Poviedka:
Pridaná: 4.1.2008, 17:21:59
Čítaná: 3656×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Abigail Naomi Sellivanová, Albus Severus Potter
Stručný dej: Príbeh mukelky Abigail, alebo skôr Ebby, ktorá mala to šťastie a dostala sa na Rokfort v ten istý rok, ako Albus Severus. Poviedka obsahuje prológ a 3 kapitoly.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Prológ

Deväť rokov po páde Toho – Koho – (Ešte stále) – Netreba – Menovať sa pôrodníckym oddelením nemocnice sv. Munga rozliehal plač. Vydávalo ho krásne bábätko s čiernymi vláskami, už teraz bolo jasné, že sa nebudú dať učesať – bolo to v rodine. A zelenými očami, áno, boli to oči jeho babičky, ktorá nimi pomotala hlavu nejednému čarodejníkovi, šťastlivcom sa stal len jeden jediný, jeho starý otec James...

„Máte krásneho a zdravého chlapca, pani Potterová,“ ozval sa hlas liečiteľa.

„My, my máme syna, Ginny, my máme druhého syna... nespravíme metlobalovú sedmičku?“ mladý muž s jazvou na čele sa šibalsky pozrel na dvojnásobnú mamičku.

„Ešteže čo, to je horšie ako cruciatus drahý,“ oponovala mu.

Po chvíli, pre nich to bola večnosť, doniesol liečiteľ vyumývaného a zababušeného Albusa, také meno mu prisúdili rodičia, podľa najvýznamnejšieho a najmocnejšieho riaditeľa Rokfortu a vôbec v celom čarodejníckom svete.

„Óh,“ rozplýval sa otecko.

„Len neskolabuj od toľkého šťastia drahý, ale vopred hovorím, že to nebude mať na škole ľahké. Veď pozri sa, po kom zdedil fyzický vzhľad.“

„Ak ho vôbec prijímu.“ No na to už Ginny nemohla reagovať, lebo vyčerpaním zaspala...

O pár týždňov sa krikom ozývala aj izba v muklovskej pôrodnici na okraji Londýna. Cisárskym rezom sa na svet dostalo ďalšie dieťa, dievčatko s hnedými očkami a plavými vláskami. Na matrike ju zapísali pod menom Abigail Naomi Sellivanová, dcéra Arnolda Sellivana a Tatiany Sellivanovej, rodenej Walnerovej. (Abigail neznášala svoje meno, a tak sa v 1.tiede "prekrstila" na Ebby, toto meno sa jej zdalo "modernejšie")

No po necelom mesiaci jej začali vyrastať hnedé vlásky ako rodičom. V čarodejníckom svete by hneď vedeli, že má zriedkavú schopnosť, jednoducho povedané, tohto roku sa medzi muklami narodil metamorfmág. Malá Abbygaile vôbec netušila, že bude ešte viac čarovná ako bola teraz pre svojich rodičov.

Tieto bábätká vôbec, ale vôbec netušili, že o jedenásť rokov dostanú nezvyčajný list z ešte nezvyčajnejšej školy (toto ten chlapec tušil a túžil po tom každou časťou svojho tela, no nevedel), že sa stretnú v tom istom meste, na tom istom nástupišti, že sadnú do toho istého vlaku, budú chodiť na tú istú strednú školu a možno na ten istý internát... tu sa začína náš príbeh, nástupište 9 a 3/4 King’s a Cross, Londýn.

________________________________________________________

________________________________________________________

1.kapitola: Vo vlaku

„Mami, ale ja tam nemôžem ísť, ja nikoho nepoznám a...“ jedenásťročná Ebby sa zarazene pozerala na lúčiacu sa skupinku, ktorá vyšla z oblaku dymu. Boli to dve rodiny, určite čarodejnícke, pomyslela si Ebby. Videla, ako najstarší chlapec, nemohol byť o veľa starší ako ona, už nastupoval do vlaku. Nasledoval ho aj jeho brat, ako predpokladala, s krásnymi zelenými očami a potom ryšavovlasé dievča v jej veku. Zo zamyslenia ju vytrhol hlas matky.

„Ale na to si mala myslieť skôr ako sme kúpili všetky tie knihy a pomôcky v tej Šikmej uličke, Abigail.“

„Áno, ale...“

„Žiadne ale, Arnold, povedz aj ty niečo,“ Ebbyna mama sa obrátila na postaršieho pána neprítomne stojaceho vedľa nej.

„Súhlasím s tvojou matkou, zober si kufor a šup-šup do vlaku,“ povzbudzujúco sa na ňu usmial.

„Jasne oci, ale čo ak tam nezapadnem, čo ak... ja nič neviem, neviem vôbec nič o ich svete, ako tam mám prepána zapadnúť,“ oponovala mu.

„Tak po prvé, hovorí sa premerlina, počul som to od istej rodinky tam pri peróne a po druhé...“

„Arnold, ty zase odpočúvaš súkromné rozhovory? Nepamätáš ako to dopadlo minule, keď si počul toho pána v metre...“

„A po druhé, “ ignorujúc svoju manželku pokračoval, „ty si to najnadanejšie dievča v celom Anglicku.“

„Ale tam sa neučí fyzika, oci, tam nie sú žiadne Newtonove zákony pohybu, veď aj cez tú kamennú stenu sme prešli ako keby to bola hmla!“ No on sa na ňu len usmieval.

„To je úplne iná mentalita!“ teraz sa jej už hrnuli slzy do očí.

„Prečo som musela dostať ten hlúpy listy, prečo som jednoducho nemohla ísť na to Matematicko-fyzikálne gymnázium,“ a už sa aj rozplakala. No vtom začula posledné pískanie vlaku a niekto ju postrčil do jedného z vagónov, následne za ňou natlačil kufor.

„Zbohom ty moje zaslzené údolie.“ Počula rodičov, no nevidela ich cez mokré oči. Chcela im zamávať, no vlak sa odrazu pohol a kufor ju zhodil z nôh.

„Do šľaka,“ zanadávala a utrela si tvár habitom, ktorý jej vypadol z kufra.

„Stalo sa ti niečo?“ prihovorila sa jej vysoká dievčina už oblečená v čiernom habite s pripnutým odznakom vpredu, ktorá skoro do nej vrazila, lebo sa niekam veľmi ponáhľala, „prečo si rozvalená na prostriedku uličky?“

„Prepáč, ja... ja som spadla, keď sa vlak pohol,“ ospravedlnila sa jej Ebby.

„To nevadí, hlavu hore, Upratať!“ namierila prútikom na jej veci a tie naskákali späť do kufra.

„Wau,“ Ebby zabudla zavrieť ústa.

„Muklovský pôvod?“ dievčina sa prihovorila a pomáhala jej vstať.

„Čo prosím? Ja len, že som ešte nevidela nikoho čarovať,“ spýtavo sa pozrela do jej tváre.

„To nevadí. Mukel, je ten, čo nevie o čarodejníckom svete, jednoducho nečarodejník,“ vysvetlila jej, „inak som sa sa zabudla predstaviť, Alex Eplbyová, siedmačka.“

„Teší ma, Ebby Sellivanová, prváčka.“ Podali si ruky. „Hmm, a kam si sa to tak ponáhľala?“ spýtala sa jej Ebby.

„Premerlina, ja som už pred 15timi minútami mala byť v prefektskom kupé,“ rozbehla sa smerom k prvému vagónu.

„Kde?“ udivene sa na ňu pozrela Ebby.

„Vieš, ja som hlavná prefektka, stretneme sa na hrade, maj sa!“ to boli posledné slová, ktoré od Alex počula a stratili sa jej čierne dlhé vlasy z pohľadu. A teraz čo? Uvažuj Ebby! Ako tak chodila (spež sa vliekla) s ťažkým kufrom po uličke a nakúkala do rôznych kupé, nenašla žiadne prázne. Až v poslednom vagóne natrafila na jedno, v ktorom sedeli iba traja študenti. Opatrne odsunula dvere a hneď všetci stíchli a venovali jej začudované pohľady.

„Ehm, ja... no, všade je už obsadené,“ dostala zo seba.

„No a?“ ozval sa jeden tónom, ako keby ich vyrušila v nesmierne dôležitej debate. Teraz si všimla, že to bol ten istý, ktorého videla nastupovať do vlaku, ale nevidela tu jeho brata.

„Nóóó... a vy ste tu len traja.“

„Všimli sme si,“ sarkasticky poznamenal druhý s dlhými hnedými vlasmi, skôr špinavý blond. Hmm, takže to budú asi frajeri, pomyslela si Ebby.

„Aha, takže ja môžem zostať aj vonku na chodbe, aby som vás nerušila,“ rýchlo sa z toho vyvleč Ebby, s tými faganmi nemôžeš zostať v jednom kupé!

„Ále kdeže, čo by si tam vonku robila,“ šibalsky sa na ňu usmial tretí.

„Nóóó, vlastne ja som už niekde videla jedno prázdne kupé,“ snažila sa vyvliecť z tejto "chlapčenskej" spoločnosti.

„A prečo by si sa zase teperila s tým ťažkým kufrom?“

„On neni ťažký, on, on je úplne ľahučký, vieš?“ vystrúhala na neho chabý úsmev. Na to sa postavil, schytil jej kufor a šmahom ruky ho vyhodil k ich batožine.

„Mala si pravdu, bol ako pierko,“ on jej úsmev opätoval a dodal, „ešte sme sa nepredstavili, ja som Filip Petskij, to je James Potter,“ ukázal na chalana, pri okne s čiernymi vlasmi, hnedými očami a drobnými pehami pri nose, ktorého už videla na nástupišti.

„Teší ma, hnedoočko,“ žmurkol na ňu James.

„A tento plavovlasý krásavec je Marcus Dexter,“ dokončil Filip a už aj zatváral dvere.

Marcus sa postavil a ponúkol jej miesto vedľa seba.

„Ehm, ďakujem, Marcus, že?“ sadla si.

„A hnedoočko nemá meno?“ spýtavo sa na ňu zahľadel.

„Mám, samozrejme že má, som Ebby,“ urazene dodala.

„A ďalej?“ naliehal.

„Sellivanová, stačí? Alebo chceš vedieť aj číslo môjho bankového konta?“

„Vtipné, ty si mukel, že?“ zapojil sa do konverzácie James.

„Prečo sa ma to furt každý pýta? Veď keď to je tak vidno, načo sa obťažujete?“ vybafla na nich, až nadskočili, „vy ste tu evidentne všetci čarodejníci, no nemám pravdu?“

„Hej,“ prvý sa spamätal Marcus.

„Prejdime na normálnu konverzáciu, do akého ročníka idete? Ja do prváku,“ nadhodila Ebby.

„Tak to by si v druháckom kupé nemala čo hľadať,“ uškeril sa James. Konečne môžem vypadnúť, s nádejov si pomyslela.

„Nepoznáš, kedy sa to povie zo žartu?“ vyčítavo dodal, keď už vstávala.

V tom sa opäť otvorili dvere, stála v nich mladá dievčina, nie vyše tridsaťročná.

„Chlapci a slečna, dáte si niečo?“ a potiahla vozík s kopou jedla pred kupé.

„Takže objednávam,“ zdvihol sa James, „4 kotlíkové koláčiky, 4 tekvicové pirohy, 4 náhrobky Veď-Viete-Koho, 4 pelendrekové prútiky, 10 čokoládových maxižabiek, 4 poskakujúce lumosy, 2 balíčky Fazuliek každej chuti, zabudol som na niečo?“

„A prečo pre štyroch?“ spýtala sa Ebby.

„Hosťa treba zasvätiť čarovnému jedlu,“ šibalsky sa na ňu usmial a zaplatil slečne.

„Chceš mi tým povedať, že vy jete niečo iné ako my?“ vysmiala ho Ebby.

„Veď posúď sama,“ a podal jej Voldyho náhrobok. Bol to slizký kvádrik s nápisom R.I.P. a obrázkom lebky s hadom v ústach. Chutí ako ponožky, čo to trepem, veď ja som ponožky nikdy nejedla!

„Tak ako?“ škodoradostne na ňu zazeral James, zatiaľ, čo ostatný sa už napchávali.

„Fúj, to ak je všetko jedlo také hnusné, chcem VYSTÚPIŤ!“ James sa len smial a smial, a pridali sa aj Marcus s Filipom.

„Ale kdeže, ochutnaj toto, je to obyčajná čokoláda,“ Marcus jej podával maxižabku.

„Určite?“ premeriavala si žabu v obale. „Áno, medzi odbornými konzumentmi je aj nazývaná tehotná čokoládová žabka a ku každej je pribalený aj 3D-pohyblivý model známeho čarodejníka.“

„Ďakujem, za obšírny komentár o bezvýznamnej čokoládovej maxižabke,“ ironicky poznamenala a ochutnala.

„Wau, takú čokoládu som v živote nejedla.“ A skôr ako ju stihli varovať, z maxižabky, kde ju nakusla, vyskočila ešte jedna a pristála jej na svetri, kde zanechala fľak roztopenej čokolády. „To čo bolo!“ takmer okamžite zvreskla. Ale to už sa všetci do jedného šúľali od smiechu. Ignorujúc ich, prevrátila krabičku a vypadol z nej model... „Prepána, veď to je ten rodič, čo bol na stanici,“ vybafla, skôr než si stačila uvedomiť, že jeho syn sedí pred ňou. Na to už stál vo dverách aj jeho brat.

„Prepáč, že otravujem James, ale asi sme si vymenili kufre na stanici. Inač, ako vidím, máš zaujímavú spoločníčku.“ V tom momente sa Ebby už tak červenala, že vyzerala ako prezretá kápia.

„Hej, vystihol si jej zložitú muklovskú osobnosť v jednom slove,“ okomentoval to, keď si vymieňali kufre.

Ebby sa tak hanbila, že nedržala jazyk za zubami, až chcela byť čo najmenej nenápadná. Odrazu sa stalo čosi neočakávané, prefarbili sa jej vlasy na tú najnenápadnejšiu farbu – na sivo.

„Nemusíte na mňa tak vyjavene všetci čumjieť, odkiaľ som mala vedieť, že... že je to niekto, nóó... ja ani neviem prečo je... teda, prečo je váš otec slávny,“ zaúpela Ebby.

„O to nejde,“ prvý sa zmohol na slovo Jamesov mladší brat.

„A o čo?“ vypleštila na nich oči.

„Hovoríš, že si mukelka?“

„Premerlina, keď to VIETE, načo sa ma pýtate!“

„Po kom si zdedila tie schopnosti?“ zapojil sa do rozhovoru James.

„Aké? Veď tá Puertosová, no tá, čo prišla z Rokfortu,“ začala Ebby, no James ju prerušil.

„Ty poznáš profesorku Puertosovú, tú čo učí obranu proti čiernej mágií? Nevedel som, že ona informuje muklov.“

„Ale veď je to McGonagalkina známa a učí tam už predsa 19 rokov, veď je známe, že je jej pravá ruka, keď je Hagrid vo Francúzsku so svojou milovanou,“ uškeril sa Albus.

„Veru, veď sa sama ponúkla, že bude učiť ten prekliaty predmet, po tom, čo Voldemorta zbili,“ dodal James. Nerád sa chválil, že to urobil práve jeho otec, nemal rád toľkú pozornosť. (po kom to asi mal...)

„No hej, poznám, zbežne. Hovorila, že pre čarodejnícke schopnosti netreba mať predkov čarodejníkov, že aj medzi čarodejníkmi sa narodia nečarodejníci. Tak prečo na mňa tak vyjavene ZÍZATE!“ teraz sa jej vlasy zmenili na ohnivočervené.

„Ona to nevie,“ James sa otočil k bratovi, „keby ju tak Teddy videl, to by bol párik.“

„Prestaň, má Viktóriu. No ale po tom, ako si im vbehol do ich vášnivej rozlúčky, neviem či zostanú spolu,“ uškeril sa na brata.

„ČO? Kto je Teddy, a ty sa ako voláš?“ ukázala na Jamesovho brata.

„Ja? Ty si ma nespomenul dáme?“ oboril sa na Jamesa. Ten sa uškeril.

„Ja som Albus, Albus Severus Potter,“ predstavil sa nežným hláskom a podával jej ruku.

„Ebby Naomi Sellivanová, teší ma,“ usmiala sa na neho. Vôbec sa nepodobá na svojho brata, je milý a pozorný, pomyslela si.

„A teraz mi už konečne vysvetlíte o čom sa to bavíte?“ pokojnejšie dodala.

„Ebby, ty si podľa všetkého metamorfmág,“ ujal sa slova James.

„Vieš si samovoľne meniť fyzický vzhľad, je to veľmi späté s tvojimi emóciami,“ dodal Albus, skôr, než niečo stihla dodať.

Hneď na to sa do kupé nahrnula ďalšia osoba. Bolo to to červenovlasé dievča, ktoré nastupovalo s Abusom do vlaku.

„Al, kde toľko tvrdneš, povedal si, že si hneď späť!“ osopila sa na neho, „Ahá, tak ti sa zoznamuješ.“ Nadvihla obočie a šibalsky sa na neho pozrela.

„A čo si jej spravil?“ dodala, lebo Ebby stále na Albusa neprítomne hľadela.

„Ja nič,“ ohradil sa, „Ebby, toto je Rose Weasleyová, moja kamarátka. Trochu domýšľavá.“

„Čo to trepeš! Ja viem vždy odhadnúť situáciu,“ oponovala mu.

„Nie, nevieš,“ rozosmial sa James.

„Teší ma, ja som Ebby, metamorfmág s muklovským pôvodom,“ nastrčila ruku smerom k Rose.

Tá otvorila ústa a udivene sa jej spýtala: „si mukelka? A zároveň metamorfmág?“

„Asi to tak bude.“ Pokúsila sa o úsmev.

„Fíha, inač aj ja tuto s Alom sme prváci, teda ty si prváčka nie? Možno budeme bývať v tej istej izbe, teda, ak pôjdeš do Chrabromilu,“ povzbudzujúco sa na ňu usmiala, tak ako to vedel len Ebbyn otec.

„Kam?“

Zvyšok cesty zabrali opisovaním Rokfortu a hovorili jej o triedení, o fakultách a potom sa prezliekli do habitov. Vysvetlili jej, kto je to Teddy a Viktória a polemizovali o ich vzťahu. Tesne pred príchodom do Rokvillu, sa James s Marcusom a Filipom záhadne vytratili. Asi museli prebrať veci, pri ktorých ich vyrušil príchod Ebby.

Vlak zabrzdil a ocitli sa na rokvillskej stanici. Ebby sa spolu s Rose a Alom pobrala k profesorke Puertosovej, ktorá zvolávala všetkých prváčikov.

„Ách, a je jasné, že Hagrid je zase vo Francúzsku,“ smutne skonštatoval situáciu Al, „a to som mal ísť k nemu na čaj, keby aspoň OZNÁMIL týždeň dopredu, že mení svoje plány, ale on nie, všetko na poslednú chvíľu.“

„Ale ona je celkom milá, taký portorikánsky typ,“ poznamenala Ebby.

„Ale Hagrid je ešte milší, taký "obrovský" typ,“ dodal Al, na čo sa Rose začala rehúňať.

„On je tak trochu poloobor,“ vysvetlila nechápavej Ebby.

„Milí študenti, nasledujte ma,“ ozval sa prenikavý hlas profesorky Puertosovej. Všetci sa rozbehli za ňou k jazeru a posadali do lodiek.

„Prečo už nevymyslia modernejší uvítací ceremoniál?“ nadhodil Al.

„Tak to navrhni riaditeľke,“ ozvala sa Rose.

„A kto je riaditeľkou?“ Ebby už tie večné otázky prestávali baviť.

„No predsa stará McGonagalka, ocova známa,“ otrávene poznamenal Al.

„Aj mojich rodičov, zabudol si dodať, že?,“ opäť sa ozvala Rose.

„Aha, a poviete mi už konečne, čo spravili také významné vaši rodičia?!“

Cestou (plavbou) v loďkách jej teda všetko vysvetlili, že ich rodičia dopomohli k zabitiu istého veľmi mocného čierneho mága známeho pod pseudonymom Lord Voldemort, ktorého úspešne zabil Alov otec Harry.

„Fíha, aj sépia nás prišla pozdraviť!“ odrazu sa ozval Al a uázal na strom pri brehu jazera. Ebby zbadala čosi veľké a nebolo to samo.

„Jéééj, ona má sépičence,“ Rose odpovedala na jej nevyslovenú otázku.

„Hagrid sa činil,“ zasmial sa Al, „asi aby to tu nebolo tak vyľudnené, veď čo je to takých štyristo študentov.“ A po jeho slovách sa už smiali všetci, až kým ich loďka nenarazila do brehu.

Až teraz si Ebby všimla, aký obrovský bude jej domov, internát a škola zároveň. Naskytol sa jej výhľad na honosný hrad s mnoho malými, ale aj štyrmi dominantnými vežami.

Niekto za ňou si všimol, že obdivuje hrad a povedal: „tá najvyššia je Astronomická veža, v tej severnej sa vyučuje veštenie, západnú obýva Bystrohlav a tá posledná, pri nás, patrí Chrabrobilu.“

Ebby sa otočila a zbadala usmievavú hnedovlasú dievčinu s modrozelenými očami.

„Ahoj, odkiaľ vieš toľko o Rokforte?“

„Moja mama tu učí, chodila som sem cez prázdniny,“ pohotovo odpovedala.

„Aha, no ja som sa nepredstavila, Ebby Sullivanová.“

„Kelly Sinistrová a neboj, určite zapadneš,“ dodala a otočila sa smerom k profesorke Puertosovej.

Ebby nezostávalo nič iné len ju nasledovať, dostali sa do Vstupnej haly, bolo tam nádherné mramorové schodisko a po stenách mnoho obrazov, na jej počudovanie sa hýbali. Profesorka ich previedla hneď prvými dvermi a ocitla sa v malej komnate s paradoxne vysokým stropom. Ebby, zhlboka dýchaj, veď to nemôže byť nič hrozné. Prejdeš Veľkou sieňou a zaradia ťa do fakulty. Žiadna tréma, lebo sa zosypeš... nie som nervózna, ja NIE SOM nervózna, snažila sa upokojiť, no moc jej to nešlo.

Otvorili sa dvere a všetci vchádzali do siene, ešte začula hlas Ala, ako jej hovorí, že všetko bude v poriadku, kým ju zaplavil šum.

_________________________________________________________

PS1: Abigail – má sa to čítať Ebigeil, hádam som to správne napísala po anglicky moc neviem, pozn. autorky, mňa :) – inač, to by bola ostuda, keby som meno hlavnej hrdinky schomolila hneď v prvej kapitole

PS2: Takže, toto je historicky moja prvá poviedka a bola by som rada, keby ste mi ju obodovali (môže to byť aj pestré) a svoju kritiku, názory, výhrady, otázky, či čokoľvek iné by ste mi poslali prostredníctvom sowky a ospravedlňujem sa za gramatické chyby

PS3: Ak by ste sa dočítali až sem, tak som veľmi rada, že ste si našli čas na dočítanie to až sem :), a teraz choďte robiť niečo zmysluplnejšie, veď deň má iba 24 hodín!

PS4: A dúfam, že ste si všimli v akom časovom rámci sa dej odohráva :)

________________________________________________________

________________________________________________________

2.kapitola: Nepozornosť sa nevypláca

„No konečne, že sa aj uráčili dostaviť!“

„My sme už hladný!“

„Prečo musí byť tak veľa prvákov!“

Ebby to moc na odvahe nepridávalo, a tak sa venovala šnúrkam na topánkach. Odrazu do niekoho vrazila, no on si to nevšimol. Asi nebola jediná, kto nevnímal veci okolo seba. Ako keby z veľkej diaľky začula Puertosovej hlas:

„Toto je triediaci klobúk, teraz sa vám predstaví...“

Šum v sále neutíchal a tak Ebby naďalej nevnímala čo sa okolo nej deje. Práve študovala puknutú parketu, keď na ňu zavolal Al.

„Páčila sa ti pesnička?“

„ČO? Aká?“

„Ebby, čo spíš? Veď tá, ktorú práve teraz dospieval ten klobúk,“ vyvalil na ňu oči.

„Ach, no dobrá bola,“ zaklamala Ebby, veď ako by mu mala vysvetliť, že skúmala podlahu, keď tu bol taký hurhaj. Potom mu to povie. Ale čo ak nebudeme v tej istej fakulte, prestrašene si pomyslela.

„Utíšte sa,“ zakričala profesorka Puertosová, „teraz prejdeme ku samotnému triedeniu.“

„No konečne, nielenže sú ostatní hladní (to ma netrápi), ale začínajú ma bolieť aj nohy,“ povedala to tak nepatrne, že ju nemohol nikto počuť.

„Keď prečítam vaše meno, vystúpite zo zástupu a nasadíte si klobúk,“ Puertosová ukázala na veľmi špinavý, potrhaný a (na Ebbyno prekvapenie) aj zaprášený klobúk, „následne počkáte, kým vás nezaradí do jednej zo štyroch fakúlt. Potom sa pridáte ku svojim spolužiakom za fakultné stoly. Všetko jasné?“

Odpoveďou bolo súhlasné mrmlanie.

„Bardothová, Eleánor“

Plavovlasé dievča sebavedome vystúpilo z radu a podišlo k profesorke, tá jej podala klobúk a o niekoľko sekúnd sa rozľahlo sieňou: „BYSTROHLAV!“

Ebby vnímala len niektorých spolužiakov, pretože sa stále nemohla zbaviť svojej nervozity. Čo ak sa potknem, čo ak sa mi ten klobúk rozpadne v rukách, čo ak neprečítajú moje meno... stále jej behalo hlavou.

„Flemingová, Natália,“ z radu vystúpila namejkapovaná blondína so širokým úsmevom a v čiernej priliehavej minisukni. To čo je za tvora? preblesklo Ebbynou hlavou. Na jej počudovanie ju klobúk zaradil do Chrabromilu. Fifleny odkedy bývajú odvážne?

Potom zavolali akéhosi Kelvina Lorenza, ktorý skončil v Bifľomore. Ďalej Scorpiusa Malfoya (To ČO je za meno?), ktorý ako prvý putoval do Slizolinu, Ekberyho Naina, Mary Olskú...

„Potter, Albus“

Pri tomto mene ju ktosi veľmi silno štuchol do rebra.

„Čo je?“ otočila sa a uvidela prekvapenú Rose.

„Ja len, že Ala triedia,“ udivene povedala. No kým sa Ebby otočila, Al už bežal k chrabromilskému stolu. No super, nakoniec ešte zmeškám aj vlastné triedenie...

Bola z toho taká vykoľajená, že nezaregistrovala, ako profesorka Puertosová povedala jej meno. Až po trápnej minúte, za ktorú jej meno zaznelo aspoň päťkrát, si Rose stojaca vedľa nej uvedomila, že Ebby je vlastne Abigail a tak bez váhania sotila zamyslenú Ebby pred profesorský stôl.

„Čo sa deje?“ nechápavo sa rozhliadala okolo seba.

„Položte si na hlavu klobúk, slečna Sellivanová,“ prívetivo sa ozvala profesorka Puertosová.

Ebby sa zapírila a aby toho nebolo málo, opäť sa jej vlasy premenili na už známu sivú, čo zatial nemohol zaregistrovať nikto, lebo ich zakryl obrovský roztrhaný klbúk.

„Vidím v tebe hamblivosť, no napriek tomu si utajenou autoritou, veľmi zvláštne,“ odniekiaľ sa ozval chrapľavý starecký hlas.

„Čo?“ vyslovila svoju najčastejšiu otázku za tento večer.

„Premerlina, čo si nepočúvala?“ zvreskol a monotónne dodal, „To som ja, ten hlas, čo počuješ nie je fiktívny, ale vydáva ho istá pokrývka hlavy, ktorú teraz používaš.“

„A neprerušuj ma... takže, problémy riešiš zúfalým uzavretím sa do seba, povedzme, že k introvertovi nemáš ďaleko.“

„To nie je PRAVDA!“ zvreskla, až všetci študenti doteraz ignorujúci triedenie sa na ňu pozreli.

„Ja som veľmi otvorený človek,“ dodala tichšie.

„Milá moja, ja sa s tebou nemienim hádať. Na Slizolin nie si dosť arogantná, pre Bifľomor nemáš dosť trpezlivosti a pre Bystrohlav zas moc inteligencie, takže... CHRABROMIL!“

„Čo?“ nechápavo sa ozvala, no to už jej klobúk skladala dole profesorka Puertosová.

„Choď si sadnúť k tamtomu stolu,“ pošepla jej a ukázala na najhlučnejší stôl pri stene, kde už sedel Al.

Keď jej ho zložila úplne, od prekvapenia zabudla zavrieť ústa. Nebola jediná, kto vo Veľkej sieni márne čakal na dentálnu hygienu.

„Pani profesorka, stalo sa vám niečo?“ tichučko sa spýtala Ebby.

„Som v poriadku, choďte si sadnúť na miesto a potom sa hláste v kabinete svojho vedúceho, čiže vedúceho Chrabromilu,“ usmiala sa a opäť išla čítať z pergamenu akoby sa nič nestalo.

„ČO je?“ prekvapene pozrela na Ala, keď sa za ňou všetci prítomní neprestali otáčať.

„Zase si to spravila,“ uškrnul sa na ňu.

„Ale čo?“

„Pánečku, to už si zabudla?“ prevrátil oči.

„Emocionálne vypätie nerobí tvojím vlasom dobre.“

„Nie!“ Teraz to každý vie, no super, ani mi nedajú šancu a hneď ma odsudzujú.

„Ale áno,“ stále sa neprestal škeriť, „sivé kučery ti pristanú k pleti.“

„Už zatriedili Rose?“ zmenila tému Ebby a ako sa postupne upokojila, tak aj jej vlasy sa vrátili do normálnej tmavohnedej.

„Myslím, že ešte nie, ale tá, s ktorou si sa rozprávala pred hradom, dali do Bystrohlavu.“

„Myslíš Kelly Sinisrovú?“

„Sinistrová? Hmm... a nie je náhodou dcéra profesorky astronómie Aurory Sinistrovej?“

„No asi astronómie, keď to vravíš,“ dodala.

„Hej, to ste nevedeli, že profka Sinistrová sa dva dni po svadbe rozviedla s manželom?“ do rozhovoru sa pridal kto iný než James.

„Ja som si myslel, že ako náhle opustíme Londýn ma budeš totálne ignorovať, braček,“ utrúsil Al.

„Veď jeho aj ignorujem,“ prihovoril sa James k Ebby a ukázal na brata, „ale niekto musí zoznámiť dámu s klebetami na Rokforte.“

„To nie je potrebné,“ zazubila sa na neho.

„Ako myslíš, tvoja chyba,“ mávol rukou a otočil sa naspäť k priateľom.

„Vax, Donald!“ začuli profesorku Puertosovú.

Ebby sa otočila a videla roztraseného chalana, do ktorého na začiatku omylom vrazila. Klobúk ho zatriedil do... Bože, on ide ku mne, pomyslela si Ebby. No nešiel, sadol si vedľa Jamesovho spolužiaka, tuším to bol Markus.

„Zdravím vospolok,“ ozval sa Donald a začal každému podávať ruku. Bol to čiernovlasý chalan s modrými krásnymi očami a v úžasnom habite (taký istý mali všetci, no to si akosi Ebby neuvedomila).

Z emocionálneho rozplývania ju vytrhol kto iný, než Al. Až teraz zistila, že s vyvalenými očami a otvorenými ústami "čumela" na Donalda Vaxa. Rýchlo sa spamätaj, v duchu sa karhala.

„Áno?“

„Už k nám ide Rose,“ s lišiackym úškrnom sa na ňu zahľadel.

„Takže aj ona je v Chrabromile? To je úžasné,“ zdvihla sa, aby nič nemusela vysvetľovať Alovi, aj keď sa zdalo, že Donalda rozoberať nemienil, a rozbehla sa k Rose.

„Ahoj, sme v jednej fakulte,“ veselo ju privítala Ebby, ako by sa celé roky nevideli.

„Eh, no hej, síce som mohla skončiť aj v Bystrohlave, ale gény sa nezaprú.“

„Čo? Tebe klobúk povedal, že máš ísť do Bystrohlavu? “

„Nó, povedzme, že uvažova, či by som nemohla ísť aj do Bystrohlavu,“ dodala a so smrteľne vážnou tvárou pokračovala, „ale ja som bola nútená jeho šľachetnú ponuku odmietnuť a prikloniť sa k svojim priateľom, ktorý neboli obdarený takou genialitou ako ja.“

„No dovoľ,“ na oko sa urazila Ebby.

Keď si už sadli, ozval sa hlas riaditeľky McGonagallovej: „Srdečne vás tu vítam po ďalších dvoch mesiacoch strávených bez prútika, pre niektorých smiedmakov aj s ním, a tiež srdečne vítam mladú krv, ktorá prišla posilniť naše čarodejnícke rady na tento rok.“

Ozval sa potlesk a profesorka pokračovala: „Tak a teraz si zaslúžite výdatnú hostinu, aby ste zvládli aj tohtoročné učivo!“ Poklopala prútikom po svojom tanieri a na všetkých stoloch sa zjavili hromady rôznych jedál.

Všetci sa pustili do jedenie akokeby už nikdy nemali jesť. Ebby sa konečne uvoľnila, bola šťastná ako nikdy predtým, našla si priateľov, nový domov a asi sa zaľúbila. Tento deň sa vôbec nevivýjal podľa jej predstáv, ale bola šťastná tým ako skončil. No vtedy si spomenula, že musí ísť ešte za vedúcim svojej fakulty.

„Al?“ ozvala sa, keď dožula bravčové.

„Áno? Čo ťa trápi na srdci?“

Musím uznať, že to vystihol, pomyslela si a pokračovala: „Kto je vedúcou našej fakulty?“

„Po prvé, vôbec sa neponáša na ženu a po druhé je to profesor Longbottom, učí herbológiu.“

„Muž? A ktorý?“

„Ten, čo sa práve rozpráva s profesorkou Puertosovou,“ odvetil s plnými ústami Al.

Až do konca večere jej Rose s Alom predstavovali celý učiteľský zbor, ktorý bol prítomný. Zistila, že terajšia riaditeľka McGonagallová učila transfiguráciu a nahradila ju profesorka Khendra Moorová, že čarovanie už dlhé roky učí profesor Flitwick, postarší nízky (veľmi nízky) čarodejník, už trošku senilný. Pri zmienke, že sa tu učia aj cudzie jazyky šokovane vykríkla, síce si kúpila učebnice, no nestihla ich všetky prezrieť.

„Áno, Oddelenie pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu vydalo dekrét, aby sa na každej strednej škole pridal medzi základné predmety jeden cudzí jazyk,“ vysvetlil jej Al.

„A v 5. ročníku sa môže pridať ďalší, myslím, že aj po rarášsky,“ dodala Rose.

„To je čo za jazyk, po rarášsky?“ neodpustila si Ebby.

„No tak predsa komunikujú isté čarovné tvory raráškovia, no ja by som sa aj tak chcela naučiť reč vodných ľudí... je taká, ehm, melodická,“ odpovedala jej Rose.

Al aj s ňou sa začali smiať a dokonca sa pridal aj Donald (Takže je z čarodejníckej rodiny.) Ebby nechápala, no ich srdečný smiech ju nakazil. Keď sa upokojili, Al jej predstavil jazykárov.

„Hélius Couró učí fráninu, Nike Schneidová nemčinu a španielčinu vyučuje Jackob Hans, ten čo je na samom konci stola.“

Ďalej jej predstavili Sibylu Trelawneyovú, uznávanú veštkyňu, ktorá jedáva pri stole od čias Voldemorta. Telo jeho kolegu, kentaura Firenzeho, našli týždeň po veľkom boji mŕtve hlboko v lese ako počuli od svojich rodičov. Potom profesorku Septimu Vectorovú, ktorá tu učí posledným rokom, lebo už ide do dôchodku, čiže sa s ňou Ebby nikdy nestertne na hodinách. Aj tak nemala v pláne ísť na aritmanciu. Posledný pri stole bol Nikolas Spellman, učiteľ starobylých rún, práve viedol zaujímavú konverzáciu s profesorkou Schneidovou, keď už aj múčniky zmizli zo stola.

Riaditeľka sa opäť postavila na čo všetci stíchli.

„Ešte raz vás vítam na tomto hrade a teraz vybavíme pár formalít: vstup do Zakázaného lesa je stále zakázaný, po škole sa nesmiete pohybovať po večierke, nesmiete sa približovať k Zúrivej vŕbe, i keď už nemá reflexy ako kedysi, je to stále súčasť školy a preto vyžaduje úctu,“ pozrela sa na Jamesa a nejakého bystrohlavčana. Kto vie prečo? pomyslela si Ebby.

„Ďalej vás chcem upozorniť, že nové vynálezy z obchodu ,Weasleyovské výmysly a vynálezy‘ sú na škole zakázané. Celý zoznam nájdete v kancelárii nášho školníka Argusa Filcha,“ pokinula na staručkého pána o barlách a alkoholickým výrazom v tvári.

„Chudák, pred desiatimi rokmi mu uhynula mačka, tuším Pani Nursová. Zomrela cez prázdniny, nedávno muselo byť výročie jej smrti,“ pošepol jej Al. Ebby sa ani nepýtala odkiaľ všetko vedel, veď predsa jeho rodičia.

„Ako obvykle, svoje rozvrhy dostanete zajtra na raňajkách od svojich vedúcich a teraz môžete ísť spať. Prváci v sprievode prefektov. Ďakujem za pozornosť, príjemné sny!“

Na to všetci vstávali a poberali sa preč z Veľkej siene. „Tak ahojte, ja musím ísť za tým vedúcim, tak dobrú!“ zvolala na priateľov, ktorý jej hneď zaželali to isté.

„A mimochodom, vieš kde má pracovňu?“ spýtala sa jej Rose.

„Premerlina, neviem. Vy viete?“

„Nie, prepáč. Vždy sme ho prišli navštíviť len do skleníkov,“ smutne dodala Rose.

„To nevadí, ja...“

„Ja viem,“ prerušil ju James.

„Netreba, ďakujem za ochotu, ja to nájdem,“ odpovedala mu.

„Tak fajn,“ uškeril sa na ňu.

Ebby vyšla do Vstupnej haly, a začala uvažovať Kdeby asi tak mal ..., bože ako sa vlastne volá, Lovill, Lonobttom... ja som nemehlo. Vyšla na nejakú chodbu, opustenú chodbu... Ja som sa stratila!

„Došľaka,“ uvoľnila svoje pocity, pri najlepšom by ju mohol začuť nejaký študent a pri najhoršom by mohol prísť školník, už bolo po večierke. Keď v tom zbadala nejaký tieň za stenou.

„Čaw, Ebby že?“ Moja záchrana, oh ďakujem ti bože, bola to hlavná prefektka Alex Eplbyová, asi zháňala oneskorencov po hrade.

„Áno, prosím ťa Alex, nevieš kde má náš vedúci pracovňu?“ spýtala sa jej.

„Ehm, jasne. Na treťom poschodí vedľa obrazu Heleny Oklovej,“ Ebby na ňu vyvalila nechápavé oči.

„A vieš čo? Ja ťa tam zavediem, ok?“

„Oh ďakujem, máš to u mňa. I keď neviem ako by som sa ti mala odvďačiť,“ s úľavou v hlase poďakovala Ebby.

Po chvíľke už stáli pred dverami, kde bolo napísané:

Neville Longbottom

učiteľ herbológie,

vedúci fakulty Chrabromil

Keď ju Alex opustila, trikrát zaklopala na dvere a po chvíli jej otvoril profesor. „Dobrý večer, pán profesor. Chceli ste so mnou hovoriť,“ dostala zo seba Ebby.

„Áno, ale pred hodinou. Kde ste sa tak dlho túlali, slečna Sellivanová?“ No, túlala som sa predsa! pomyslela si Ebby.

„Prepáčte,“ a zapírila sa a prezrela si jeho pracovňu. Na stenách boli diplomy a všakovaké kresby podivných rastlín, v kúte stál obrovský kaktus (každý čarodejník by vedel, že je to Mimbulus mimbletonia) a vo vitrínke za písacím stolom bol krásny pohár.

„To je školský pohár. Získava ho fakulta s najvyšším počtom bodov,“ povedal, keď videl jej spýtavý pohľad, „ale k veci. Asi viete prečo ste tu, nemám pravdu?“

„Preto, lebo som metamorfmág s muklovským pôvodom?“ vysypala zo seba.

„Od koho to viete?“

„Nó, od Ala, teda od pána Pottera.“

„Áno, veľmi všímavý chlapec,“ zamyslene dodala.

„Takže, chcel by som vedieť pár informácií o vašom pôvode, dobre?“

„Áno, dobre,“ udivene na neho pozrela. Len toľko? Tak to bude v pohode, vydýchla si.

„Kde ste sa narodili?“

„V Londýne, prosím.“

„Kde pracujú vaši rodičia?“

„Otec je automechanik, vlastní autodielňu. Matka je poštárka.“

„Kde sa na rodili?“ A tak to išlo až po pra-pra-pra-prarodičov. Ebby mu povedala, všetko čo si pamätala a keď nevedela nejaké údaje, mala sa na ne spýtať rodičov pomocou školskej sovy. Skončili okolo desiatej večer.

„Už je neskoro, odprevadím vás do klubovne, vstaňte,“ povedal nakoniec profesor Longbottom.

Vyšli spolu z jeho pracovne a zamierili do chrabromilskej klubovne. Kráčali mlčky, až pred portrétom zastavili.

„Toto je Tučná pani, je to veľmi starý portrét a treba sa k nemu správať slušne,“ zdôraznil, „heslo je VÍŤAZSTVO.“ Na to sa obraz odklonil a ukázal útulnú vyhriatu klubovňu s obrovským gobelínom leva na stene.

„Do spální sa ide po schodoch, svoju batožinu nájdete pri posteli v izbe s ceduľkou 1.ročník.“

„Ešte raz ďakujem,“ prerušila jeho monológ a po zaželaní dobrej noci sa pobrala do klubovne. Bola strašne unavená a tak hneď zamierila ku schodisku. Boli tam dve: Jedno určite vedie do dievčenských spální a druhé k chalanom, ale teraz ktoré?

Ako je už zvykom, keď máte na výber dve možnosti, pobrala sa pravým schodiskom, ktoré ako neskôr zistila, viedlo k chlapčenským spálňam. Vyšla na samý vrh točitého schodiska a našla dvere s nápisom 1.ročník. Pomaly ich otvorila, nechcela zobudiť spolubývajúce. Našla tam 5 postelí s baldachýnovým prehozom červenej farby. Do miestnosti svietil cez malé okienko mesiac. V jeho svetle rozoznala 5 nerozbalených kufrov a v tom zistila, že ani jeden nie je jej. Dala si to dokopy a s vedomím, že je v chalanskej spálni sa potichučky pobrala k dverám.

„Kto tu je?“ ešte nespravila poriadne ani krok a už sa ozval ospalo ozval jeden chalan.

Ups, nikto... veď ma nemôže vidieť, tichučko prejdem k dverám a všetko bude OK, pomyslela si Ebby.

„Haló!“ ozval sa znova a odostieral baldachýnové závesy. Ebby to vzdala s tichou chôdzou a vybehla z izby. Keď už bola vonku, spomalila a zostupovala po schodoch. Vtom na ňu niekto zavolal: „Ebby, čo si robila v našej, teda v chalanskej spálni, aby som bol presný!“

Bol to Donald, mal strapaté vlasy a krátke modré pyžamo.

„Ehm, ja som si pomýlila schodisko, vieš?“ usmiala sa, „choď už spať, je neskoro.“

Ten na ňu ostal zízať s vyvalenými očami. Kebyže nebol rozospatý aj by mu voľačo napadlo, ale on len stál a sledoval, ako vchádza už do správnych dverí.

Dievčenská prvácka izba bola taká istá, jedno okienko, postele s baldachýnom. Na rozdiel od chalanskej tu boli len 4 postele a 3 kufre už boli vybalené. Ebby si sadla na svoju posteľ, z kufra vytiahla len nočnú košeľu a zaľahla do mäkkej postele.

________________________________________________________

PS: Takže, práve ste úspešne dočítali 2. časť mojej poviedky a opäť svoju kritiku, názory, výhrady, otázky, či čokoľvek iné by ste mi mohli poslať sowky (to je to, čo máte pod avatarom :) a ospravedlňujem sa za gramatické chyby

________________________________________________________

________________________________________________________

3.kapitola: Vyučujúci študent

„Áááá!“ o pol šiestej ráno sa rozľahlo dievčenskými spálňami. Vrešťal to ktosi za prváckymi dverami.

„To nie je MOŽNÉ! On sa pokazil, hneď prvý deň sa pokazil,“ opäť sa ozval ten vreskot. Niekto Ebby odhrnul závesy a udreli ju do očí kostrbaté ranné lúče slnka. Bola to rozospatá Rose, ktorá očividne tiež nebola spokojná so spolubývajúcou.

„Spím,“ ticho zamrmlala Ebby.

Rose zatiahla baldachýn a odšuchtala sa k susednej posteli. „Premerlina, čo sa stalo?“ spýtala sa vreštiacej baby.

„ON, on sa pokazil!“ hovorila rozhadzujúc rukami navôkol.

„Kto? Čo?“

„Môj notebook predsa!“ rumázgala a čerstvo nanesený mejkap sa jej pomaly, ale isto rozpíjal.

„To je čo?“ nechápavo sa na ňu zahľadela Rose.

„Predsa môj jediný prostriedok ako ostať s normálnymi ľuďmi, rodinou a priateľmi!“ pokojnejšie dodala.

„To je muklovský výrobok?“

„No jasne, ten najlepší! Má to video, internet, hudbu, komplet všetko... A ON SA POKAZIL! Foter ma zabije!“

„Nič sa nepokazilo, upokoj sa, on normálne funguje...“

„Ako to myslíš... normálne?“ prerušila ju.

„Nóó, vieš, tu je ovzdušie moc nabité mágiu, tu jednoducho také veci ako notebook, motil...“

„Myslíš mobil?“

„Hej, no proste, tu to nefunguje... vieš?“

„Ale, to, nie, to, je vylúčené... čo tu, preboha, budem ROBIŤ celé dni!“

„Zvykneš si,“ Rose mávla rukou a pobrala sa z izby. Dievča si utieralo mejkap, zaklaplo notebook a strčilo ho s ľútosťou späť do kufra.

Ebby sa pomrvila a to bola jej osudová chyba. Hneď na to jej ktosi opäť odostrel závesy, no oveľa ráznejšie.

„Ahoj, ja som Nati, Natália Flemingová! Ale som radšej, keď ma volajú Nati,“ prihovorilo sa jej to uvrešťané uplakané dievča, ktoré si podľa výzoru dobre pamätala z triedenia. Už bolo oblečené a opäť malo pod rozopnutým habitom tú istú čiernu minisukňu.

„Uah, teší ma, Ebby Sellivanová,“ zívajúc jej odpovedala.

„Kde si bola včera?“ asi sa pokúšala udržať len zdvorilostnú konverzáciu.

„Ále, u vedúceho fakulty,“ odvetila už vstávajúc, lebo uznala, že by bolo márne čakať pokoj od Nati. Tak jej nezostávalo nič iné, len sa jej zbaviť v kúpeľni. Tú mali spoločnú vždy dve susediace izby, a tak sa prváčkam ušla s tretiačkami. Ešte nikto tam nebol. Aspoňže tie sú rozumné a nevstávajú o "šiestej" ráno, mrmlala si Ebby.

Keď sa vrátila do izby osviežená a ako tak zobudená, všimla si, že Nati nelenila a zobudila aj poslednú spolubývajúcu. Rose sa vrátila a pokúšala sa obliecť. Ebby si pozornejšie všimla to dievča, na triedení ju nezaregistrovala a tak smelo podišla k nej. Mala strapaté čierne vlasy a krásne modro-zelené oči. Bola vysoká, všetci sa zdali Ebby nejaký vysoký, alebo by ona bola taká nízka?

„Ahoj, skorý budíček, čo?“

„Oh, veru hej, máme sa na čo tešiť po zvyšok roka,“ pokúsila sa o úsmev.

„Neber to tak katastrofálne, inač ja som Ebby...“

„Ja viem, metamorfmág, všimla som si ťa. Sellivanová, že?“ prerušilo ju dievča.

„Ehm, no áno,“ začala Ebby, s pravdou von! „Ak mám byť úprimná, ja som tvoje meno nezaregistrovala.“

„To neprekáža, som Melánia Johnsonová,“ ozvala sa, „určite si musela byť nervózna.“

„To veru hej, ani nevieš ako,“ s úľavou sa na ňu pozrela a vedela, že získala skvelú kamarátku.

Po tom, čo sa všetky poobliekali (a opäť upravili v Natinom prípade), zamierili na raňajky. Keď vošli, už tam bolo veľa študentov a tak si sadli na kraj chrabromilského stola. O niečo neskôr sa k nim pridal aj Al s (na Ebbyno nešťastie) Donaldom.

„Dámy, ako ste sa vyspali?“ začal Al berúc si hrianku a marhuľový džem.

Ostatné už kivkali hlavami, lebo mali plné ústa beztvarej hmoty, ktorá predtým bola ich raňajkami. Tak aj Ebby si pridala na tanier aj keď už dojedla svoju porciu, nebolo jej veľmi do reči.

Po pár minútach sa od profesorského stola postavili vedúci fakúlt a mierili k svojim študentom. Profesorka Moorová zamierila k slizolinčanom, Flitwick a Spellman sa pobrali do stredu siene, kde sa rozdelili, Spellman odbočil k Bifľomoru a k Ebby a ostatným prvákom od Chrabromilu mieril profesor Longottom. Zastavil pri nich a vyčaroval malé papieriky.

„Prvácke rozvrhy,“ zvolal a začal podávať do nastrčených rúk. Ebby si hneď jeden privlastnila a oddelila sa od hlúčika, ktorý sa pri profesorovi zhromaždil. O chvíľu prišli aj Melánia, Nati, Donald a Rose s Alom.

„Tak a môžeme ísť na prvú hodinu,“ hlesol Donald.

„Al, ty si skoro zabudol!“ nečakane sa ozvala Rose, „máme predsa pozdraviť Nevilla!“

„Ach,“ vzdychol si Al a pobral sa za Rose späť do siene, „a nečakajte na nás. To bude na dlho.“

„Takže akú máme hodinu?“ opäť ticho prerušil Donald.

Ebby sa na neho udivene pozrela, lebo rozvrh držal v ruke, ale nechala to tak a radšej sa zahĺbila do svojho. „Takže dnes, čiže utorok, máme prvú hodinu obranu proti čiernej mágií s Bifľomorom, potom dvojhodinovku elixírov s Bystrohlavom a potom už len o deviatej večer astronómiu.“

Zahĺbený do rozhovoru o výbere fakúlt na dané predmety sa pobrali naspäť do veže po školské pomôcky. Na nástenke bol oznam o zápis na cudzí jazyk. Budú ho mávať všetky fakulty spolu.

„Na aký sa dáte? Ja určite francúzštinu, je to taká ľubozvučná reč,“ ozvala sa Nati a hneď sa šla zapísať. Takže fráninu nie, preblesklo Ebbynou hlavou.

„Ja na nemčinu,“ napokon povedala. A tak sa všetci zapísali: Donald, Melánia tiež na nemčinu a keď prišli Al s Rose, tak sa zapísali na španielčinu. Zo zoznamu jej bolo ešte povedomé jedno meno, Nain, ten sa tiež zahlásil na nemecký jazyk. Všetci šiesti vyšli z klubovne a pohltil ich vír po vedomosti dychtiacich študentov.

Ebby sa už tešila na prvú hodinu, milovala neznámo, nevedomosť ju fascinovala, pretože z nevedomosti sa človek stáva vedomým, zo slova nepoznaného plynie reakcia, že musí zistiť čo znamená. Je si vedomá, že nevie nič z tohto sveta a práve preto ho tak miluje. Za žiadnu cenu sa už nechce vrátiť medzi muklov, už si pripadá, ako keby tu žila roky a nie len pár hodín. Pár hodín, ktoré tvorili dobu, za ktorú sa jej existencia zmenila až natoľko, že prestávala veriť vlastnému úsudku, prestávala mať strach, prestávala normálne uvažovať, vypli sa jej všetky funkcie potrebné na život. A to len pre jediné, pre to, že to stále vyzeralo ako sen, neuveriteľný sen, ktorý sa má za krátko skončiť, i keď ešte poriadne ani nezačal. Je to také neuveriteľné ako to, že by mohla nájsť lásku. Všetko sa zdá až príliš dokonalé, stretla priateľov, našla novú rodinu, objavila domov. Musí to byť sen! Ale nie, nesmie! Všetko by vyšlo navnivoč, ideály, ktoré nadobudla, obraz ľudí... veď ako sa dá vytvoriť si toľko krásnych okamžikov? (ani nie za deň)

Z dumania ju vytrhla realita (či tá realita je iba snom?), stáli pred krásnymi mahagónovými dverami s ceduľkou Učebňa Obrany proti čiernej mágií. Vo výklenku oproti dverám už stála hŕstka bifľomorčanov. Ebby si ich nestihla ani poriadne všimnúť, keď sa tie mohutné dvere otvorili a stála v nich sympatická profesorka Puertosová.

„Posledný zavrie dvere!“

Ebby sa porozhliadala, videla vysoké úzke okná, cez ktoré prúdilo svetlo a lámalo sa na zrkadlách po stenách. Bolo tam nanajvýš tucet lavíc, každá pre dvoch. Ebby si sadla vedľa Rose dostredu, hneď pred Ala s Donaldom.

„Volám sa Emanuela Brachia Konsolida Puertosová,“ ladne švihla prútikom a meno sa zobrazilo na tabuli, „a budem vás učiť Obranu proti čiernej mágií, to iste viete. Prečo sa takýto predmet vyučuje?“

„Aby sme sa vedeli brániť!“ ozval sa pehavý chalan zo zadnej lavice.

„Ako sa voláte?“

„Lorenzo, Kelvin.“

„Takže, pán Lorenzo,“ to meno zdôraznila, „toto, aby ste vedeli, bola rečnícka otázka.“ Lorenzov povýšenecký úškrn skamenel a profesorka pokračovala ako keby bez prerušenia.

„Za domácu úlohu si máte spoznámkovať kapitolu ‚Úvod do OPČM‘ a teraz prejdeme k prútiku.“

Ozval sa hrmot, lebo každý si ho vyberal z taška.

„Prútik je vaše druhé ja, je vaša zbraň, váš ochranca a vaša vizitka. Preto je nesmierne dôležité, starať sa o neho. Väčšina z vás sa stretla s prútikom iba toto leto a hlavne im je táto hodina venovaná,“ usmiala sa na študentov, „prútik majte vždy pri sebe, aspoň na blízku. Vždy sa ubezpečte, keď od niekiaľ odchádzate, že ste ho nestratili...“

Po zvyšok hodiny počúvali kde, ako a prečo by mohli prísť o prútik, potom im povedala ako ho majú udržiavať v bezchybnom stave až zazvonilo. To bol signál, aby sa prváci rozpŕchli po chodbe s pocitom, že neexistuje nič nudnejšie. (to ešte nemali dejiny mágie)

Z partie sa oddelila Nati, mieriac si to k nejakému tretiakovi a Donalda s Alom zavolali spolubývajúci.

„Teraz na prízemie,“ zavelila Melánia a ráznym krokom sa pustila po chodbe.

„Elixíry sú v žalároch, že vraj odporné chladné miesto s kamennými stenami,“ dodala Rose.

„Ale veď všade sú steny z kameňa!“

„Ebby, nechytaj ma za slovíčka,“ usmiala sa Rose.

Začali sa smiať a Ebby nečakane strhol nával študentov, až sa ocitla na nesprávnom schodisku. So svojím zmyslom pre orientáciu, ktorý bol nesmierne chabý, sa pobrala na prízemie.

Keď v tom vrazila do nejakého chalana, musela uznať, že je príťažlivý, ale čo už môže posúdiť jedenásťročná študentka. Bolo jasné, že má nagelované hnedé vlasy, náušnicu v uchu a na sympatickej tvári mu pohrával príjemný úsmev.

„Prepáč, ty si siedmak?“ ani nepočkala na odpoveď a trielila do žalárov.

V tom zbadala, že ju ten chalan stále prenasleduje, On si nedá pokoj?

„Hej, prečo ideš stále za mnou?“ osopila sa na neho.

„Odkedy si tykáme? No dobre... ale ja nejdem za tebou,“ usmial sa na ňu, „len ty ideš presne tam, kam ja.“

Ebby sa zamyslela a odišla. Ešte sa obzrela a zahla za roh. Po pár krokoch zbadala kamarátov a aj Kelly, úplne zabudla, že je v Bystrohlave.

„Rose, keby si vedela akého otravného chalana som stretla,“ no vtedy všetci stíchli a to bol signál, že už prišiel profesor. Ebby si sadla úplne dozadu opäť s Rose a Melánia s Kelly oproti nim. Nati si hneď našla miesto pri nejakom chalanovi.

„Dobrý deň...“ začal profesor. Ebby prišiel ten hlas veľmi povedomý a tak zdvihla zrak nad svoj kotlík a ostala zarazene "čumieť" s pootvorenými ústami. To je ten siedmak! Počkať, ale veď... a povedal niekedy, že je siedmak? Ebbyn mozog zapol na tom nesprávnom mieste, lebo sa nevedela sústrediť na jej prvý elixír. Mali namiešať jednoduchý halucinogénny odvar. Zo začiatku mal byť sýto oranžový so špirálovitými bublinkami. Podľa návodu mal byť hotový za štyridsať minút.

„Ebby!“ chytila jej ruku Rose. A práve včas, lebo do jej, bez tak sýtozeleného elixíru bez žiadnych bubliniek, chcela pridať list pamajoránu namiesto elfskej vňate.

Toto je tá najhoršia hodina na svete, vzdychla si.

Po pol hodine sa ten mladý profesor postavil a začal chodiť medzi stoly. Niekoho pochválil, niekomu poradil a niekoho si aj nevšímal. Prišiel k ich stolu. Kelly dostala pochvalu, lebo už bola skoro pri konci, mala belasý odvar s rôznofarebnými kontrastnými parami. Finálny mal byť tmavo modrý.

Podišiel k Ebbynmu kotlíku, v ktorom bola bublajúca číra tekutina.

„Ako sa vám mohlo podariť uvariť vodu?“ spýtal sa s neuveriteľným pobavením.

„Čo?“

„Á, to ste vy, skôr ty,“ uškrnul sa, „voda nebola našim finálnym cieľom a preto začnete odznova, máte ešte jeden a pol hodiny čas.“ Poklopal prútikom po hladine vody a tá zmizla. Potom obišiel Rose a zamieril k Melánií. Tej pridal do kotlíku akúsi fazuľku, ten zabublal a stal sa belasý ako Kellyn.

Po ďalšej hodine bola už celá miestnosť pohltená do omamných rôznofarebných pár a Ebby nebola ani v polovici. Nebiť Rose, ignorácie profesora a Ebbynej obľuby vo varení, tak by sa nedostala ani po tadiaľto. Chcela si to urýchliť a tak tam dala výluh z aksametu, aby to bolo už modré, no to bola osudová chyba. Aksamet zvýšil účinnosť odvaru a po vdýchnutí pár zo svojho kotlíka sa Ebby ocitla akoby v inej galaxií, videla rozmazane a točila sa jej hlava. Okolo seba vnímala neforemné pohybujúce sa tvary, ktoré vydávali zvuk. Ebby to pripomínalo štekanie psa. Niečo jej navrávalo, aby odstúpila od kotlíka, ale nohy to odmietali pochopiť a tak stále inhalovala tú príjemnú vôňu a jej zdeptaný úsudok pomaly ustupoval pred pudmi.

„Ahoj, kto si? Máš krásne špicaté ušká,“ prihovorila sa k nejakej siluete. Konala mimo rámec svojich zmyslov, premenila si vlasy na sýto oranžovú a posledné, čo si pamätala bol strop žalárov a niečia ruka, ktorá skúšala, či má tep na krku.

„Abigail?“ počula niečí vzdialený hlas, „počujete ma?“

Ebby začala vnímať o čosi jasnejšie, ale stále nebola schopná otvoriť oči. Začula kroky, asi tá osoba odišla od... jej postele. Ležala na nejakej veľmi pohodlnej vyhriatej posteli, mäkučkej matraci a pod nebesky ľahkým paplónom. Opäť prestala vnímať a ponorila sa do bezsenného spánku.

„Hej, pustite nás dnu,“ zaregistrovala nejaký zvuk, „o chvíľu máme astronómiu, chceme ju ešte vidieť!“ Niekto vyrazil dvere, ktoré s hlukom treskli do steny.

„Čo si to dovoľuješ mladý pánko, okamžite von!“ ozvala sa iná osoba, žena, s pobavením v hlase.

„Ale...“

„Dobre, na chvíľu, ale iba vy, ty mladíku, ostaneš pekne-krásne čakať vonku!“

„Tss,“ osopil sa a zatresol tie dvere o dosť ráznejšie ako ich otvoriť. Ebby sa zdalo, že aj omietka musela opadnúť. Potom zaregistrovala hrmot stoličiek a tiché šuškanie. Už to nevydržala a pomaličky otvorila oči. Chvíľu videla tmu, no potom sa to začalo zaostrovať. Rozoznávala obrysy troch postáv. Všetko nasvedčovalo tomu, že sú to Melánia, Rose a Kelly.

„Hej, slečna Robertsonová!“ zvolala podľa všetkého Kelly, „preberá sa.“

„Veď už bolo na čase,“ odvetila, „ale teraz len chvíľočku, určite je unavená.“

„Nie, nie som. Spala som viac než dosť!“ rázne zakročila Ebby.

„Dobre, dobre, budem u seba keby niečo,“ povedala a odišla.

„Čo sa vlastne stalo? Na nič si nepamätám, kde to som? Ako som sa sem dostala?“

„Brzdi, na to že by si mala byť malátna, vyzeráš až priveľmi čulo,“ rozosmiala sa Rose.

„My tu môžme byť len do deviatej, veď vieš, astronómia,“ začala Melánia.

„Ako kto,“ rozosmiala sa Kelly, „my máme fajront.“

„Ach, a že Bystrohlav, veď vy sa ulievate,“ odvetila Rose.

„Áno, nesmierne ulievanie,“ odsunula si stoličku k Melánií, „kto tu mal voľno, keď ja som mala herbológiu?“

„Prosím ťa, výhovorky,“ škerila sa Rose.

„Takže vy sa tu pokojne doťahujte a ja si hodím ďalšieho "šlofíka",“ naoko sa urazila Ebby a hodila sa do perín.

„Ozval sa nám pravý ulievač!“ neodpustila si Rose.

„Cha! Inak super, som tu prvý deň a hneď skončím na maródke.“

„Neber to až tak tragicky, takže čo sme to chceli preberať?“

„Predsa elixíry!“ zazubila sa Ebby.

„No, takže... robila si ten elixír, pomôž mi Mel!“

„Áno, pridala si tam niečo...“

„Výluh z aksametu,“ doplnila Ebby.

„Neskáč do reči!“

„Prepáč Mel,“ zahanbila sa.

„A to bola veľká chyba...“

„...podľa profesora Nikolsna,“ dodala Kelly.

„Koho?“

„Ebby, čo si spadla z buberózy?“ osopila sa na ňu Rose, „predsa Set Nikolson, náš profesor elixírov!“

„Ach, no jasné,“ buchla si po čele. To kto mal vedieť, veď v živote som ho nevidela. Samozrejme až na tú zrážku pred hodinou... ale kam by ľudstvo spelo, keby sme sa predstavovali na každom kroku?! A kto má vedieť, čo je to buberóza?! Či náhodou ten buberóz, blúdila v myšlienkach.

„...a potom ťa osobne odviedol sem do nemocničného krídla,“ vydýchla si Melánia.

„Čo?“

„Ebby čo zas je? Bola si s najsympatickejším profesorom celú cestu od žalárov až po krídlo, ktoré je na najvyššom poschodí,“ Rose pregúlila oči, „a ty sa spýtaš ‚čo?‘“

„Prepáč Mel, ale čo si hovorila pred tým?“ ospravedlňujúco sa na ňu pozrela a potom sa vyčítavo otočil k Rose, „koho prepána zaujíma iné pohlavie?!“ Rose to s nesmiernym nezáujmom odignorovala a stále sa usmievala.

„A čo si zase upadla do ‚kómy‘? Povedz mi, komu myslíš, že som to hovorila?“

„Veď vravím prepáč, ja som nevnímala.“ Na to sa začali chichúňať odušu, až prišla slečna Robertsonová.

„Čo sa deje? Všetko v poriadku?“

„Áno, v najsamlepšom,“ zo široka sa na ňu usmiala Rose.

„Dobre, ale už je deväť, nemáte mať hodinu?“ Uchechtané tváre Mel a Rose vystriedali zhrozené a bez rozlúčky sa rozbehli z nemocničného krídla. Bolo len počuť naštvaného Ala: „kde ste premerlina boli tak dlho?“ a sarkastickú poznámku od Rose „No kde asi, boli sme váľať sudy! Čo si myslíš, že nás profesorka Sinistrová nechá po škole? Prestaň byť taký strachopud...“ Rosin monológ prehlušila ozvena ich krokov.

„Aj ty by si už mala ísť, je neskoro a už dávno po večierke,“ vyčítavo pozrela na Kelly.

„Nié, slečna Robertsonová,“ Ebby na ňu smutne pozrela.

„Je mi ľúto, v tomto som nekompromisná.“

„Ahoj Kelly!“

„Dovidenia slečna Sinistrová.“ Zaželala Robertsonová, keď za ňou zatvárala dvere.

„Ach, som unavená,“ zívla a smerovala do svojho kumbálika, „a ty, tiež zaľahnúť a spať.“

„Áno slečna Robertsonová!“

„Pre pacientov Stella,“ ešte zvolala a zabuchla za sebou tapacírované dvere.

Ebby sa posadila smerom k oknu a zahľadela sa na hviezdy. Ani z ďaleka sa jej nechcelo spať a v tom tichu zaregistrovala ako jej škŕka v bruchu. Veď ja som nemala ani obed! zhrozila sa a dumala, ako by si asi mohla zaobstarať nejaký keksík o deviatej večer v zamknutej miestnosti.

Mala pocit, že vypila minimálne dve šálky silnej kávy, ktorú mimochodom nikdy nepila. No dobre poznala účinky kofeínu. Vždy o tretej v noci sa jej mama budievala zo spánku a išla do obývačky pozerať televíziu. Ebby mala na to iba dve vysvetlenia, buď je námesačná, alebo to prehnala s kávou. A keďže každé ráno našla v dreze špinavú šálku, prvá možnosť bola nepravdepodobná.

Keď už bolo nad slnko jasné, čo bolo momentálne všetko, lebo už dávno zapadlo, že nezaspí, tak si zobrala župan, ktorý našla konča nôh. Bol na ňom vyšitý emblém s písmenom R, okolo ktorého boli obmotané 4 zvieratá: lev, had, jazvec a vták. Presne taký istý znak aký videla na svojej obálke z recyklovaného papiera, ktorý jej zaslala profesorka Puertosová. Prečo sa tu vlastne píše na recyklovaný papier? Na prvý pohľad som si myslela, že ide o pergamen, ale po dlhodobej analýze za pomoci mikroskopu, som dosiahla zistenie, že sa nejedná o pergamen, ale o spomenutý recyklovaný papier. Je od nich pekné, že neničia lesy, ale prečo si dali takú námahu, aby to vyvolávalo dojem pergamenu? hútala, veď nič iné sa v tejto samote nedalo.

Nepomáhali ani nezmyselné problémy, stále musela myslieť na jedlo. Bože, ako veľmi bola hladná. Keď už bolo niečo po desiatej, začula kroky, niekto sa blížil k nemocničnému krídlu. Ebby našuchorila perinu, aby to vyzeralo, že spí a schovala sa za dvere. Otvorili sa. Cítila jemné prúdenie vzduchu, no nič nevidela, až v tom osobu mieriacu k jej posteli odhalil svit mesiaca.

„Rose, čo tu robíš?“ Tá sa tak preľakla až jej to, čo mala v rukách s hrmotom spadlo na zem. Obe inštinktívne pozreli na tapacírované dvere. Nič sa nestalo.

„Nemôžeš ma tak strašiť, čo ma chceš priviesť do hrobu?“

„Dobre, dobre. A prečo si vlastne prišla?“

„No, pôvodne mal ísť aj Al, ale akosi sa podujal iba na chabé ‚choď sama, veď trafíš‘ a pobral sa do svojej izby,“ zakončila.

„To je jedno... čo to máš?“ ukázala na ten predmet na zemi.

„Tak toto je tá najlepšia vec,“ zdvihla to, „prosím pekne, tak toto je prenosný DVD-prehrávač, prehráva to od muklovských filmov až po čarodejnícke, tie natáčajú taký fanatici ako je môj dedko. To práve on mi ho dal, vieš, rád "opravuje" muklovské vynálezy.“

Ebby len vyvaľovala oči.

„Ministerstvo má vždy kopu práce, keď nejaký ten film nominujú na Oscara. Vždy musia nastúpiť vymazávači, aby sa film stiahol. Oddvôvodňujú, že by nebolo férové, keby vyhral čarodejník a že je to muklovská súťaž,“ dokončila a položila prehrávač na Ebbynu posteľ.

„Jaže ty nevieš o muklovskom svete veľa,“ ostávala v úžase Ebby.

„Ale prosím ťa, nedaj na prvý dojem,“ žmurkla a vybrala z vrecka topinky, „tu máš večeru, trochu som ti zobrala. Ja už musím ísť, vieš, si asi jediná, ktorá nie je unavená. Tak dobrú!“

„Dobrú a dík,“ objala ju a hodila sa do postele. Zobrala si topinku a pustila sa do "nočnej" desiatej. Keď dojedla, zapla začarovaný DVD-prehrávač a asi o hodinu zaspala pri veľmi nudnom muklovskom romantickom filme. Vydarený deň, pomyslela si a ponorila sa do hlbokého spánku.

______________________________________________________

PS1: Opäť očakávam vašu kritiku, názory, výhrady, otázky, či čokoľvek iné. Môžete tak učiniť prostredníctvom sovky alebo aby ste ju neunavili, učiňte tak v komentároch.

PS2: Prepáčte tú pauzu... a šťastný nový rok!

[ » na začiatok « ]