Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 7.1.2008, 23:02:14
Čítaná: 4614×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Gabriel
Stručný dej: Moje meno je Gabriel, no volajú ma Smrť. Áno som Smrť!!! Pre tých, ktorý sú posadnutý diablom. Som ten koho sa boja, ten koho nenávidia. Som pomsta! Som očistec! Vedie ma ruka pána a s ňou sila anjelov. Necítim k vám zľutovanie a budem vás prenasledovať, až kým všetci neskončíte v očistnom plameni!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Diablom posadnutí, padlí anjeli, bosoráci...! Existuje mnoho pomenovaní a ešte viac prirovnaní, ktorými sa označujú. Podstata je, ale stále tá istá a nemenná. Sú iní ako mi a preto si myslia, že sú lepší.

Vyvstáva otázka, prečo pán dovolil diablovi, aby takto ovládol ľudí a dal im moc? Niektorí hovoria, že nás tým skúša. Iní tvrdia, že jednoducho nemal silu tomu zabrániť.

V podstate je absolútne jedno, kde je skrytá pravda, pretože aj kebyže ju poznáme, v boji proti temnote nám nepomôže. Treba len silu a vieru. Musíme ísť vpred a nepoznať zľutovanie. Padne veľa našich priateľov a veľa nevinný, ale na konci nás čaká večná sláva! Preto bratia zdvihnime meče, ktorými roznesieme pánov hnev!

Gabriel pochádzal z veľmi vplyvnej a dobrej rodiny. Mal všetko čo chcel a vždy bolo oňho dobre postarané. Bol jedináčik, no nebol rozmaznaný a vedel si vážiť seba aj ostatných. Jeho matka sa zabila, keď mal 10 rokov. Bola to silná žena, ale nie dosť silná, aby vydržala žiť so svojím manželom, Gabrielovým otcom. Našli ju obesenú v lete, na povale ich domu. Gabriel smútil, ale nie dlho. Pretože jeho smútok sa okamžite premenil na hnev. Bol presvedčený, že jeho mamu posadol diabol a ona sa radšej zabila, ako keby mu mala slúžiť. Jeho otec, fanaticky zanietený odporca bosoráctva a významný člen rady Malleus Malleficarum, ho len utvrdil a dal mu za pravdu.

Tu sa začali prvé kroky Gabriela k pánovi. Stal sa anjelom a patril medzi najlepších. Bol jedinečný v umení šermu a jeho viera bola neotrasiteľná. Patril medzi elitu a po perfektných výsledkoch si vyslúžil titul Archanjel.

Jeho otca zabili. To bola preňho veľká rana. Prisahal pomstu čarodejníkom, ktorí mu zavraždili otca a do jedného ich pochytal a zabil. Bol nezmieriteľný. Vyslúžil si prezývku Smrť a báli sa ho aj tí najlepší z najlepších.

Tak ho pozná väčšina ľudí. No skutočnosť je úplne iná. Gabriel vždy dobre vedel, že je výnimočný a bol veľmi rád, že mohol túto výnimočnosť rozvíjať a zdokonaľovať. Vedel prečo, sa zabila jeho matka a bol rád a v kútiku duše bol rád, že zabili jeho otca. Vždy neoblomne veril, ale aj tak cítil, že svet nie je len čierno biely. Tušil, že to nie je len o boji služobníkov pána proti bosorákom. Bolo to oveľa väčšie a zložitejšie divadlo, ktoré sa odohráva na javisku z názvom Zem.

V kulte Malleus Malleficarum patril medzi najlepších, no nikdy doňho nechcel patriť. Nemal na výber, ak chcel poznanie a silu a zároveň aj ochranu musel svoj život, zasvätiť klamstvu a poznaniu. Poznaniu, ktoré by ho malo priviesť k spojeniu bojujúcich strán a ktoré by prinieslo mier všetkým.

Ani len netušil, že je k tomuto poznaniu už tak blízko, že sa ho bude môcť pomaly aj dotknúť. Vtedy sa ukáže sila hrdinu. Pretože hrdina je silný len dovtedy, pokiaľ má proti komu bojovať. Ak už niet proti komu, obráti svoju silu proti nevinným. Ale taký je už údel hrdinov a práve preto sú tak výnimoční.

Každý anjel musí poznať mágiu. Je to nevyhnutné, pretože ak chce proti niečomu bojovať, musí vedieť ako. Preto každý anjel ovláda runy svojho meča. Tieto runy majú rôzne vlastnosti a sú akou si odmenou a výsadou, ktorú si každý musí vybojovať.

Každý anjel najprv dostane len obyčajný meč. Až keď zabije prvého čarodejníka, vyslúži si svoje prvé runy. Kňazi zoberú jeho meč a posvätia ho pánovi. Meč tak získa nové schopnosti. Jednou z nich je schopnosť liečiť zranenia, ďalšia dodá anjelovi silu či už fyzickú, alebo psychickú. Niektoré majú schopnosť vládnuť živlom. Iné zase ovládať predmety a dávať ich do pohybu. Nikto nikdy nevie aké schopnosti nadelí pán svojmu služobníkovi.

Anjeli mali vždy blízko k mágii. Používajú ju aj keď nie spôsobom ako čarodejníci. Mágia je všade okolo nás a vládnuť jej nie je možné. Avšak je možné použiť ju. Preto vždy keď anjel volá jej silu runami, vystavuje sa diablovmu vábeniu a vtedy mu pomôže len jeho viera, ktorá ho ochráni pred pádom.

Gabriel si priložil rukoväť meča na svoju hruď a začal odriekavať modlitbu. Zranenie po ohnivom biči sa začalo pomaly hojiť. Keď bola rana zacelená vstal a zobral zo zeme odseknutú ruku v ktorej bol stále prútik. Vybral ho z nej a položil na neďaleký stôl. Pozdvihol meč posiati runami a preťal prútik na dve polovice. Jeho meč zažiaril plameňom, ktorý ho rozpálil do červena.

Pozrel sa na svojho mŕtveho priateľa a zatriasol sa hnevom. „Pomstím tvoju smrť Zauchiel!“

Zobral anjelovu ruku do svojej a meč zapichol do zeme. Zašepkal krátku modlitbu a ocitol sa na zasneženom nádvorí obrovskej katedrály. Pribehli k nemu dvaja mnísi a zobrali Zauchielovo telo a bez otázok odišli.

Gabriel vykročil k hlavnej bráne a vstúpil do rozsiahlej haly. Kráčal ňou na prieč rovno oproti veľkým dvojkrídlovým dverám na druhej strane. Otvoril ich a vošiel do miestnosti, ktorá bol plná ľudí sediacich okolo okrúhleho stola. Všetci mlčali a čakali kým si sadne.

„Dobre sme všetci, takže môžeme začať. Aké správy nám nesieš od brata Zauchiela, brat Gabriel?“

Arcibiskup sa postavil a začal sa prechádzať popri stole. Všetci mlčali a čakali čo im ich najvrchnejší povie. A dočkali sa.

„Brat Zauchiel bol strážca významnej relikvie. Jeho rodina ju uchováva už dlhé stáročia a chráni ju pred diablom posadnutými. Zauchiel bol posledný strážca a teraz je mŕtvy a s ním umrelo aj tajomstvo ukrytia tejto relikvie. Je našou svätou povinnosťou vypátrať ju a uchovať v bezpečí, pred pliagou, ktorá si hovorí čarodejníci.“

„Ako si to predstavuješ najvrchnejší? Kde ju máme hľadať? Vieme ako vyzerá? Alebo kde bola naposledy uložená?“

Arcibiskup Augustus Tius sa pozrel na človeka, ktorý prehovoril. Bol to vrchný kňaz Horatius. Ten vždy vedel položiť hŕbu vecných otázok a aj teraz boli jeho otázky pádne a Augustus na ne nemal odpoveď, ale teraz to nebolo podstatné. Uvedomoval si, že treba konať a to hneď. Cítil ako sa sťahuje temnota, mala prísť búrka a oni musia byť pripravení a nemôžu dovoliť, aby nepriatelia, našli zbraň, ktorou by ich mohli poraziť.

„Máš pravdu Horatius!“ Povedal Arcibiskup Augustus a pokračoval. „Nevieme o tej relikvii nič, ale aj tak ju musíme získať, pretože v rukách nepriateľ, by mohla narobiť obrovské škody.“

Horatius sa zhlboka zasmial. „Veď ani nevieme, čo to je Arcibiskup. Možno to je len bezcenný artefakt, ktorý nemá žiadnu moc a my ho budeme zbytočne hľadať.“

Augustus nahnevane buchol do stola a v očiach mu blčal hnev. „Áno Horatius nevieme nič a preto musíme konať, aby sme neskôr neľutovali.“ Pozrel sa po celom osadenstve a pomaly prešiel k svojej stoličke a sadol si.

„Uvedomujem si, že je to zložitá situácia a že je to pre nás risk, ale musíme v tejto veci konať. Keďže si nemôžme dovoliť, sústrediť sa, len na hľadanie relikvie, vytvoríme malú pátraciu skupinu, ktorá bude poverená len touto úlohou.“

Augustus sa pozrel na Gabriela, ktorý doteraz mlčal. „Pátraciu skupinu povedie Gabriel. S ním sa vyberie na výpravu aj brat Dárius.“ Anjel vedľa Gabriela pokorne sklonil hlavu. „A samozrejme sa k ním pridá aj brat Follron.“ Kňaz vedľa Horatia, ktorý pred chvíľou prehovoril, sa nervózne zamrvil, ale prikývol.

„Arcibiskup! Veď toto je šialenstvo!“ Augustus sa pozrel na Jackoba. Hlavného anjela a generála vojsk pána. „Nemôžeš predsa poslať nášho najlepšieho Archanjela hľadať niečo tak nejasné!“

„Je to moje posledné slovo brat Jackob.“ Augustus sa na chvíľu odmlčal a pezrel si všetkých naokolo. „Bratia toto sú temné časy. Nestačí len veriť treba konať! Musíme sa pripraviť. Ide búrka a tá sa bude snažiť zhasnúť našu sviečku, ktorá horí v temnote, ale my budeme bojovať do posledného dychu a nenecháme diabla, aby ukradol aj posledné svetlo!“

Kar-šan vošiel do neveľkej miestnosti v ktorej už sedeli štyria ďalší čarodejníci. Miestnosť bola osvetlená len piatimi fakľami, ktoré boli pripevnené na stenách. Okrem nich tam bol ešte obraz, na ktorom bola znázornená žena, ktorá v rukách držala jablko a bola by úplne nahá, kebyže ju nezakrýval had, ktorý sa jej obkrúcal po celom tele. Bola veľmi zvodná a to umocňovalo aj krvavé pozadie zapadajúceho slnka. Na obraze bola aj ďalšia dôležitá vec, ktorú si však len málo kto všimol. Bol tam kameň. Veľmi zvláštny kameň, ktorý mal na sebe päť rún. Každá mala inú farbu a boli usporiadané do vrcholu päťuholníka, v ktorého strede sa nachádzal zlatý fľak, alebo skôr kruh. Tento kameň bol symbolom moci a mágie. Bol niečo ako prostriedok, ktorým do tohto sveta mágia prúdi z iných miest a niektorý dokonca tvrdia, že priam až zo samotných hviezd.

Kar-šan si sadol do svojho kresla a pozrel sa na prísediacich. Naproti nemu sedel majster bielej mágie. Odetý do rytierskej zbroje, s ktorej žiarilo biele svetlo, mal na sebe neustále rytiersku helmu a bol známe, že jeho tvár ešte nik neuvidel. Volal sa Gareth a bol to podľa Kar-šan a aj iných veľmi ohľaduplný a zbytočne ľudomilný bosorák, ktorý sa už viackrát snažil presadiť to, aby sa čarodejníci viac venovali tomu, ako sa s ľuďmi spojiť. To bolo samozrejme smiešne a urážajúce všetkých, ktorým bolo povolené používať mágiu. Kar-šan si pomyslel, že by mal byť v dohľadnej dobe odstránený, aby nemohol prekaziť jeho plány.

Po Garethovej ľavici a zároveň po Kar-šanovej pravici sedel prastarý muž, odetý do modrého rúcha na ktorom akoby sa prevaľovali búrkové mračná nad rozbúreným morom. Jeho tvár bola samá vráska a jeho oči úplne modré. Keď sa do nich niekto pozrel mal pocit, akoby doňho šľahali blesky. Volal sa Oberon a bol známi, ako otec vekov. Jeho vedomostiam sa nemohol rovnať nik. Nik mu nepoznal vek, ale hovorí sa, že bol medzi prvými čardejníkmi, ktorý uzreli svetlo sveta.

Po Kar-šanovej lavici sedel Dargozar pán ohňa. Bol to šialený fanatik, ktorý celý svoj život zasvätil boju proti ľuďom a obzvlášť proti kultu Malleus Malleficarum. Bol to Kar-šanov najbližší spojenec. Kar-šan ho nemal rád, v podstate nemal rád nikoho, ale Dargozar bol na jeho pomery až príliš tupý a neohrabaný. Bol to mohutný chlap, ktorý zo sebou všade nosil rubínmi vykladaný meč. Nemal takmer žiadny rozum, ale za to vládol neskutočnou mocou, ktorú vedel ovládať takmer dokonale. Takmer preto, lebo keď raz začal kúzliť bol nezastaviteľný. V tvári sa mu vtedy vždy žiarilo šialenstvo a absolútna chuť po krvi. Bol ako oheň, ktorý nepozná zľutovanie a požne všetko čo mu príde do cesty. Pre Kar-šana nenahraditeľný stroj na zabíjanie.

A ďalší čarodejník veľkej päťky. Teda skôr čarodejníčka, ktorá sedela medzi Garethom a Dargozarom. Kar-šan nepoznal jej meno. Nepoznal ho nik, kto nevedel ovládať zelenú mágiu. Jej meno obsahovalo vo svojom názve celú divokú prírodu a všetko živé čo je na tomto svete. Volali ju teda Divoká. Bola to neskutočne nádherná žena, odetá do kvetov, lístia i plodov prírody. Veľmi vášnivá, avšak vždy rozvážna a múdra. Nemala rada ľudí, preto ako sa správajú k prírode. No nikdy k nim necítila až takú nenávisť, ako Kar-šan, pretože aj oni boli len živé bytosti. Nikdy nikoho nezabila, no nikdy neváhala vydať ľudí na smrť. Bola krutá, ale len toľko čo tí, ktorí sa stavali proti prírode.

No a nakoniec Kar-šan pán smrti. Celý v čiernom s pleťou tak bielou, ako nevinnosť novonarodeného dieťaťa. S krutým a posmešným výrazom a čiernymi očami, ktoré vedeli prečítať každého, na koho sa pozreli. Bol krutý a múdry a vznešený jednoducho rodený vodca. Autorita v ktorú všetci veria, že prinesie tomuto svetu vládu čarodejníkov. Kar-šan si to všetko o sebe plne uvedomoval a tešilo ho to. Vedel že je za posledné desaťročia tým najsilnejším bosorákom. Teraz na neho všetci upierali oči a on sa im chystal prezradiť plán, ktorý navždy vymaže zo sveta kult Malleus Malleficrum.

Kar-šan sa pozrel na Divokú a jeho výraz stvrdol. „Nie Divoká, ale to nevadí! Nájdeme ju aj tak....“

Gareth sa zasmial z plných pľúc a rozhodil rukami. „Ale, ale milý Kar-šan! Nekŕm nás týmito tvojimi rozprávkami. Netušíme, kde sa relikvia nachádza a zbytočne sa tak snažíme nájsť ihlu v kope sena. A na čo vlastne? Chceme tým vyhubiť ľudí a prečo? Veď nám nezavadzajú a v podstate sú pre nás prínosom, tak načo toľká nenávisť?“

„Dobre vieš Gareth, že sa predsa nesnažíme vyhubiť ľudí, ale len tých, ktorí proti nám dvíhajú meče. Kult Malleus Malleficarum musí byť vyhubený a relikviu musíme získať, aby sme si upevnili moc a nikdy sa nám už nik nepostaví!“

Gargozar bucol päsťou do stola a zablčalo mu v očiach. „Tak sa teda na tých Bohumilov vrhnime!“

„Ukľudni sa!“ Povedala rázne Divoká a pozrela sa na Oberona. „Ty si na tomto svete už dlho. Určite musíš vedieť, kde je relikvia skrytá!“

Oberon si prešiel rukou po dlhej bielej brade a pozrel sa na obraz, na kamennej stene. „Kameň, ktorý hľadáme, nie je len niečo čo má obrovskú moc, ale aj jedna z vecí, ktoré udržujú rovnováhu na tomto svete. Ak by bol požitý, na niečo, čo by túto rovnováhu narušilo, malo by to deštruktívne následky.“

„Neviem Divoká. Aj keď patrím k najmúdrejším, tak netuším kde je skrytý.“

Dargozar sa zasmial z plného hrdla. „Vždy som tvrdil, že si len senilný starec!“ Oberon po ňom hodil pohľadom a Gargozara prikovalo na stoličku.

„Dosť!“ Skríkol Kar-šan a tak ukončil hádku. „Teraz necháme relikviu tak! Všetci dobre viete, že sme tu preto, lebo konečne máme možnosť, vyhladiť hlavný stan kultu Malleus Malleficarum.“

„Si skeptický ako vždy Gareth, no tento krát ti zamrzne úsmev na tvári. Ak nejakú máš!“ Nečakal na jeho reakciu a vybral svoj prútik, ktorými bol veľmi dlhý a už na prvý pohľad veľmi ohybný. Jemne ním zakrúžil a na strede stola sa objavil pergamen. Zobral ho a roztvoril. Bolo na ňom písmo, ktoré vyzeralo veľmi staro. Podal ho Oberonovi a usmial sa na všetkých okolo stola. Oberon ho začal pozorne študovať a po chvíli sa usmial. „Začnime zbrojiť! Pretože toto nás konečne dostane k nášmu nepriateľovi a tentoraz nebude mať kam ujsť!“

Kar-šan vošiel do malej kamennej miestnosti v ktorej ho už čakal, jeden muž s mečom po boku. Anjel sa pozrel na čierneho mága a poklonil sa mu. Kar-šan mu otrčil ruku a anjel mu podal svoj meč. Čierny mág zložito zakrúžil nad čepeľou a šepkal zložité slová v dávno zabudnutých jazykoch. Po chvíli, ktorá sa zdala byť večnosťou skončil a vrátil meč anjelovi. „Teraz budeš môcť preraziť Garethovu zbroj!“

„Choď a čakaj! Čo nevidieť zaútočíme na chrám samého pána a ty musíš byť pripravený. Ak sa ti podarí Garetha zabiť odmením ťa tak, ako sa ti ani nesnilo!“

Anjel sa uklonil a odišiel. Kar-šan teraz mohol len čakať, kým sa pripravia na útok. Toto je jeho veľký deň a on si ho chcel užiť do sýtosti. Pomaly vyšiel z miestnosti a vybral sa do podzemia, kde ho už čakala obeť s ktorou sa bude môcť pohrať.

Malleus Malleficarum