Kapitola:
Pridaná: 27.1.2008, 11:32:52
Čítaná: 2469×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Angela
Stručný dej: Angela sa dozvie prekvapivú informáciu. Je čarodejnica. Aký bude jej život na novej škole Rokfort?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9

Ráno som sa zobudila s dobrým svedomím. Hneď mi bolo lepšie. Na raňajky som sa pobrala s úsmevom na perách.

“A čo zrazu taká veselá?“ privítal ma Nick. „Obsadil som ti miesto.“

“Ďakujem,“ potešila som sa. Vzala som si hrianku s džemom a začala som ju jesť, no vyrušila ma sovia pošta. Michael ku mne priletel a položil mi obálku na stôl.

“Ďakujem, Michael,“ usmiala som sa.

“Rado sa stalo,“ zahúkal. Nick len vyvalil oči.

“Ty máš hovoriacu sovu?“

“Áno. Prečo?“ smiala som sa. Pokrútil hlavou a jedol ďalej. Ja som otvorila list a začala som čítať.

Milá Angela!

Som rada, že si sa mi ozvala. Viem, že mama zomrela, bola som aj na jej pohrebe. Je mi veľmi ľúto, že som sa s ňou nestihla udobriť skôr. Budem rada, ak ku mne prídeš cez letné prázdniny. Ty si čarodejnica? Veď kúzla neexistujú, alebo áno? Na staré kolená už neviem, čo je pravda, a čo nie. V poslednom čase mi už trochu začína zašibávať. Myslela som si, že sa tomu vyhnem, ale nevyhla. Aj s dedkom Ťa srdečne pozdravujeme a tešíme sa na Teba. Len mi nezabudni napísať, kam a o koľkej Ťa máme prísť čakať, dobre?

Pusy posiela Babka s dedkom

Usmiala som sa. Zalial ma zvláštny pocit šťastia. Nálada sa mi zdvihla ešte viac, než predtým.

“Ange?“ opatrne ma oslovil Nick.

“Prosím?“ usmiala som sa.

“Čo je za hodinu? Nezobral som si rozvrh.“

“Transfigurácia,“ odvetila som. „Som zvedavá, čo nám McGonnagallka pripraví teraz.“

Po raňajkách sme zamierili do učebne, no namiesto McGonnagallovej tam stál Dumbledore.

„Prosím, usaďte sa,“ požiadal nás. Okamžite sme si posadali. V triede nastalo absolútne ticho. Dumbledore sa nadýchol na začal:

“Profesorka McGonnagallová príde trochu neskôr, musela ísť niečo vybaviť. Ako viete, zajtra bude druhé kolo nášho turnaja. Je v tejto triede niekto, kto postúpil?“ spýtal sa a zahľadel sa na nás. Pomaly som vstávala, ani som si neuvedomila, čo robím. Dumbledore na mňa uprel svoje bledomodré oči. Jeho pohľad bol...zvláštny. Akoby mi čítal myšlienky. Nechápala som.

“Výborne, môžete si sadnúť, slečna Bermundová,“ unavene sa odvrátil a ja som si bez slova sadla. Netušila som, čo to malo znamenať. V poslednom čase mi akosi nič nedochádzalo.

“Chcem vám oznámiť, a týka sa to najmä vás, slečna,“ znova sa na mňa zadíval. „Predtým, než sa začne druhé kolo, budete musieť uhádnuť vstupné slovo, potom vás pustíme súťažiť. Tu máte indície.“

Začal niečo písať na tabuľu.

„Poradím vám, sú to dve kúzla.“

Po chvíli odstúpil a na tabuli bol nakreslený bobor s obrovskými zubami. Druhý obrázok predstavoval vyrazené dvere. Zamračene som sa zahľadela na obrázky. Netušila som, čo majú zobrazovať.

Celý deň som na to myslela, keď vtom mi došlo. Ten bobor mal zobrazovať kúzlo *Densuangeo* na zväčšenie zubov a druhý obrázok zobrazoval kúzlo *Bombarda*. Hnevala som sa, že ma to nenapadlo skôr, veď to bolo také jednoduché. Stačilo mi len dúfať, že to do zajtra nezabudnem. Ľahla som si spať, no nešlo mi to. Dlho do noci som bola hore a rozmýšľala nad zajtrajším dňom. Pozrela som na hodinky. Bolo pol tretej ráno. Vyliezla som z postele a pozrela von oknom. Všade bolo ticho, kľud. Vtom som zazrela dve postavy prechádzať po trávniku ku jazeru. V rukách mali prútiky a potichu sa zhovárali. Zastali blízko Zúrivej vŕby a zdvihli ruku s prútikom. Zjavil sa záblesk a pri Zúrivej vŕbe sa zjavilo niečo ako pódium. Zrazu ma premohla únava. Ledva som sa došuchtala do postele a spala som ako drevo.

Ráno na raňajkách ma Nick musel upokojovať, nervy mi išli prasknúť od vzrušenia.

“Prosím, pozor!“ ozval sa Dumbledore. Všetky pohľady sa upreli naňho.

“Všetci súťažiaci sa po raňajkách zhromaždia pri Zúrivej vŕbe. Pripravte si prútiky a správne odpovede. Ďakujem.“

Prišla na mňa ešte väčšia nervozita. Vyučovanie bolo zrušené, všetci sa na nás budú pozerať. V bruchu som mala motýle.

“Nick, zachráň ma,“ zašepkala som zúfalo.

“Ty to zvládneš,“ utešoval ma, „uvidíš.“

Už som do seba nemohla nič dostať. Vstala som od stola a zamierila von. Pred pódiom boli naukladané stoličky. Myslela som, že to neprežijem. Všimla som si profesorku McGonnagallovú s profesorom Flitwickom, ako pobehujú sem a tam. Vonku prebiehali posledné úpravy, zatiaľ čo vnútri sa všetci vzrušene rozprávali. Bola som asi jediná, ktorá sa na druhé kolo netešila. Zrazu som začula hluk. Celá škola sa vyrútila von a mierila ku stoličkám. Zbadala som Dumbledora. Vyšiel na pódium a zamrmlal: „Sonorus.“

Za ním nasledovala profesorka McGonnagallová, profesor Flitwick a zjavil sa tam aj Snape.

“Prosím, posaďte sa,“ zahrmel Dumbledore. Všetci si posadali a vrava utíchla.

“Teraz poprosím súťažiacich, aby prišli ku mne.“

Pomaly som vyšla po schodíkoch a zastala som vedľa nejakého 16-ročného Chrabromilčana. Bol skoro o dve hlavy vyšší odo mňa. Dumbledore sa postupne pýtal každého na odpovede, ktorých otázky nám včera zadal. Niektorí odišli zo zvesenými hlavami dole z pódia a sadli si medzi divákov. Na rad som prišla ja.

“Ktoré obrázky si mala?“ potichu sa spýtal Dumbledore.

“Bobra a vyvalené dvere,“ odvetila som pošepky.

“A zistila si, aké kúzla predstavujú?“

“Bobor mal nadmerne veľké zuby, predstavuje kúzlo *Densuangeo*. Vyvalené dvere predstavujú kúzlo *Bombarda*.“

“Správne,“ prikývol a prešiel ku ďalšiemu žiakovi. Nakoniec nás tam z dvanástich ostalo iba šesť – dvaja žiaci z Chrabromilu, dvaja z Bystrohlavu, jeden z Bifľomoru a za Slizolin som tam bola ja. O pár minút skončil a ešte išiel vyriešiť zopár organizačných vecí. Každý si vylosoval duelantského partnera a poradové číslo. Ja som sa dostala ku jednej Bystrohlavčanke. Bola o hlavu vyššia odo mňa a o tri roky staršia.

„Opováž poraziť ma,“ zavrčala a hodila na mňa nenávistný pohľad.

“Keby pokľady vedeli vraždiť, už tu nie som, však?“ neodpustila som si uštipačnú poznámku. Ešte raz na mňa nenávistne pozrela, ale potom ma už ignorovala. My sme boli na rade ako druhé. Bola som neskutočne nervózna. Dvojica pred nami viedla veľmi dlhý súboj. Ja som si zatiaľ opakovala všetky kúzla, ktoré som vedela.

“Ďakujeme,“ ozval sa Dumbledorov hlas. „Teraz poprosím druhú dvojicu.“

Vyšli sme hore a postavili sa oproti sebe. Zhlboka som sa nadýchla. Bystrohlavčanka vyzerala veľmi sebavedome a namyslene.

“Môžete začať,“ začula som profesorku McGonnagallovú.

Za prvé:

Táto kapitolka je venovaná Charlotte Lestrange.

Za druhé:

Očakávam hodnotenia a komentáriky.

A za tretie:

Príjemné čítanie. Síce je táto kapitolka kratšia, ako tá predtým, ale dúfam, že sa Vám bude páčiť rovnako.

Katie

[ » na začiatok « ]