Kapitola:
Pridaná: 25.1.2008, 21:12:04
Čítaná: 2598×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Joan, Liz, Jim
Stručný dej: Joan nastupuje na nový školský rok na Rokforte. Nájde si dobrých kamarátov, alebo ostane sama?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Pády a vzlety

,,Zobuď ju!" povedala Liz pošepky.

,,O čo sa asi snažím!" povedal Jim a chcel Joan zobudiť miknutím jej ramena, no keď už bol len pár milimetrov od jej tela, zrazu mu schytila ruku a zvláštne ňou pokrútila tak, aby opovážlivcovi spôsobila čo najväčšiu bolesť a povedala:

,,To by bola osudná chyba!"

Potom ruku pustila.

,,Neubližuj mu! Veď ťa chcel len zobudiť!" zrevala Liz.

,,Áno? Tak prečo si ma nezobudila ty? Ináč, to bol len reflex." povedala Joan a postavila sa.

,,No to určite! Aby ma tá rana ešte viac bolela? Veď odkedy som sa ťa chytila, na ruke sa mi zjavila škaredá červená rana. Dúfam, že si spokojná! A nemysli si, že mi neuhradíš plastiku ak mi to zostane!"

,,Nezabudla si si náhodou ráno vziať prášky?! Veď to som ti nemohla urobiť ja! A veď sa pozri na JEHO ruky! Nemá na nich nič!" povedala nahnevane Joan.

,,Áno, zatiaľ. Ale keď sa mu niečo stane, ohrozíš jeho kariéru herca!" povedala Liz a pozrela na Jima ako na najkrajší ružový svetrík u Versaceho.

,,Pre mňa sa to rozhodne všetko skončilo" povedal svojrázne Jim ,,a o chvíľu sme v Rokforte, tak si obidve oblečte habity. A čo sa týka tých rúk, nič sa nedeje, takže to muselo spôsobiť niečo iné."

Len čo sa stihli prezliecť, vlak sa zastavil. Všetci sa vyhrnuli von z vlaku na nástupište, z toho prvákov volal akýsi milo vyzerajúci poloobor.

,,Poďte za mnou." povedal a následne sa za ním nahrnula masa jedenásťročných žiakov Rokfortu.

,,Nestrkaj do mňa" a ,,Vypadni" bolo počuť asi každých desať sekúnd. Na Joan sa tlačilo veľa rovesníkov, no následne všetci uskakovali hovoriac:,,Ty kokso to páli" a ,,Sa kontroluj, nie?".

A tak sa za malý okamih vytvoril okolo Joan okruh pol metra a porušil sa len prítomnosťou Jima. Všetci po päticiach nastupovali do kočov, ktoré ťahali akési divné, vychrtnuté tvory.

,,Mali by ich vykŕmiť." pomyslela si Joan.

Počas jazdy sa pred nimi zjavoval obrovský a záhadný, no zároveň krásne tajomný Rokfort.

Keď Joan a celá tá masa malých ľudí prekročili bránu do Rokfortu, zrazu ju premkol taký zvláštny pocit, aký ešte nezažila. Začala sa jej krútiť hlava, no po chvíli to všetko prešlo. Odrazu Liz ukázala prstom na schody.

,,Pozri Joan, ono sa to hýbe!"

,,Myslíš tie schody?" opýtala sa Joan a zopakovala gesto po Liz.

Následne sa ozval obrovský rachot a všetci sa obzreli smerom na pohybujúce schody. Zrútilo sa celé poschodie.

,,Ďalej vás odvedie prefekt. Ja tu mám robotu." povedal poloobor a ponáhľal sa smerom k ,,miestu zlomu". Joan sa len neveriacky prizerala a v duchu sa presvedčovala, že za to nemôže. Keď sa konečne dostavili na schodisko, zjavila sa pred nimi stará pani v tmavozelenom habite a s obrovským čiernym klobúkom.

,,Vitajte na Rokforte! Ja som profesorka Minerva McGonagallová. O niekoľko minút vstúpite dnu. Potom vás roztriedime medzi naše štyri fakulty: Bystrohlav, Bifľomor, Chrabromil a Slizolin. Táto ceremónia je pre vás veľmi dôležitá a navyše sa bude konať pred zrakmi celej školy."

Odrazu všetci počuli rázne zaklopanie na obrovské dvere z ebenu.

,,Už je čas. Tak poďme!" zvolala profesorka.

Všetci kráčali naspäť halou a dvojkrídlovými dverami vstúpili do Veľkej siene. Joan ešte nevidela také čarokrásne miesto. Tisíce sviečok vyselo vo vzduchu na štyrmi stolmi, za ktorými sedeli ostatný študenti a zároveň osvetľovali celú miestnosť. Prvákov odviedla profesorka do stredu sály, kde už aj tak všetci nervózny museli počkať, kým pred nich profesrka McGonagallová nepoložila stoličku a akýsi starý a špinavý klobúk. Všetci prváci sa mikli od hrôzy, keď klobúk začal spievať, no Joan sa nahla k Jimovi:

,,Ako to vyzerá s tou rukou?"

,,Nič. Ale musím povedať, že tie schody si doriadila poriadne."

,,Čo? Ty si to videl?" hrozivo povedala Joan.

,,Možno som jediný, no hej. Ale to bola šupa!" povedal Jim a usmial sa. Zrazu ich prerušil búrlivý potlesk.

,,Keď prečítam vaše meno, položíte si klobúk na hlavu a sadnete si na stoličku. Alex Briss."

Nastalo ticho a o chvíľu sa ozvalo rázne: SLIZOLIN!

,,Joan Bowerová!"

Joan v tom okamihu zaťala ruky a pomaly si nasadila klobúk. No ešte si ani nestihla sadnúť na stoličku, keď zrazu klobúk so škrekom vyletel do dvadsaťmetrovej výšky. Všetky hlavy vo Veľkej sieni sledovali klobúk (Jim ten pád neskôr okomentoval frázou - Raz si hore, niekedy zase dole). Všetci zhíkli a pohotove sa pozreli na Joan, ktorá nevedela čo sa vlastne stalo, a ani to, ako sa má cítiť. Zachránilo ju až zdesené ,,CHRABROMIL" z úst triediaceho klobúka. Všetci začali tlieskať, no bolo počuť aj hlasný šepot. Joan, potkýnajúc sa o vlastné nohy, si sadla za chrabromilský stôl. Zrazu pocítila slabé potľapkanie po pleci a len čo si stihla pomyslieť ,,Oou" pohľadný, čiernovlasý štvrták odletel 15 metrov a chrbtom narazil do steny. Opäť sa všetky pohľady upriamili na Joan. Joan s dokorán otvorenými hľadela na štvrtáka, ktorý pomaly padal k zemi. Rozbehla sa za ním. No nebola jediná. Profesorka McGonagallová pribehla k ,,obeti" a začalo ho dvíhať zo zeme. Joan chcela pomôcť a tak sa (nebezpečne) priblížila.

,,NEDOTÝKAJTE sa ho!" povedala rázne profesorka.

,,Nič mi nie je! Nič mi nie je. Ozi a díky, bola to šupa baby!" povedala obeť.

,,V tom prípade môžeme pokračovať. Naozaj vám nič nie je pán Johnson?"

,,Nie! Veď vám vravím!"

Joan sa ešte chvíľu pozerala na ,,pána Johnsona" , no keď na ňu žmurkol, otočila sa a kráčala k chrabromilskému stolu.

,,Čauko. Ja som Andrew Johnson. Nechceš si ku mne prisadnúť?" povedala a až vtedy si obidvaja uvedomili, že sa na nich upriamujú všetky hlavy vo Veľkej sieni.

,,Ty si z chrabromilu?" spýtala sa Joan a keď videla, že súhlasne prikývol, pokračovala:

,,A nebude ti to vadiť?"

,,Čo blázniš? Budem len rád!" povedal a obaja si sadli.

Hrobové ticho prerušila až profesorka McGonagallová.

,,Boby Nilson." čím pokračovala ceremónia.

,,Asi si si narazil aj hlavu, keď chceš aby som tu sedela. A...prepáč."

To posledné slovo vyšlo z jej úst veľmi pomaly a ostýchavo.

,,Len tak by ťa do konca školy neoslovovali ničiteľka, alebo nejak podobne. Vieš, lebo každý tu máme svoju prezývku. A ináč som rád, že si v chrabromile." povedal, pričom sa po celý čas pozeral Joan do očí. Znervóznela.

,,Nóó a teba tu prezývajú ako?"

,,Tak všelijako. No vieš ja som tu tak trochu vtipkár. Som za každú srandu." a uškeril sa.

,,BIFĽOMOR!" prerušilo ich.

Bolo počuť, že klobúk sa s tým výletom ,,raz si hore, inokedy zase dole" ešte stále nevyrovnal.

,,A Billy Xavers!"

Posledný prvák si sadol na stoličku a nasadil si triediaci klobúk.

,,BYSTROHLAV!" povedal klobúk.

Následne ho profesorka McGonagallová vzala aj so stoličkou a položila ho do rohu Veľkej siene.

,,Milý študenti!" prihovoril sa akýsi vysoký ryšavý pán, trocha čudne oblečený, mohol mať tak 40 rokov. ,,Keď som tu študoval ja, neznášal som dlhé príhovory riaditeľa. A tak vám teda poviem len 3 veci:

Po prvé - vítam tu našich prvákov, po druhé - vítam tu aj našich profesorov, ktorí, pevne verím, nedopadnú tal, ako náš posledný profesor obrany proti čiernej mágii. A po tretie, náš nový učiteľ tohto predmetu sa trochu zdržal kvôli istým záležitostiam a tak ho zastúpi slávny Harry Potter!"

V tom okamihu začali všetci šepkať.

,,No ten príde až na svoju prvú vyučovaciu hodinu, takže ho tu hľadáte márne. Tak veľa šťastia v novom školskom roku a to najdôležitejšie...dobrú chuť!"

Zrazu sa pred každým v sieni zjavili taniere plné tých najrôznejších jedál a nápojov. Joanine oči sa rozžiarili. Ešte nikdy nevidela naraz toľko jedla. Keď sa všetci s plnými bruchami pomaly vytrácali z Veľkej siene, samozrejme okolo Joan bol desať metrov široký kruh, zrazu niekto zavolal jej meno.

Otočila sa a uvidela Andrewa ako naznačuje, že má ísť k nemu.

,,Čo je?" povedala Joan, keď bola úplne pri ňom.

,,Počkaj. Ešte nechoď. Nechcem aby sa ti niečo stalo."

,,Čo tým myslíš? A to ja som ťa odhodila do steny a skoro zabila!"

,,Mne to neprekáža. Už som si zvykol. Vieš...no, to je jedno. Päť, štyri, tri..."

,,Čo to robíš?"

,,Dva, jeden, TERAZ!"

Odrazu sa ozval hrozný rachot. Z dvojkrídlových dverí začali vyletovať delobuchy.

,,Obidvaja za mnou!" ozval sa za nimi hlas profesorky McGonagallovej.

------------------------------**---------------------------------

Čítajte a ohodnoťte (a píšte komentáre).

Joan :)

[ » na začiatok « ]