Poviedka:
Pridaná: 3.12.2007, 21:24:41
Čítaná: 3547×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Adam
Stručný dej: Pokus o humor

Literárna forma: próza
Žáner: slash

A/N: Pokus o humor ;).

Napísať niečo, čo neviete ani povedať je dosť vyčerpávajúce.. Jednak, zaberie mnoho času, kým sa konečne vykokcete.. No najdivnejšie na tom je, že to nechcete rozoberať a zároveň pociťujete priam nezadržateľnú túžbu zveriť sa niekomu. Trochu schizofrénie nikdy nezaškodí, že? Mám neodbytný pocit, že práve to využil nejaký majetkuchtivý, dokonale nudou unavený magor a vymyslel denníky.

Neviem zaspať. Považujem to za vyriešiteľný stav.. len škoda, že to toľko trvá... Do uší mi preniká ukričaná hudba. Vyhovuje mi to tak, aspoň ľahšie umlčím vlastnú myseľ. Tok myšlienok vie byť neuveriteľne hlučný... Občas ku mne akoby z ďalekého priestoru, času a dimenzie doľahne, že "chceš stále ukončiť svoj život, aj napriek tomu, že ti vravím, že nie je neskoro... Nikdy totiž nie je neskoro!".

Adam klame. Robil to odjakživa, nevidím teda dôvod prečo by s tým mal zrazu prestať.. Nenávidím ho za to, ale zároveň zbožňujem tie jeho upokojujúce lži... Nie, neverím, že hovorí pravdu, ale rešpektujem jeho názor. Každý sa niekam utieka, a ja to skúšam v jeho klamstvách, tomto šialenom svete a smiešnom kvetinkovom denníku.

Trápne.

Vracajú sa spomienky na nie príliš šťastné chvíle, keď si ubolené detské srdiečko vylievam úbohému zošítku. Množstvá strán popísaných puberťáckymi kecmi, rovnako ako teraz. Trápne.

Asi sa opakujem, ale je to jediné slovo, ktoré vystihuje moje momentálne rozpoloženie a pocity z toho, čo práve robím. Napriek tomu ďalej čmáram svojím miniatúrnym písmom a psychicky sa pripravujem na to, že sa zajtra budem hanbiť. Za tie slová, ktoré tu po mne ostanú. Oni totiž v skutočnosti nezmiznú, prepisovačka je predsalen istota. Aspoň nejaká v tomto zas*ranom svete..

Píšem do nadávok hviezdičky..?!

Cvok. Nedávno u nás otvorili novú psychiatrickú liečebňu, pôjdem si rezervovať číslo v poradovníku... To, čo sa so mnou v poslednej dobe deje nie je vôbec normálne. Okej, je to... No, divné.

Odvykám si od afektovania. Divné, veď vravím... Mozog prestáva spolupracovať. Ževraj nikdy nespolupracuje, keď je človek zaľúbený. Potvrdzujem, i keď o tom poslednom pochybujem. Alebo skôr polemizujem. Pozvoľna sa vytrácajú všetky moje "zlozvyky", vrátane spomínaného afektovania. Zabúdam na svoje trefné poznámky a urážky. Ani sa nestíham čudovať! Ach, a jeden zlozvyk nadobúdam! Hryziem si nechty. Od nervov. Niekedy až do mäsa. Moje úbohé ex-krásne nechty!! Ako nejaká trafená pipka... Au..

Teda, práve ma napadla básnická otázka. Nerobí človek blbosti, keď je čerstvo zamilovaný? Pochybujem, že slovom "čerstvo" sa myslí tri roky, ale aj tak. Nie je to čudné? Prejavujú sa u mňa stavy duševnej apatie, ktorú v rovnakých intervaloch strieda totálny strach zo straty milovanej osoby a absolútne povolenie nervov, keď sa pravideľne neozýva. Hmm, najlepšie každých... Päť až sedem minút, nebudem predsa škrob, že?! Začína ma chytať hystéria... Treba to predýchať...

Nie tak rýchlo!

Pomalšie..

Pomalšie!

Táák..

Odbila ďalšia celá nočná hodina, viečka začínajú klipkať. Bolo načase, aj keď... Zrazu sa mi až tak nechce ísť... Písanie je tak trochu ako droga, keď začnem, neviem kedy prestať. Čaj síce vychladol, no o to lepšie, v noci ma nebude volať príroda...

…

?

Už tu čarbem dobrú hodinu, v ušiach mi Adam stále vyvreskuje, že "nie je príliš neskoro" (neviem, či mu mám veriť, slušní občania už o takomto čase dávno spia spánkom spravodlivých) a ja sa napriek tomu asi vážne nedostanem k jadru veci.

Och, (aha, nový odsek... po siedmich stranách to žiadalo malú zmenu, no!).

Och...

…

No dobre, netuším, čo je príčinou môjho ochkania.. Okrem chorej hlavy na moju telesnú schránku už pravdepodobne zaútočila aj skleróza... Skvelé.

Dúfam, že to nie je prenosné, spoločenský deficit by ma vyšiel draho.

Že deficit...

Pripíšem si ho do zoznamu pasívnej slovnej zásoby.. Ešte tak vedieť, čo to vlastne znamená... hmm..

Je celkom uvoľňujúce písať o somarinách, nemajú čas množiť sa v mojej už tak infikovanej mysli. A keď si tak čítam, čo vlastne čarbem, musím sa nad sebou zúfalo zasmiať a pokrútiť hlavou. Priznávam, som slaboch. Troska. Včera sa mi podarilo v noci nechutne rozplakať. Ako mi chýba...

Fuj!

Nie, nechýba, je to debil!

Keď sa mi neozýva otec, beriem to ako druhé Vianoce. Okrem otázok týkajúcich sa mojej budúcej kariéry ma totiž kontroluje aj poznámkami typu: "Zuby umyté? Vycikať, pomodliť a spať!!" (Maminka, neviem, kde sa zrovna teraz nachádzaš, ale rýchlo sa vráť, lebo ten mastný hlupák ti určite nestojí za narušenie duševného zdravia tvojho najobľúbenejšieho dieťaťa! Síce jediného, ale aj tak!).

No keď sa mi neozýva on... Tak ma to mrzí. Ja na neho vyletím, a on ma vzápätí uchlácholí! A ja sa hlúpo nechám! Troska, T-R-O-S-K-A!!! Stačí, keď na mňa spraví psie oči a topím sa od samého blaha... Kde je tá hrdosť, silná osobnosť? Neohrozený postoj, póza?! Nie, že by mi to bolo niečo platné, ako rodina to s nami ide dolu vodou. Matka v čudu, otec tak trochu magor... A to ešte nespomínam starú matku! Pokúsim sa ju počas otcovej neprítomnosti vysťahovať, len podkopáva moje už tak nalomené sebavedomie... Stará raketa.. (..snažím sa písať pošepky. Dúfam, že sa nikdy nedozvie, že niečo také vyšlo z mojich úst, lebo sa v raných správach na titulke objaví veľkým svietiacim: "Mladá obeť... nájdená dňa.... Vražedná zbraň: dáždnik." Vážne, som očitým svedkom toho, ako ním raz umlátila pri majstrovstvách rozhodcu, keď sa opovážil pískať faul proti jej tímu (ona je totiž ich manažér a masér - dva v jednom), husté, čo?).

Hrdosť sa odplavila výlevkou na riady... Aspoňže majetok a investície sú v poriadku... Nepovažujem sa za držgroša, len rozumne hospodárim s tým, čo mi patrí. Ach, nemám na mysli Disneyland, nie, ten (zatiaľ!) nevlastním... Napriek tomu sa ku mne dostali chýry, že ma tam vždy radi vidia... A nech im tam náhodou nechýbam, spravili mi dvojníka - figurínu. Takú tú voskovú! Nuž čo, slávny sa treba narodiť. Proste osud, a to si nepotrebujem ani označkovať viditeľnú časť tela ako môj pseudopriateľ... Už sa mi neozval celých 26 hodín, 13 minút a... 56 sekúnd.

Už 58..

To je trest? Bolo mi snáď cťou vykonať niečo zlé, nepríjemné, strach naháňajúce alebo nebodaj podlé?! To je do neba volajúca nespravodlivosť! Bože, ako môžeš na niečo také čo i len pomyslieť?! Nechutné, korupcia zasiahla už aj najvyšší súd! Nehorázne!!

Priznávam, odvádzanie pozornosti... 26 hodín, 18 minút, 32 sekúnd... je detinské, asi sa vážne poberiem do ríše snov. Nikdy neexistovalo pochýb o mojej normálnosti, nuž ale časy se mění. Asi preto znovu a znovu zúrivo ťukám do vymoženosti menom mobil (síce týmto vynálezom neverím, ale doba si vyžaduje svoje obete..) a snažím sa nájsť tie...

..nóó!

.. esemesky! Básničky ma vždy bavili, ale teraz zo seba pravdepodobne vypotím len niečo, kde sa bude hojne vyskytovať slovo smrť (keď to dám na koniec každého verša, nemusím aspoň vymýšlať nový rým, hmmm). Pre odstránenie pochybností: nie zo samej ľútosti nad sebou (na to pociťujem k sebe príliš veľké množstvo lásky), ale ako vyhrážku. No dobre!

Zaklapnem mobil. Neprospelo by to nášmu vzťahu... Ak sa dajú denné prechádzky, bľabotanie o nesmrteľnosti chrústa zakončené nočnými orgiami (čierne kruhy pod očami mi nepristanú!) považovať za vzťah..

Hmm..

Nedá mi to! Znovu ho roztvorím a vyťukám jeho číslo.

"... číslo, ktoré voláte je momentálne..."

Píp!

"Kurva!"

Hopla, najprv by asi bolo vhodné zložiť... Chjaj, ďalší trapas..

Šrot!

Hádžem bývalý telefón do rohu. Vstanem, pretiahnem sa. Teplý čaj - studený čaj, začína to nepríjemne tlačiť. Niet nad poriadnu skorú rannú hygienu!

Nuž, asi to vzdám. Myslím, že na schodoch počujem kroky a ak sa nepletiem (pravidlo číslo.. povedzme že 23.: mám výsostné právo nikdysa nepliesť!), tak je to jeden z mojich sploditeľov. V jeho súčasnom stave..

(Buch - buch!

Hm, mám takové zdání.. že nestíha vyberať zákruty nášho schodišťa. Dnes bola akási "Párty pamätníkov". Prišli všetci, aj tetuška a strýko, proste stretko starých známych.. A ono sa to odrazilo na jeho mozočku, no..)

.. ho nechcem stretnúť, fakt. Rýchlo zhasínam lampu, zadržím dych..

(Tréésk!

"Nebolo by - hik - od véééci - hik - dať si jedno... hovno, ŠTYRI!! - hik - poldééci..."

Buch - buch)..

Áá, už je preč.

(Náádych!)

Stačí päť písmeniek, dve slabiky, jedno slovo a už mám svetlo. Adam stále hučí (od čias skorumpovaného neba si všetko s Bohom vyříkali. Mám dokonca podozrenie, že má pre neho Najvyšší slabosť, keď ho necháva tak dlho vyrevúvať a rušiť nočný kľud.. Ani sa mu nečudujem. Jablká síce nemusím, ale je to sexi chlap).

Ako tak napoly zo spánku hľadím, toľko somarín sa mi sa snáď nikdy nepodarilo napísať (..a to si nechcem predstaviť zajtrajšok, keď to budem čítať... Už mám popísaných dobrých dvadsať strán. Nakoniec skončím ako Rowlingová, nebudem vedieť čo od dobroty..).

Nuž, čo.. mám novú zábavku. A raz napíšem besceler (to je ako skrížený bes s celerom?! Fuj, asi prestanem uvažovať nad takými vecami. Hnus...), a sláva ma neminie.

Oukej, definitívne sa ponáram do šera. Podvedome cítim, že sa mi bude snívať o veľkých čiernych psoch s celerom namiesto.... chvostu. Presne, chvostu.

Naposledy sa pozriem do zrkadla, z ktorého mi zamáva známa silueta.

"Dobrú, Draco."

"Aj tebe, Draco."

--------------------------------------------------------------------------

A/N2: Tí, ktorí sa dočítali až sem zistili "pointu", ktorá sa pointou ani nazvať nedá :). Zámerne písané v prvej osobe. Proste chod mojich zvláštnych myšlienok a chaotický svet, od ktorého ma neodradí nič, a už vôbec nie nejaké hviezdičky.. Takže akokoľvek sa budete snažiť, dúfam, že ma tu ete zbadáte :P :D. Čo ozaj kvitujem je konštruktívna kritika.

Jedna vysvetlivka.. Predloha spomínaného Adama je spevák skupiny Three Days Grace Adam Gontier. Úžasný hlas, charizma atď, kecy, kecy :). Pomáhal mi "písať" :).

Ach, a áno. JE to slash :P.

A veľké arigatou patrí Crowley a Nosferatu za podporu. Díky, baby..

[ » na začiatok « ]