Poviedka:
Pridaná: 2.1.2008, 14:12:48
Čítaná: 3661×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Dumbledore, Grindelwald
Stručný dej: Len príliš sebecký alebo 2 mesiace života Albusa Dumbledora

Literárna forma: próza
Žáner: slash

Len príliš sebecký alebo 2 mesiace života Albusa Dumbledora

No, po predlhom čase som niečo splodila. Pop ravde řečeno, toto som napísala, aby som konečne začula nejakú kritiku. Chápete, ľuďom sa stáva, ako mne, že za dva mesiac,e keby nemá možnosť nič napísať stratí prozaické črevo. A mne, bohužiaľ ako aj Rowle sa to stalo... Je depresívne čítať po sebe niečo, čo sa u voôbec nepodobá na predchodzie veci... Toť môj pohľad na vec, týmn pádom prehliadnite chyby, nikoho som nechcela týrať beta-readom tejto nemorálne nenormálne zlátaniny.

Pairing: Dumdy/Grindy

Upozornenie:

A) je to spoiler k Deathly Hallows

B) je to do istej mieri slash, pamätáte, Dumby je gay :)

Venovanie

: Už dosť dávno som to mala napísať pre testralku, tak holčina, teš sa, je to tvoje :D Viem, trvalo to dlho, ale skôr to nešlo :)

Ták, ľudkovia moji, posielajte sovky, komentujte, kritizujte alebo dajte reakciu sem:

http://sivali.blog.cz/0801/len-prilis-sebecky

toť môj blog :)

Tak vďaka za to, že to čítaťe a...množte sa!

_______________________________________________

Len ticho trpel...

Len ticho trpel, snažiac sa vstrebať bolesť svojej sestry. Len ticho trpel, túžiac obrať ju o všetky skaličené spomienky. Len ticho trpel, odhodlávajúc sám seba k urobeniu zmeny.

,,Ako sa cítiš Ariana?“

Slza, opisujúca rysy jej bledej tváre, mu bola nevyslovenou odpoveďou.

,,Ariana...“

Nepočúvala ho, jeho chabé pokusy o zmiernenie jej múk ignorovala. Dokonca ani nezavzlykala, jej detská tvárička nepokývala na znak porozumenia, ani len nezdvihla smutný pohľad, nabitý zvedavosťou, ako mala vo zvyku.

,,Všetko bude iné, moja milovaná Ariana. Tvoj strach vystrieda láska, ktorá ťa bude obklopovať z každej strany. Tvoju bolesť nahradí šťastie, ktorým ťa ja a Albus zasypeme. A tá hrôza, ktorá ti hryzie dušu, pre to, že si našu matku...navždy uspala, opadne.

Nedovolím, aby niekto prekazil moje plány. Budem len ty, ja, Albus a šťastie. A kto sa zapletie do mojich plánov...kto mňa alebo môjho brata nebodaj zvedie z tejto cesty a zaslepí ma, toho Ariana navždy môj prútik uspí...“

Krehké stvorenie pri ňom sa k jeho telu pritislo bližšie. Objal ju, čo najprecítenejšie, ako v tú chvíľu dokázal, aby utíšil jej trasenie. Jeho nežné dotyky donútili Arianine pery, skrútené bolesťou a smútkom, usmiať sa.

,,Prisahám.“

Dodal. To bolo umením Aberfortha Dumbledora, vedel tomu zúboženému dievčaťu vyčariť úsmev. A to bolo cennejšie, ako všetky tie bratove trofeje. Pri tom úsmeve, ktorý bolo tak nemožné vytvoriť, pociťoval, že je naozaj čarodejníkom a lepším ako Albus.

*♠*

Len ticho trpel, túžiac sňať zo seba putá povinností. Len ticho trpel, keby len tak mohol potichu, nepozorovane utiecť a zbaviť sa starostí. Len ticho trpel, volajúc späť slobodu, cítil sa ako vták, ktorému zakázali lietať.

,,A čo tak spýtať sa na Arianu?“ Bratov nevrlý tón plný toho najvyberanejšieho znechutenia ho nedonútil odpovedať.

,,Venuješ mi pozornosť, Albus? Alebo si sa raz opäť zadíval na svoje trofeje? Máš pravdu, sú oveľa zaujímavejšie ako tvoj mladší brat a chorá sestra.“

,,Aberforth, niekto nás živiť musí. Som len zaneprázdnený.“

,,Ty nie si zaneprázdnený, Albus Dumbledore, si len...sebecký.“

,,Ako myslíš, Ab.“

,,Normálny chlap by tu mal namiesto tých trofejí fotky polonahých čarodejníc!“

,,A to mi hovorí chlapec, ktorý ma v izbe samé kozy.“ Prehovoril pobavene a oči s farbou oceánu uprel na oblohu.

Blízki viac, ako dúfal

,,Dobrý deň, drahá Bathylda. Som veľmi rád, že ste mňa a môjho brata pozvali na taký príjemný obed.“ Pousmial sa, tým pôvabným úsmevom, ktorý prejavil nadbytočnú milotu za neho.

,,Ách, drahý Albus, vlastne, chcela som vám niekoho predstaviť.“

Modré oči s farbou oceánu spozorneli.

,,Toto je môj prasynovec, Gellert Grindelwald.“

Pohľadom zavadil o mládenca, ktorý stál vedľa svojej pratety. Mladík sa uškľabil, takmer s výsmechom sa naklonil a vystrel dlhé prsty smerom k Albusovi. Ten sa nachvíľu zahľadel do tmavých očí, v ktorých našiel zmes túžby po dobrodružstve, po moci a po slobode. Prijal jeho ruku, uvedomujúc si, že pred ním stojí niekto, kto je mu naozaj podobný.

,,Som Gellert, a to bude tvoj brat Aberforth, však?“

Albus využil príležitosť a ukázal na voľné miesto vedľa seba. Blonďavý chlapík si sadol oproti nemu a uprel naňho šibalské oči.

,,Tak Albus,“ začal, kĺzajúc sa pohľadom po každom záhybe na jeho habite, „nemohol som si nevšimnúť tie trofeje, ktoré vám zdobia dokonca ešte aj záhradu. My máme plameniakov, vravel som pratete, že na čistokrvnú rodinu je to príliš muklovské.“

Albus sa krátko zasmial a odhrnul si gaštanové vlasy z pliec. Svoje oči nechal nekontrolovane skúmať nového príchodzieho.

,,Viete, spočiatku sme na záhrade mali mať kozy.“

Aberforth sklonil pohľad pri hanbe, ktorú pocítil z Albusovej poznámky. Nahnevaným pohľadom prepaľoval koberec.

,,Kozy,“ ozval sa Grindelwald znova, ,,tie by tie trofeje trochu o...“

Prísny pohľad starej čarodejnice prostorekého blázna utíšil. Mladý čarodejník stíchol a venoval slovo pratete.

,,Gellert je tu na prázdninách.“

,,Na prázdninách? Ale tetuška, vykopli ma.“ Prekrútil oči Gellert, Albusa pobavil najviac vecný tón v tejto vete. ,,Nevedeli doceniť môj talent. To je všetko. Chabá závisť. Dúfam, že na Rokforte nemáte takých idiotov.“ Tentoraz prehovoril k Albusovi.

,,No,“ odvetil Albus, brániac sa smiechu, „ak si odmyslím profesorov...“

Túžobne hľadel na aristokratické rysy, ktoré sa teraz zliali do najkrajšieho úsmevu, na aký kedy mohol hľadieť.

,,Vieš Albus, teda, pokiaľ ti môžem tykať...Mal som Durmstrang rád...“ Zašepkal napokon prasynovec, no úsmev mu nezmizol.

Zrazu pochopil, že s tým človekom, ktorého práve spoznal a ktorý teraz sedel tak blízko neho, si boli blízki viac, ako dúfal.

Pre vyššie dobro

,,Ach drahý priateľ, je tak ťažké počúvať, aký hrozný osud postihol tvoju sestru. Pravdupovediac, opovrhujem muklami. Podľa môjho názoru, to my čarodejníci sme tí, ktorí majú právo rozhodovať.“

Albus ticho prikývol na súhlas slovám svojho milovaného spoločníka.

,,Al, neuvedomuješ si to? Oproti sebe teraz sedia dvaja pravdepodobnejší najtalentovanejší čarodejníci...Môžeme získať moc, slávu, slobodu...“

Pri tých slovách pocítil červeň na lícach. Ten Gelert, ktorého má tak rád, chce s ním, Albusom, splniť svoj sen. Obdivoval tú dôveru, ktorá ich spájala. To, akí si boli podobní, hoci ich nápady sa trošku líšili, čo však Al, v snahe, nestratiť toto cenné priateľstvo, zatajoval. Bol tak blízko k ceste ku večnej slobode.

,,Máš pravdu Grind, dvoch bláznov nikto nezastaví!“ Objal ho, neuvedomujúc, koľko vášne do toho vkladá.

,,Pre vyššie dobro!“ Zaznelo mu ozvena v uchu. Už opäť súhlasil. On musel súhlasiť, pretože chcel.

Len že bude s ním

Premáhala ich obidvoch únava. Plány, rozvášnené diskusie a stovky nápadov ich obrali o sily.

Posmutnelá hlava Albusa Dumbledora sa nežne oprela o rameno Grindelwalda.

,,Už by som mal ísť, Al. Teta nemá rada, keď prichádzam tak neskoro.“

Prikývol, nevšímajúc si inštinktívny smútok, ktorý sa mu objavil na tvári. Nechcel, aby odišiel. Aby zmizla jeho vôňa. Aby sa nemohol pozrieť do tých temných očí, kedykoľvek sa mu zachcelo. Aby sa ho nemohol dotknúť...

,,Grind, vravel si včera niečo o Príbehu troch bratov?“ Vyhŕkol s nádejou, že zdrží obeť svojho záujmu.

,,Nepoznáš ho?“ Zašepkal Gellert šokovane.

,,Nie,“ zaklamal Albus, „porozprávaj mi ho.“

Miloval, keď Grind rozprával. Keď videl v jeho pohľade toľko odhodlania. Ticho počúval príbeh, ktorý poznal už takmer naspamäť. Osud mu doprial, že ustatý Grind nebol proti, keď sa Al odvážil dotknúť jeho vlasov a pohrávať sa s nimi.

,,To je príbeh o smrteľných relikviách.“

Zaujato prikývol, pritisol sa k nemu bližšie.

,,O, áno, o tých som už počul.“

,,Prútik, plášť, kameň. Chcem ich hľadať, Albus. Pomôžeš mi?“

Musel sa pousmiať pri predstave, že aj budúcnosť bude môcť stráviť s ním. Bolo jedno, či bude po Gellertovom boku, za jeho chrbtom alebo v jeho tieni.

,,Pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“

Dôležité bolo, že bude s ním.

Pre naše dobro

Vo vzduchu bolo cítiť dráždivú vôňu alkoholu. Ten pach, ktorý prezrádzal, že čarodejníci od svojho prvotného plánu pracovať upustili, povzbudzoval netriezvych pokračovať.

,,Tak, vypime si ešte jednu whisky Gellert. Pre vyššie dobro!“ Ozval sa takmer zvierací hlas, ktorý spôsobil v pracovni nesmierny hluk. Hľadanie ďalšej fľašky dovŕšilo do nesmierneho lomozu, ktorý sa nedal ignorovať.

Gellert vďačne prijal ďalšiu plnú fľašu a pustil sa do likvidácie jej obsahu. Albus sa k nemu dotackal, túžiac pridať sa k svetobornej činnosti. Jeho alkoholom oklamané nohy ho však sklamali a on neelegantne spadol do Gellertovej náruče.

,,Prepáč zlato, totiž baby, totiž kamoš.“ Zašepkal do jeho habitu. Cítil tú jeho vôňu, ktorú v ňom rodila hormóny. Počul volanie alkoholu, ktorá v jeho hlave vytvárala dráždivé myšlienky.

,,Grind, ja... mám ťa rád.“ Nechal sa strhnúť pudmi. Pritisol sa k nemu bližšie, len dúfajúc, že ho neodstrčí.

,,Počujem kričať Arianu.“ Na čele Albusa Dumbledora sa prehĺbila vráska. Zastenal a zahľadel sa do Gellertových očí takmer hypnoticky.

,,O ňu nejde.“ Svoje dlhé šľachovité prsty zaplietol do jeho kučier. Jemnými dotykmi obsypal jeho šiju.

,,A o čo ide Al?“

,,O vyššie dobro.“ Zašepkal rozvášnene. Vyliezol na nohy, posadil sa na stôl a s úškrnom pozrel na vydeseného Gellerta. Natiahol k nemu ruku, schytil medzi prsty látku jeho žltej košele a pritiahol si ho k sebe. Bol to tak nenežný úkon, že Grindelwald sa snažil vymámiť. Albusov stisk a opakujúce slová „O vyššie dobro“ ho však upokojili.

Priblížil sa. Vychutnával si chvíľku, keď sa naňho mohol tak dlho a zblízka pozerať. Miloval ten pohľad, ktorý ho tak dráždil. Zamiloval sa do jeho pier, ktoré, či už sa usmievali alebo zostali nechápavo otvorené, boli príťažlivé. Snažil sa spočítať riasy na jeho očiach, v snahe zistiť, čo robí Gellerta tak nádherným.

Priblížil sa ešte viac. Pocítil šteklenie, keď sa jeho nos jemne obtrel o ten Gellertov, ktorý bol pokrytý pehami. Chcel pocítiť to šklbnutie znova, nosom sa prilepil na ten jeho a nechával, aby Grindelwaldov zrýchlený dych prúdil do jeho úst.

Pociťoval nutkanie urobiť to. Jeho zoskratovaný mozog zrazu prestal všetko vnímať. Pozornosť Albus držal len na Grindyho perách.

Takmer nepatrný dotyk ich pier mal byť bozk. Cítil sa, akoby ho zasiahol blesk. Ešte stále so zatvorenými očami, znova skracujúc vzdialenosť medzi ich perami, preťal ticho slovami:

,,Pre naše dobro.“

Pre Merlina

Bolo tak príjemné prebúdzať sa a nechať jeho vôňu udierať mu do nosa. Bolo tak nekonečne príjemné, cítiť jeho pokožku na svojom nahom tele. Bolo tak úžasne príjemné, vedieť, že jeho sen sa splnil.

,,Č...čo sa stalo? A...Albus?“

Zdesený Gellert sa rozhliadal okolo seba, neschopný pochopiť, čo sa v noci stalo. Albus sa rozhodol neodpovedať, dúfal, že si spomenie.

,,A prečo ma bolí zadok?“

Ticho sledoval nechápavosť, odrážajúcu sa v tvári Durmstrangčana.

,,Gellert, spadol si zo schodov.“ Povedal napokon.

Už chápavejšie Gellert prikývol. Rozhliadal sa okolo seba, hľadajúc svoje šaty, keď vtom:

,,A...A...Albus, ale ono tu...nie sú žiadne schody....“

Po istej chvíli, kedy zjavne porozumel zašepkal : ,,Pre Merlina...“

Z tej cesty...

Hľadel do očí, ktoré boli plné bolesti a smútku, ktorý nedokázal skrotiť. Pohľadom vpíjal smútok Ariany.

,,Aberforth, netráp sa pre mňa.“

Toľko krát počul tú vetu z jej úst. Ale on chcel, odhodlal sa, sľúbil, že to, čo začal dokončí.

,,Tvoj strach vystrieda láska, tvoju bolesť nahradí šťastie a tá hrôza, ktorá ti hryzie dušu opadne..."

Utrápene hľadel von, sledoval, ako sa jeho brat smeje s tým vyšinutým susedom. Už sú to 2 mesiace, čo Albus ignoruje Arianu.

,,A kto sa zapletie do mojich plánov...kto mňa alebo môjho brata nebodaj zvedie z tejto cesty a zaslepí ma, toho Ariana navždy môj prútik uspí...“

Utrápene hľadel von, sledoval, ako jeho brat z tejto cesty zošľapuje.

A všetko stíchlo

,,Ty to nevidíš, Albus? Ten psychopat ťa zaslepil! Si neustále s ním, o Arianu a o mňa sa nezaujímaš, v noci nespíš vedľa Ariany, ale posielaš si s ním sovy!“

,,Albus nemôže za to, že jeho brat nevie pochopiť túžbu niečo dokázať.“ Na nedospelého chlapca sa tento krát pozrel Gellert.

,,Ten nedospelý chlapec nie je sebecký, aby ste vedeli. Ste rovnakí sebci, obidvaja!“

,,Sebci, ktorí sa vzdelávajú. Povedz môj drahý, koľko si sa toho od Ariany naučil?“

,,Možno to, že takých ľudí, ako ty Grindelwald treba zničiť.“

To už obaja vytiahli prútik. Začal neľútostný súboj. Po chvíli sa pridal aj vydesený Albus, netušiac, na koho ma zosielať kliatby.

Toľko svetiel, toľko iskier, toľko nenávisti, toľko násilia, toľko strachu.

Detské Arianino telíčko vyliezlo a plačlivo hľadelo na súboj. Vrátila sa jej spomienka na to, ako ju neľútostne zmlátili mukli. To zdesenie, ktoré cítila pri pohľade na mágiu, ju donútilo k vyroneniu sĺz. Snažila sa nájsť istotu v Aberforthovom pohľade, no ten bol plný nenávisti a túžby zabiť.

Tak zrak upriamila do očí svojho múdrejšieho brata.

Albus odhodlane pozrel na svoju sestru, videl v jej očiach bolesť. Prútik namieril na Gellerta.

Zrazu všetko stíchlo. Albus nedokázal nič povedať. Ústa mal mĺkve, oči zaliate slzami, no to najhoršie sa stalo v jeho hrudi. Cítil vlastné srdce, ktoré v ten okamih zomrelo.

Klesol na kolená, zavyl od bolesti a slaným prejavom smútku zmáčal už aj tak zaslzené líca svojej sestričky. Posledné, čo dokázal urobiť, bolo zatvorenie jej očí. Ten jej vždy nádherný nevinný pohľad zmizol.

,,Mŕtva...“

To on. On to mal byť.

Chcel zomrieť. Položiť svoj život za ňu. To on mal byť ten, ktorý by ležal mŕtvy na podlahe. On to mal byť, aby sa nevyronilo toľko sĺz. Nikdy, nikdy nemal vpustiť Gellerta do svojho srdca. Nemal, nemal dopustiť, aby sa Grindelwald prebojoval tak ďaleko.

,,Prepáč Ariana. Nechcel. Som.“

Mal, on sa mal o ňu starať. Každé ráno ju pobozkať. Každý deň ju rozosmievať, vracať jej na tváričku úsmev, dodávať jej nádej.

On však na to všetko zabudol. Kvôli Gellertovi.

,,Zmizni Gellert. Nechcem ťa už nikdy vidieť. Ty vrah.“

,,Možno si tým vrahom ty, Albus.“

Nepozrel na muža, ktorého miloval.

Hľadel na svoju sestru.

To on. On to mal byť. To on dnes mal zomrieť.

Ale čo povzbudí človeka, ktorý ma dnes opäť hľadieť na to, ako bude umierať človek, ktorého miluje?

,,Albus, musíš to zastaviť. Umrelo už kvôli tomu chorému bláznovi priveľa ľudí. A jediné, koho sa bojí, tým si ty, Albus. Vstaň a zabi Grindelwalda. Vráť nám nádej.

Zameň náš strach za lásku, našu bolesť nahraď šťastím a tú hrôza, ktorá nám hryzie dušu, donúť ju opadnúť...“

Potichu vstal. Nevnímal nič. Slová, ktoré po ňom ľudia kričali. Prosby, ktoré ľudia prednášali, keď sa o nich potkýnal. Volania na slávu, ktoré ho mali povzbudiť.

Ale čo povzbudí človeka, ktorý ma dnes opäť hľadieť na to, ako bude umierať človek, ktorého po tom všetkom miluje?

Sebec

Počul ticho.

Nič necítil, žiadna bolesť.

Tvár mal suchú, žiadna stopa po predošlých slzách.

Cítil, že je nahý.

Bojazlivo otvoril oči. Nechápal, kde je.

,,Som mŕtvy?“

Ani nie meter od jeho tváre sa zjavil mladík. Tá tvár, ktorej každú chybu miloval.

,,Ó, áno, si mŕtvy.“

,,Gellert ja...“

,,Ja viem, chceš ma.“ Zašepkal teatrálne.

Pocítil jeho telo na svojom. Na márnu chvíľu sa mu objavil obraz Ariany, no ten zmizol, ako sa objavil.

,,Si len príliš sebecký.“

,,To nebolo pre vyššie dobro, Grind. Ale pre dobro sebcov.“

[ » na začiatok « ]