukách.

„Toto je najdôležitejšia vec tvojho výstroja.Krátky meč.Je to veľmi šikovná vecička,aj keď,až chceš niekomu s týmto nejako ublížiť,musíš byť blízko,“povedal Facinorus a podal Assiduitusovi meč.

„Veľmi pekne ďakujem.Veľmi si mi pomohol.Som tvojim dlžníkom,“poďakoval Assiduitus a aj s vecami,ktoré mu dal Facinorus sa pobral domov.Slnko už zapadalo a tak si veci položil ku posteli a ľahol sa.O všetkom premýšľal.Bol veľmi nervózny a zaspal až neskoro v noci.Snívalo sa mu,o otcovi.Rozprával sa s ním pred arénov,v ktorej mal zápasiť.Otec mu radil,aby neriskoval zaňho život,no on iba otcovi odhodlane odpovedal,že podstúpi to riziko.Pobral sa smerom ku aréne.Pomaly kráčal,kráčal,kráčal...

„Hej,Ass,zobuď sa!“

Assiduitus prudko otvoril oči.Nad ním sa skláňal Facinorus.

„No chvalabohu,už som myslel,že sa nezobudíš.O chvíľu sa začne tvoj zápas v aréne,“hovoril Facinorus až priveľmi hlasno.Assiduitus si pretrel oči a potom sa spýtal:

„Odkiaľ vieš,kedy mám zápas v aréne?

„Mám svoje zdroje,“s úškrnom mu odpovedal Facinorus.

Assiduitus rýchlo vstal.Ani si neuvedomil,že zaspal oblečený.Rýchlo aj s pomocou Facinorusa zobral výstroj a krátky meč a vybehol na čerstvý vzduch.Slnko práve vychádzalo.Obaja sa rozbehli ku gladiátorskej aréne.Assiduitus bol čoraz nervóznejší.Čím bližšie boli ku aréne,tým častejšie sa mu podlamovali kolená a potkýnal sa.Obaja zastali pred arénou.

„Teraz si to všetko daj na seba,zober meč do ruky a rýchlo choď do arény.Ja ťa zatiaľ budem pozorovať spred vchodu...alebo z miest vyhradených pre divákov,“povedal Facinorus nervóznemu Assiduitusovi.Ten si s trasúcimi rukami za pomoci Facirusa navliekol celú výstroj a vbehol do arény.Tam sa mu naskytol hrozný pohľad.Na okraji arény videl pár mužov,ktorých pravdepodobne poslal cisár,ďalšieho muža so sekerou v rukách a svojho otca ktorý mal zviazané ruky.So strachom pozeral na svojho syna.Ich pohľady sa stretli,no nie nadlho,lebo vtedy začul smiech z druhého konca arény.Assiduitus sa prudko otočil a pozrel na človeka,ktorý sa smial.Hneď ho spoznal.Nielen z rozprávania.Zopár razí ho už aj videl.Na sebe mal podobnú výstroj ako Assiduitus,no v ruke nedržal krátky meč,ale trojzubec.Bol to Fatticius.

„Takže predsa si prišiel,chlapče.Nechcel som si zakrvaviť môj trojzubec,ale ako vidím,budem musieť,“povedal Fatticius a rozbehol sa rovno na Assiduitusa s trozubcom,ktorý držal pevne pred sebou oboma rukami,pripravený svojho protivníka napichnúť.Assiduitus však nestratil duchaprítomnosť a hodil sa z cesty.Fatticius prudko zabrzdil a pozrel na protivníka.Následne sa prudko rozohnal a trojzubec hodil.Assiduitius sa však v poslednej chvíli uhol a trojzubec sa zapichol do zeme.Skôr,ako Fatticius stihol dobehnúť,Assiduitus prudko vytiahol zbraň a hodil ju smerom ku Fatticiusovi.Ten však iba natiahol ruku a chytil trojzubec tesne predtým,ako by sa mu bol zabodol do krku.

Zápas bol čoraz akčnejší.Fatticius dookola buď hádzal alebo sa oháňal smerom ku Assiduitusovi svojou ostrou zbraňou.Ten však mal skvelé reflexi a darilo sa mu uhýbať,no vedel,že takto donekonečna nevydrží.A mal pravdu.Fatticius sa opäť zahnal a tentoraz trafil.Trojzubec Assiduitusovi zasiahol nechránený kus kože na ruke hneď pod koženým brnenín.Assiduitus zvreskol.Meč mu vypadol z ruky.Vtedy Fatticius pevne zovrel trojzubec a urobil ním pohyb,akoby chcel Assiduitusa napichnúť.Ten však rýchlo skočil na zem.Vtedy si Assiduitus uvedomil svoju šancu.Chytil sa rýchlo trojzubca,ktorý držal Fatticius pevne v rukách a potiahol sa.Jeho telom myklo a hodilo ho priamo na Fatticiusa.Vtedy zovrel v jednej ruke svoj krátky meč a prepichol ním Fatticiusovi krk.Všade sa rozprskla krv.Fatticius vydal čudný zvuk a po ňom sa zvalil na zem.Bol porazený,bol mŕtvy.Assiduitus vyhral.Vytiahol svoj krátky meč zo súperovho krku a rozbehol sa ku svojmu otcovi nevšímajúc si pálivú bolesť na ramene ľavej ruky.Cisárovi muži naštvane rozviazali Assiduitusovmu otcovi ruky a nechali ho,nech si odíde aj so svojím synom preč.Assiduitus a jeho otec sa objali,potom sa pustili a mlčky šťastne odišli.Pri východe sa k ním pridal Facinorus,ktorému Assiduitus rýchlo dával všetku výstroj.Keď mu chcel dať meč,jeho kamarát len pokrútil hlavou a povedal:

„Nie,nie,ten meč si necháš.Je tvoj.“

Po týchto slovách sa Assiduitus usmial a pevne zovrel svoj meč,ktorým zachránil svojho otca.Takto mlčky išli ďalej.Pri rázcestí sa s nimi rozlúčil Facinorus.Dvojica rýchlo pokračovala,až kým neprišla ku svojmu malému domu.Ledva vošli dnu,rozbehla sa ku nim Assiduitusova matka,objala ich a šťastne povedala:

„Assiduitus,Lavoratius.Chvala bohu,vy žijete!“

Assiduitus sa v maminom náručí usmieval.Meč mal ešte stále v ruke.Bol rád,že súboj bol za ním.Vtedy ešte nevedel,že týchto súbojov bude ešte viac.

[ » na začiatok « ]