|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Petraela Rima Rickman

Alan Rickman u mňa doma


Autor: Gwind


V jeden nádherný letný deň som sa rozhodla sa trocha osamote poprechádzať po meste. To som ale ešte nevedela, aké dobré nápady občas mám!

Po osviežujúcej sprche som si na seba špľachla trocha parfumu. Okolo mňa sa rozšírila príjemná vôňa. Vybrala som zo skrine svoje najobľúbenejšie tričko a džínsy a obliekla som sa. Nechcela som stráviť večnosť pri upravovaní mojich po pás dlhých hnedých vlasov, takže gumička dostala opäť slovo. Veď som sa išla len prejsť. Koho už len môžem stretnúť v takom zapadnutom meste ako je Bratislava, no nie? Potom som sa postavila oproti zrkadlu na chodbe. Oči som zľahka vytieňovala sivým tieňom, oživila kovovo-stirebornou ceruzkou a na riasy putovala maskara. Ešte trocha lesku na pery a bola som pripravená vyraziť do ulíc...


Už onedlho som si vykračovala popod svojimi oknami. Stále rovno. Smer mesto. Slnko hicovalo. Cítila som, ako mi kvapky potu stekajú po chrbte, na ktorom ma ešte hrial batoh. Odporné. V momente som zahla doprava do malej tienistej uličky. Tu je vždy taký príjemný chládok. Nepamätám si, že by tu niekedy pieklo slnko.

Ako si tak idem, z nohy na nohu, nikam sa neponáhľajúc, zrazu ma osloví neznámy človek... (Hoci slovko neznámy je v tomto prípade naozaj diskutabilné.)

„Hovoríte po anglicky?“ opýtal sa ma so zamatovým hlasom.

„A-áno,“ vykoktala som zo seba prekvapene. Ježišmaria! To nemôže byť pravda! Čo ten tu robí! Čo táto stelesnená nádhera robí v Bratislave!

„Neviete mi poradiť, kde by som sa tu mohol niekde dobre najesť? Nie som odtiaľto,“ to ani nemusel dodávať. To som vedela.

„Ehm...“ uvažovala som, čo povedať. V mojom vnútri sa zhromažďovalo neuveriteľné množstvo protichodných pocitov. Nie, že do ktorej reštaurácie ho poslať. Zmietala som sa v oveľa väčšej dileme. Zatiahnuť ho niekde do krovia alebo ho znásilniť priamo na mieste? No, babo raď!

„Nepoznáte tu nič, kde by sa dalo najesť?“ opýtal sa ma znova a uprel na mňa svoje svetlohnedé oči. Kolená sa mi zrazu zdali akési vratké. Cítila som, ako sa chvejú. Chvejú túžbou...

„Ehm...“ dostala som zo seba. No teda, Silvia, po toľkých rokoch angličtiny sa vieš ale predviesť. Jedno áno a dve ehm. No, ak si doteraz nemyslel, že Bratislava je len úplná dedina s hlúpymi husičkami, tak po tomto ten dojem určite dostane! Karhala som sa v duchu. Ale ja mu teraz predvediem, čo dokáže jedna správna Slovenka! Rozhodla som sa.

V ďalšom momente som zavrhla nápad zvaliť jeho meter osemdesiatpäť centimetrov vysoké telo na trávu. Nie, že by to bol taký zlý nápad, ale všimla som si tam v poslednej chvíli čerstvý psí pozdrav. To by som mu neurobila... Jemu nie...

„Samozrejme, že viem, kde sa dá dobre najesť,“ vyhlásila som sebavedome. Ani som netušila, že viem ešte tak plynulo hovoriť po anglicky. Tento rodák z Londýna s úžasnými očami a svetlými vlasmi bol však asi silnou motiváciou pre všetky slovíčka. Aj tie dávno zabudnuté. „Práve som sa išla aj ja naobedovať. Ak chcete, môžeme ísť spolu. Lepšie bude chutiť dvom, no nie?“ chytila som svoju jedinečnú šancu za pačesy a nemienila som sa jej už vzdať.

„...ehm...“ povedal prekvapene. To ehm bolo zrejme nákazlivé. „Prečo nie,“ kývol plecom.

„Presne tak. Prečo nie,“ zopakovala som. „Tak poďme. Je to len tu kúsok,“ povedala som a v momente som zúrivo uvažovala kam ho zaviesť. Nemala som najmenšiu predstavu.

„Ako sa voláte?“

„Silvia Dobačovičová,“ predstavila som sa. Bolo mi jasné, že nemá najmenšiu šancu moje priezvisko vysloviť. Aká výhoda! Nenápadne môžeme aspoň prejsť ku krstným menám, anglickému tykaniu. No krása. Juj!

„Ehm... ako?“

„Dobačovičová. Viem, je to ťažké meno. Môžete ma volať Silvie, ak vám to nevadí.“

„Takže Silvie... Dobre. Ja som Alan,“ povedal úplne zbytočne. To som vedela veľmi dobre. Usmiala som sa na neho.

„Si odtiaľto?“ pokračoval v spoločenskej konverzácii a ja v uvažovaní nad najlepšou reštauráciou.

„Áno, bývam len tu, neďaleko. Ty si tu na dovolenke?“

„Hej, skrývam sa, presnejšie povedané,“ uškrnul sa. Uf! Ja vidím jeho úškrn v priamom prenose! Pomóoc!

„Skrývaš?“ prehodila som akoby nič.

„Pred fanúšikmi a médiami a tak. Každý rok chodím do nejakého európskeho mestečka. Na mieste, ako je toto, mi nehrozí, že by ma ktokoľvek spoznal. Ani ty si ma určite nespoznala...“

Ha! To sa teda mýliš chlapče! To sa teda sakramentsky mýliš!

„Spoznala.“

„Vážne?“ premeral si ma prekvapene. No len sa na mňa pekne pozri. Takéto štíhle baby v Anglicku nemáte, čo? „Lebo väčšinou všetci, čo ma spoznajú chcú nejaký autogram. Som rád, že ty nie si ako tie naše potrhlé anglické fanúšičky.“

Samozrejme, že nie som. My Slovenky máme predsa úroveň! Ja chcem tvoj autogram, to si nemysli, ale úúúúúple inde ako na papier...

„Ja som iná.“

„To som si všimol. A to len pridáva k tvojej kráse...“

Pridáva k čomu? Počkať... tak toto bude ľahšie ako som si myslela. Tak dobre chlapče, ako myslíš! Muhahaha!

„Hm.“

„No teda! Ja ti tu vystrúham kompliment a ty povieš len hm?“ povedal so smiechom. Nádherným smiechom! Bože, drž ma, lebo sa tu na neho vrhnem priamo na ulici!

„A čo si čakal? Už si si mohol všimnúť, že ja nie som ako tvoje ostaté fanynky, ktorým sa hneď roztrasú kolená pri prvom pohľade na ne.“ Silvia, ty si teda dobrá klamárka!

„To máš pravdu, to som si všimol. A naozaj to oceňujem. Tak, kde je tá reštaurácia. Už som fakt strašne hladný.“

„Len tu kúsok,“ ukázala som na výsledok svojho úporného rozmýšľania. Nebolo to nič moc. Ale čo som tam raz bola, tak varili dobre a najmä... najmä tam bolo súkromie...


Už onedlho sme sedeli za stolom a ládovali do seba chutný obed. No teda, on ládoval. Ja som samozrejme gustiózne papkala ako sa na správnu dámu patrí. Po pár pohárikoch (v tomto teple to bude moja smrť) sa moja angličtina rapídne zlepšila.

Konverzácia s ním prebiehala voľne a neviazane. Na mnohé veci mal svoje vyhradené názory. Ale to ľudia z jeho branže musia.

Alan... bože, aké krásne meno... sedel priamo oproti mne, dojedal koláč a spokojne sa usmieval.

„Máš nádherné modré oči. Také som ešte nikdy nevidel...“ prehodil zrazu a chytil ma za ruku. Ha! A teraz čo? Hrať ďalej nedostupnú, alebo sa už môžem na neho vrhnúť?

„V Anglicku je takých určite celá kopa.“ Bože, čo to trepem!

„Nie, nie je. Ver mi, ja to poznám lepšie,“ žmurkol na mňa a ešte silnejšie zovrel moju dlaň vo svojej.

Telom mi razom prebehol neuveriteľný a neopísateľný pocit vzrušenia. Kurnik! Toto je dobré! Labužnícky som privrela oči skôr, ako som si uvedomila, čo vlastne robím. A dokelu! Celá hra na nedostupnú bola razom zničená.

Otvorila som oči a pozrela som sa na neho. Hľadel mi priamo do tváre a usmieval sa na mňa. Cítila som, že sa začínam asi trocha červenať. Čo nebolo vôbec divné. Aj vy by ste sa červenali pri tých predstavách, ktoré mi vírili v hlave...

„Nepôjdeme už?“ opýtal sa zrazu.

„Môžeme,“ prikývla som. Vypýtal si účet, zaplatil za oboch (aspoň že tak, že vie, čo sa patrí) a išli sme.

A čo teraz? Uvažovala som. Stále som sa pohrávala s jednou vetou. Jednou jedinou vetou. Povedať - nepovedať? Nepovedať, veď ja taká nie som. Toto sa na mňa nehodí. Nie, to by som nemala. Čo si o mne pomyslí... Ale áno! Povedať! Kedy budem mať ešte takúto šancu! Už nikdy! On už určite nebude prázdninovať v Bratislave. Božeeeee! Spravím to. Opýtam sa ho!

„Hm, hovorila som, že tu kúsok bývam. Nezájdeš na kávu?“ Tak a je to vonku.

„A nebojíš sa ísť s cudzím chlapom sama? Nebojíš sa, že by som ťa mohol znásilniť?“ zasmial sa.

Báť sa? Naopak, chlapče! S tým rátam!

„Nie,“ odpovedala som s úsmevom.

„Tak teda poďme...“


Ešteže bývam na prvom, lebo neviem ako by to s ním vyzeralo po piatich poschodiach. Na druhej strane sa musí nechať, že na svoj vek má dosť dobrú kondičku. Vyhrabala som z tašky kľúče, nervózne som sa na neho usmiala a otvorila som dvere. Vošli sme. Moja nervozita rástla. Bože môj! Čo teraz? Máme vôbec kávu? Zvrtla som kľúčom v zámke a nechala som ho tam. Keby náhodou...

Pomaly som sa otočila. Stál priamo oproti mne a pozeral na mňa. Skúmavo, pátravo, premýšľajúc. Aj ja som rozmýšľala. Stále tu bolo jedno meno, ktoré sa mi tlačilo na jazyk. Jedna otázka, ktorá mi nedala pokoja a predsa som nevedela, či jej vyslovenie všetko nepokazí. Asi áno... Ale ja nemôžem inak... Bože! Moja sprostá slovenská výchova!

„Ehm... Ešte som sa nespýtala, či si tu vlastne sám? Pani Hortnová ostala v Anglicku?“ Tak a je to tu. Teraz sa spamätá, začne sa ošívať, vypije kávu a odíde.

„Áno, Rima ostala v Londýne. Mala veľa práce.“

Á, už to začína. Ošívanie. Teraz káva a odchod. Bože, som fakt sprostá, nemohla som ostať radšej ticho, zviesť ho a nechať prípadné výčitky svedomia len na neho.

„Myslím, že každému vzťahu by malo byť dovolené, aby mal svoje pravidlá. Jej nevadí, že som tu,“ povedal zamyslene.

„Tu, ako na Slovensku, alebo tu, ako v tomto byte?“

Mne fakt šibe? Prečo ruinujem niečo, čo sa tak sľubne vyvíjalo? Ja som úplne na hlavu!

„Ona je tolerantná. Ona je neuveriteľne tolerantná.“

Prečo mám pocit, že toto som už niekde počula? No jasné! On to hovoril v nejakom rozhovore. Aha... tak TOTO tým myslel? Dobre, tak potom som nič nepovedala! Pokojne môžeme tú kávu vynechať a vrhnúť sa rovno na...

„Dáme si tú kávu?“

No tak nič... takže káva...

„Hm.“

Potom sa opýtal ešte na kúpeľňu a po mojej navigácii sa v nej vzápätí stratil. Ja a navigácia. Blbý nápad...

Potichu, zamyslene som stála pri kuchynskej linke, čakala, kým zovrie voda v rýchlovarnej konvici, a uvažovala som, či sa mi to všetko len nesníva. Určite sa mi to sníva. Tak ako vždy. Teraz si uvedomím, že robím dve kávy a pritom som doma úplne sama...

„Tá káva vonia výborne,“ ozval sa zrazu priamo pri mojom uchu jeho tichý, sexi hlas. Slastne som privrela oči a jemne som zaklonila hlavu. Bolo to také úžasné! Úžasné!

„Ďakujem,“ šepla som a otočila som sa k miestu, kde stál. Už tam nebol.

Sedel pri stole a zamyslene si ma prezeral. O čom asi rozmýšľal?

Zaliala som kávu, položila jeden hrnček pred neho a sama som si sadla oproti. Nech mám aspoň dobrý výhľad. Hm... Je úžasný. Úplne iný ako vo filmoch, ale skvelý. Upreto som sledovala jeho dve hlboké vrásky tiahnuce sa od nosa ku kútikom úst. Konečne som pochopila, prečo ich má. Od úsmevu. Ako môže niekto, kto sa stále smeje, hrať také zamračené postavy? Ale že ich hrá dobre, to sa mu rozhodne musí nechať.

„Prečo ma tak pozoruješ?“

A sakra! Všimol si to? No čo teraz? Pravdu? Povedať mu, že mám dvadsaťjeden jeho filmov, že mi jeho fotka svieti na desktope, že s jednou jeho postáv som napísala už asi dvanásť poviedok... Alebo sa tváriť neutrálne?

„Nepozorujem.“ Rozhodla som sa pre nechutné, zúfalé a najmä očividné klamstvo.

„Ale áno. Čo je na mne také zaujímavé, že si ma obzerá... dvadsať...“

„Dvadsaťdva.“

„Oh môj bože! Dvadsaťdvaročná žena!“

„Nie som jediná,“ zamrmlala som prvé, čo mi napadlo a dúfala som, že to nepočul. Ako mi mohla napadnúť taká somarina?

„Aha tak! Takže predsa fanúšik! Ktorý film si videla?“ pochopil zrazu. Viditeľne sa bavil. Tak dobre, chlapče, bav sa. Veď tebe ten úsmev zmrzne. Však počkaj...

„Mám začať menovať?“ žmurkla som na neho, usmiala som sa a oprela som si bradu o ruku položenú na stole. Pozrela som mu priamo do očí.

„Dobre. Tak inak. Ktorý sa ti páčil najviac?“

„To závisí od viacerých vecí. Najlepšie zahraný bol podľa mňa Rasputin, najzaujímavejší príbeh, mimo Harryho Pottera samozrejme, bol vo filme Rozum a cit a páči sa mi, ako vyzeráš v January Man. Hoci, musí sa nechať, že v Robinovi Hoodovi si bol tiež neprekonateľný! Alebo Something the lord made... Hm... tiež fajn...“

Zahľadela som sa do diaľky, premietajúc o najlepších scénach v jeho filmoch. V duchu som si prehrávala moment, ako si Rasputin rozopína nohavice na stole. Hneď za tým išiel úžasný bozk z Mesmera. Potom som sa pousmiala pri spomienke na sprchu, ktorú dostával v Temnom prístave...

Určite som sa tvárila ako kardinálny idiot.

Z myšlienok ma vytiahol nejaký dotyk ruky na mojej tvári. Na okamih som sa strhla a pozrela som sa prekvapene na neho. Hľadel na mňa, akoby čakal na moju reakciu. Na odmietnutie alebo na tichú súhlas, že môže pokračovať.

Asi ma chcel držať za líce a hladiť ma len preto, aby si ma mohol pritiahnuť bližšie a pobozkať ma. Potom by vstal, možno by mi povedal nejaké nezmysly, ktoré by som aj tak nevnímala, lebo by som bola úplne omámená z jeho vône, z blízkosti. Objal by ma. Pevno, mocne, dokonale, ako len jeho ruky môžu objímať. Určite by som si ani nevšimla, kedy by mi rozopol podprsenku a vyzliekol by mi tričko. Možno by sa potom postaral aj o moje nohavice. Posadil by ma na stôl. Hrnčeky horúcej kávy by vôbec neboli dôležité. Nič by nebolo dôležité. Len nekonečné vzrušenie, ktoré by som pri ňom cítila...

„Si taká mladá,“ vzdychol si zrazu a stiahol svoju ruku z mojej tváre k svojmu hrnčeku.

Zmätene som otvorila oči a uvedomila som si, že on zrejme nikdy nemal v pláne pomilovať ma na stole v kuchyni v našom byte. Nikdy. Ani v najšialenejších snoch o niečom podobnom nerozmýšľal.

A ja som si v tom momente uvedomila jednu dôležitú vec.

Neuveriteľnú.

Predtým nepredstaviteľnú.

Nemožnú.

Neskutočnú.

Uvedomila som si, pri pohľade do jeho tváre, že som rada. Som rada, že o mňa nemá záujem. Že miluje svoju Rimu, s ktorou je viac ako štyridsať rokov. Že ona miluje jeho a vie, že hoci by ju mohol podviesť s nejakou mladou, peknou fanúšičkou niekde na Slovensku, že by to nikdy neurobil.

A zrazu akoby zo mňa všetko spadlo. Všetka nervozita. Všetko očakávanie. Všetky hlúpe predstavy. To všetko bolo preč a mne za tým vôbec nebolo ľúto.

Priamo predo mnou, v kuchyni u mňa doma, pri hrnčeku s kávou sedel Alan Rickman a ja som pochopila, že nie je žiadnym vysnívaným polobohom. Je to proste obyčajný, starší muž s výraznou charizmou, ktorý miluje svoju partnerku a zhovievavo sa usmieva na pobláznenú fanúšičku oproti sebe. Fanúšičku, ktorá len pred chvíľou stratila svoje ideály zrodené pri filmoch s jeho neprekonateľným hereckým umením a ktorej tie ideály vôbec nechýbali.

Oveľa viac sa jej páčil tento normálny muž, Alan Rickman, sediaci u nej doma. Kiež by tu sedával častejšie...



KONEC


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Rokville bol v roku 1612 vrchným veliteľstvom pri vzbure škriatkov.
CITÁTY
Predstav si, že sa niečo stane a my navždy ostaneme takéto vychudnuté okuliarnaté príšery.

Fred Weasley
HP7: Dary Smrti
(kap. 4, str. 48)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018