Kapitola:
Pridaná: 30.1.2008, 19:26:35
Čítaná: 3510×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Evelyn Bloodfreeová
Stručný dej: Evelyn Bloodfreeová je z jednej štvrtiny upírka a práve nastupuje do prvého ročníka na Rokfort, čo ju tam čaká?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rokfort už čaká 2 » Slizolin 3 » Niekto čaká 4 » Good bye baby! 5 » Čo sa stalo potom 6 » Nájsť-špehovať-zabiť 7 » Známy-neznámy 8 » Krv a kosti(a črevá) 9 » Les 10 » Nový život 11 » Začína sa nová éra 12 » Someting wicca... 13 » Život a boj 14 » Ďalší útek

Správa o Aininej smrti sa šírila až neuveriteľne rýchlo, do hodiny o tom vedel celý hrad. Vládla tichá, smútočná atmosféra a všetci boli zachmúrení. Nevedelo sa čo ju zabilo ani kedy ale vyzeralo to na vlkolakov. Mne na tom, ktovie prečo, niečo nehralo ale nikomu som sa nezdôverila so svojimi obavami. Deň prešiel až neuveriteľne rýchlo, hoci sme nič nerobili, len sa so smutnými tvárami prechádzali po hrade. Počasie akoby zdieľalo náš smútok, obloha sa kúpala v tmavých farbách a neprirodzená hmla v chumáčoch padala na dvor. Večer som išla spať mimoriadne skoro ale ísť skutočne spať mi ani nenapadlo. Myslím že nikomu, ale mne nešlo len o Ainu. Bola som rozhodnutá ísť opäť do podzemia a zistiť viac.

Tentoraz som išla neskôr a chodby boli prázdne. Známou trasou som prešla do podzemia a nad dierou som ani neuvažovala. Skočila som a čierny plášť vial za mnou. Dopadla som na dve a skrčene som sa jednou rukou opierala o zem. Rázne som vykročila smerom k ich cele a ticho načúvala.

„Pssst....“

„Teraz!“

Za dverami sa ozval šuchot. Prikrčila som sa do tieňa a dobre som urobila lebo za sekundu sa ponad dieru pri strope preniesol obrovský čierny vlk. Mäkko dopadol na zem. Všimla som si že má zvláštne oči no vtom sa stalo niečo čo som nečakala. Vlk sa pomali začal meniť a za krátky čas predo mnou stál dospelý chalan- Zabini ako som predpokladala.

„Pohni si!“ ozvalo sa spoza dverí. Ako podišiel do svetla fakle, ožiarila mu tvár. Bol to Zabini, vyzeral rovnako ako v ten deň keď ho chytili akurát že na tvári mal dlhú reznú ranu. Spomenula som si ako ho chalan menom Lauren odzbrojil a pomyslela si že to budú zrejme následky. Zabini načiahol prútik

„Alohomora“ zámka na moje obrovské počudovanie povolila.

„Vidíš hovoril som ti že z druhej strany to pôjde“ ozval sa Lauren potichu keď vychádzal z cely.

„Kade teraz?“

„Doprava“ ozvala sa tichá odpoveď a ich siluety sa vybrali smerom k diere. Pri diere trochu zaváhali. Lauren vytiahol prútik a niečo ticho zamrmlal. Z konca prútika sa mu vymrštilo hrubé lano a natiahlo sa až ku koncu diery.

„Dobré zaklínadlo“ uškrnul sa Zabini. Lauren sa za pár sekúnd vyšplhal až hore a ako sa jeho nohy dotkli podlahy, lano tichým, čarovným plameňom zhorelo a zmizlo. Zabini sa opäť premenil na vlka a jedných skokom dopadol vedľa Laurena. Len som zospodu videla ako sa vlčí tieň na stene mení na ľudský.

„Tade“ ticho sa rozbehli smerom ku sieni- a ku hlavnej bráne. Jediným skokom som sa aj ja vyšvihla hore a na konci chodby zbadala ich tiene, zabáčajúce ku schodisku. Tichými krokmi som sa vybrala za nimi. Prešla som pomali zahla za roh a ocitla sa ani nie meter za ich chrbtami. Zastala som ale nevšimli si ma, očividne sa dohadovali, ktorý m smerom ďalej. Z chodby za mnou sa začali ozývať kroky. Videla som dlhý tieň, pretiahnutý svetlom fakle za ním. Niekto prichádzal! Mala som 3 sekundy! 3 sekundy na ďalší život, 3 sekundy na rozhodnutie medzi dobrom a zlom, 3 sekundy, chabé 3 sekundy! Urobila som krok a podišla hneď ku Zabinimu a Laurenovi. Stiahla som ich do tieňa.

„Čo sa to?“

„Ticho!!!“

„Kto...?“

Vytiahla som prútik priložila ho k niečiemu krku. Až teraz som si uvedomila, ktorú stranu som si vybrala. Kroky sa blížili a cítila som ako Lauren mieril prútikom na moje srdce. Očividne si však uvedomovali nebezpečenstvo a ostali učupení v tieni. Kroky zabočili za roh k nám. Vo svetle som videla že postava bol Zarrok, prešiel okolo ale nič si nevšimol. Musela som si zahryznúť do pery aby som nevykríkla no nakoniec len prešiel okolo a nevšimol si nič. Akonáhle kroky stíchli, vypadli sme všetci traja z kopy na ktorej sme boli natlačený. Svetlo z fakle na stene mi ožiaril tvár. Plamienky sa hrali s črtami mojej tváre, no i tak ma spoznali.

„Bloodfreeová! Zradkyňa!“

„Prestaň! Nikoho som nezradila! Chcem vám pomôcť“

Takúto reakciu zrejme nečakal, lebo naozaj stíchol. Viedla som ich po chodbičkách dole k hlavnej bráne. Mohla som ich zaviesť do pasce no neurobila som to... Prečo som bola taká hlúpa! Mohla som ich zabiť, mohla som urobiť čokoľvek ale ja som len išla a dúfala že nás nik nenájde. Keď som prekračovala prah brány, stislo mi srdce. Zrazu Zabini zastal

„Počkaj! Presvedčím sa či to nie je pasca...“ premenil sa na vlka ako aj predtým a bežal k priechodu medzi hradom a lesom. Stratil sa v tme ale za chvíľku sa opäť objavil, už v ľudskej podobe. Kývol nám aby sme išli a ja som s obavami vykročila za ním. Ako som prechádzala okolo na zemi sa váľali meče a čosi dlhé čo nepríjemne pripomínalo nohu, ležalo v kaluži krvi. Krv... Tá bola všade. Zhíkla som- zabil všetkých strážcov! Prestávala som si byť istá, či som paňou situácie stále ja... A ako som sa ocitla v lese, vedela som, že už nie je cesty späť...

_________________________________________________________________

Venujem všetkým, čo po takom dlhom čase ešte stále čítajú Krv ku krvi a týmto ľudom:

Bernardette Flynn Flatley, Sayuri, Sirenaf, Zabini Black, Lauren Hawarts, Zarrok, Ayumi a Aina Saubin- ľudí na ktorých mi záleží a ktorý majú v poviedke miesto a ľudí ktorý pre mna i pre poviedku niečo znamenajú

[ » na začiatok « ]