Kapitola:
Pridaná: 9.2.2008, 17:21:50
Čítaná: 2703×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ona, on
Stručný dej: Rôzne príbehy o láske, známe aj neznáme od rôznych autorov...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9

Tento príbeh je o trošku inej láske, ale aj toto je určitý

druh lásky. Dúfam že sa bude páčiť.:)

Mladá žena vyskočila z kresla ihneď ako uvidela chirurga

vychádzať z operačnej sály.

Pýtala sa: ,,Ako sa má môj synček? Bude v poriadku? Kedy ho

môžem vidieť?,,

Chirurg odvetil: "Je mi to ľúto, robili sme čo bolo v našich

silách, ale váš syn to neprežil."

Anna sa v náreku pýtala: „Prečo malé deti dostanú rakovinu?

Vari o ne už Boh nedbá? Kde si bol Bože, keď ťa môj syn

potreboval?“

Chirurg odvetil: „Chcete byť na chvíľu osamote s vašim

synčekom predtým, než ho odvezú na univerzitu?“

Anna požiadala sestričku, aby zostala s ňou pokiaľ sa

nerozlúči so svojim synom. Milujúco prebehla svojimi prstami

cez červené kučeravé vlasy. „Chceli by ste si nechať na

pamiatku pramienok vlasov?“ pýtala sa sestra. Anna

naznačila áno. Sestra odstrihla chlapcovi pramienok vlasov,

vložila do plastového vrecka a podala ho Anne.

„Bol to Tomášov nápad darovať svoje telo pre univerzitnú nemocnicu

na štúdium. Hovoril, že by to mohlo pomôcť niekomu inému.

Najprv som povedala nie, ale Tomáš povedal, mami, ja už to

telo nebudem potrebovať keď zomriem. Možno to pomôže inému

malému chlapcovi aby mohol stráviť s mamou viac dní ako

ja.“ Pokračovala: „Môj Tomáš mal zlaté srdce. Vždy myslel na

iných. Vždy chcel pomôcť iným, ak mohol.“ Anna prešla

nemocnicou posledný raz, potom čo tam strávila skoro šesť

mesiacov. Tašku s Tomášovymi vecami položila na sedadlo v

aute vedľa seba. Jazda domov bola veľmi ťažká. Ešte ťažšie

bolo vkročiť do prázdneho domu. Tomášove veci a igelitové

vrecko s vlasmi doniesla do synovej izby. Začala ukladať

modely autíčok a ostatné osobné veci v jeho izbe presne na

miesto, kde si ich vždy odkladal on. Ľahla si naprieč jeho

posteľou, pritlačila k sebe jeho podušku, a vyplakala sa až

od únavy zaspala. Bolo okolo polnoci, keď sa Anna zobudila.

Vedľa nej na posteli ležal zložený list. V liste stálo:

Drahá mamka!

Viem že ti budem chýbať, ale neboj sa že na teba niekedy

zabudnem, alebo ťa prestanem mať rád, len preto, že nie som

vedľa teba aby som ti povedal "Mám Ťa rád." Stále ťa budem

milovať, mami, dokonca každý deň viac a viac. Jedného dňa sa

opäť uvidíme. Dovtedy, ak by si chcela, mohla by si si

adoptovať malého chlapca aby si nebola tak sama. Mne by to

nevadilo. Mohol by mať moju izbu a všetky moje staré veci

aby sa s nimi mohol hrať. Ale ak by si sa rozhodla pre

dievčatko, asi by sa jej nepáčili tie isté veci ako

chlapcom. Musíš jej kúpiť bábiky a dievčenské veci, veď

vieš.

Nesmúť nado mnou. Toto je tu skutočne nádherné miesto. Dedko

a babka sa so mnou zvítali hneď ako som sem prišiel a

ukázali mi to tu naokolo, ale bude mi trvať veľa času, než

to všetko spoznám.

Anjeli sú takí správni. Veľmi rád na nich pozerám keď

lietajú. A vieš čo? Ježiš nevyzerá ako na žiadnom obrázku.

Áno, keď som ho uvidel, hneď som vedel, že je to on. Sám

Ježiš ma vzal vidieť Boha otca! A hádaj čo mami! Sedel som

Bohu na kolenách a rozprával som sa s ním, ako keby som bol

niekto veľmi dôležitý. To bolo vtedy, keď som mu povedal, že

ti chcem napísať list, aby som ti povedal Zbohom a všetko

ostatné. Ale ja som hneď vedel, že to nie je dovolené. No

ale vieš čo mami? Boh mi podal jeho vlastné pero a papier,

aby som ti napísal tento list. Ten anjel čo ti má doniesť

tento list sa tuším volá Gabriel. Boh mi povedal, aby som ti

dal odpoveď na jednu otázku, ktorú si sa ho pýtala „Kde bol

keď som ho ja potreboval?“ Boh mi hovoril, že bol na tom

istom mieste so mnou, tak ako bol so svojim synom Ježišom,

keď bol na kríži. Bol presne tam, a tak je vždy so všetkými

jeho deťmi. Mami, nik iný nemôže vidieť čo som ti napísal,

len ty. Pre všetkých ostatných je to len kus bieleho

papiera. Nie je to super?

Musím už vrátiť Bohu jeho pero späť. Musí písať ďalšie mená

do Knihy života. Dnes musím zasadnúť na večeru za stôl s

Ježišom. Som si istý, že jedlo bude vynikajúce. Och, skoro

som ti zabudol povedať. Už ma nič nebolí. Všetka tá rakovina

zmizla. To ma teší, lebo som už nemohol viac vydržať tú

bolesť a Boh už tiež nemohol vidieť, že ma to tak veľmi

bolí. To bolo vtedy keď ku mne poslal Anjela milosrdenstva.

Anjel mi povedal, že som špeciálna zásielka. To je, čo?

Podpísané s láskou od Boha Otca, Ježiša a odo mňa.

***

Venované všetkým mojim kamošom a kamoškám tu na HP.sk :)

Ďakujem za Beta-reading od Lilly W.

To je hádam všetko čo som chcela. :)

[ » na začiatok « ]