Poviedka:
Pridaná: 29.2.2008, 18:22:28
Čítaná: 2399×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: Fiction
Postavy: ja
Stručný dej: Poviedka o šťastí, láske a iných pocitoch.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Sen. Všetko vidím ako v hmlistom sne. Neuvedomujem si čo sa okolo mňa deje. Nevnímam. Nie som schopná. Dni plynú jeden za druhým bezo zmeny. Stále sa opakujú. Ničím sa od seba neodlišujú, a možno aj áno, ale ja som dávno stratila schopnosť odlíšiť ich. Vnímam len sivú čiaru času, ktorý okolo mňa letí, ale ja stojím na mieste. Nechali ma tu stáť. Ľudia sa ženú za budúcnosťou aj keď nevedia aká bude, ale prítomnosť si neuvedomujú. A tak sa ženú za neviditeľným snom, ktorý im stále uniká a aj keď ho nájdu, tak to nezbadajú a ženú sa ďalej. A ja tu stojím a pýtam sa aká má život zmysel.

Minulosť. Spomínam si na detstvo. Tešila som sa z každého okamžiku môjho žitia. Z každej maličkosti. Až teraz si uvedomujem aké to bolo naivné. Verila som, že raz príde krásny princ a odvedie si ma do svojho paláca. Myslela som, čo všetko ma v budúcnosti čaká. Teraz sa budúcnosti obávam ako nejakého zla, ktorý ma síce vytrhne z tohto hmlistého sna, ale vrhne ma do ešte temnejšieho. A možno práve táto detská naivita bola radosťou. Túžila som po niečom čo som síce nemohla dostať, ale hnalo ma to vpred.

Dnes som však prestala vnímať pocity. Nevnímam radosť, šťastie, lásku, bolesť alebo smútok. Nedokážem cítiť. Nie v tomto tele. Moje telo je pripútané k zemi, ale duch lieta v povetrí. Žijem zo svojich snov. Nimi prežívam. Nimi cítim. A hoci ani neverím že sa splnia, ani nedúfam, to moje sny ma udržujú pri živote. Moje telo je v klietke tohto sveta, kde sa všetci ponáhľajú. Som v klepci z ktorého sa nedá uniknúť. Steny sa zvierajú a ja sa nemôžem pohnúť. Som ako šelma, ktorú vytrhli zo slobodného života a dali do klietky. Zviera sa snaží uniknúť, ale nemôže. Keď to zistí prestane sa snažiť. Už neverí že sa môže dostať na slobodu, ale nikdy po nej neprestane túžiť. A ja som sa dostala so klepca z ktorého sa dá uniknúť len smrťou. Ale život je dar, a ja si nedovolím týmto darom pohrdnúť, aj keď po ňom netúžim a nikomu na tom dare nezáleží. Ale mne neprislúcha odhodiť dar, ktorý som dostala. A tak upieram svoj prázdny pohľad ku hviezdam a žijem vo svojich snoch. Ako z knihy, ale nie z knihy rozprávok kde všetko skonči šťastne. V tomto svete neexistujú šťastné konce. Na tomto konci je len smrť. Aj keď táto smrť je vykúpením. Smrťou sa končí utrpenie, odpútame sa z pozemských pút a vzlietneme k oblakom. Budeme slobodný. Lenže smrť neprichádza a ja si netrúfam vziať život. Ani sebe. Možno som len zbabelec, ale nepohŕdam darmi. Aj keď je život len nepretržitým prúdom utrpenia, možno s malými zábleskami nádeje, ale aj tie hneď pohasnú, ani tak si nedovolím vziať ho. A tak stále upieram prázdne oči, v ktorých už dávni zhasla nádej a ktoré už nedokážu cítiť, k nebu plnému hviezd. Utápam sa vo vlastnom žiali? Nie. Žijem snami. V snoch som slobodná. Nič ma nedrží.

*************

Toto som písala v takej...hmmm...divnej nálade...a tak to aj vypadá...no čo už..možno ešte niečo časom pridám...

Venujem...hmmm....všetkým čo ma povzbudzovali v písaní

...menovať nemusím..oni vedia...

PS: viem že názov je blbý a nedáva zmysel...ale nič ma nenapadlo :):):):D:D:D

a poprosím obodovať..a aj nejaké komentáre..ak sa vám bue kcet

Elsa

[ » na začiatok « ]