Poviedka:
Pridaná: 2.12.2006, 15:05:10
Čítaná: 3171×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sammael, Mastema

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Ručička na veľkých kostolných hodinách sa s rachotom podobným vŕzgania presunula na rímsku dvanástku a pretože už bola polnoc, hmlystími ulicami prelietaval iba jesenný vietor a kúdoľ prachu. Dedinské námestie, v ktorého strede sa dovysoka týčil perľovitobiely kostol so strechou takmer hranatou a krížom s hodinami navrchu, bolo tiché, len v ďialke sa ozývalo slabé šuchanie chodidiel o kamenistý chodík i krákanie vrany, niekde v úzadí. Na to tieň, vychádzajúci z uličky medzi kostolnou budovou a sieťou obchodov, osvetlený slabým svetlom lámp poblízku, sa pomaly začal zväčšovať, čím bola postava bližšie k námestiu. Zväčšoval sa a naberal proporcie zhrbeného tela, až okolo rohu trochu krivkajúcim krokom prešiel starý muž. Vlasy mal mastné, nad čelom sa mu vytvárala plešina a podliate oči, vyzerajúce akoby po plači, žmúril, oproti ostrému svetlu lampy. Najprv prešiel on, potom i vozík, ktorého koleso niekedy vybehávalo z danej dráhy a vždy, keď sa tak stalo, hlasno zanadával. Jeho už asi sté nadávky prerušil zvuk, podobný mávanutiu krídiel.

Vrana, ktorá doteraz sedela na streche starého obchodu s nápisom Gurlives[garlivls] zakrákala, načo vzietla do povetria. Krúžila nad mužom, teraz očami pozorujúcimi oblohu a tvárou vycivenou do grimasy, preletela okolo kríža kostola, stále nižšie a nižšie k zemi. Pre jej uhľovitočierne perie ju takmer ani nebolo vidno. Operený vták pristál na zemi, niekoľko metrov od starca, ktorý sa tváril, akoby chcel už-už ujsť, no od prekvapenia i jeho najhoršieho podozrenia sa strhol, keď vrana rozperestrela krídla. Zväčšovala sa, chodidlá sa jej pretiahli, krídla na konci oddeľovali a tvarovali sa do dlhých ženských prstov. Zobák sa tvorovi tisol do tváre, akoby ho neviditeľná ruka chcela pretlačiť na druhú stranu hlavy, ale namiesto toho ho nahradili krehké červené pery. Ani nie za minútu si chudá žena prehodila čierny plášť cez plecia.

,,Aaa...Mastema" chrapľavo ju privítal muž, pričom sa snažil v hlase zakryť všetok strach, ktorý mu zaplavil srdce. Vyceril ústa do neúprimneho úškrnu tak, že odhalil zožltnuté zuby, z ktorých mu dva dolné chýbali a na znak úcty sa mierne uklonil.

Žena nepovedala nič. Podozrievavo hľadela na ulicu, potom vytiahla prútik (chlap v tej chvíli hlasno preglgol) a pohybovala perami, akoby odriekavala nejaké zaklínadlo. Z konca prútika vyletelo silné orandžové svetlo, rozžiarilo každý kút námestia, no keď žiara zmizla, nastala o niečo hustejšia tma.

,,Pre prípad" prehovorila po prvýkrát. Jej oči boli chladné rovnako, ako aj počasie na ulici a už podľa čŕt tváre bolo vidieť, že sa rovná pred nenávidenou osobou,,Aby nás nikto nevyrušoval."

,,O tejto nočnej hodine pochybujem, že by sa niekto odvážil čo i len pohnúť v spánku prstom."

,,Pri Tebe si ale nikto nikdy nie je istý, Sammael. Hlavne pri Tebe. To minulé fiasko...úbohý nápad" dlaňami oboch rúk si prešla po páse plášťa, ktorého tvar až nápadne pripomínal našuchorené perie, akoby si ho chcela uhladiť k telu a poslednú vetu vyslovila s takou pohŕdavosťou, akú len dokázala do slov vniesť. Starec sa však prestal kláňať, ba, skôr sa narovnal do celej svojej výšky, i keď žene siahal akurát po bradu. Taký rozdiel vo výške urobili medzi nimi roky...

,,Ale predsa len...odplašilo Vás to. Vlastne ako si spomínam, spanikárili ste až ma to naozaj prekvapilo. Žeby prestal fungovať váš plán? Plán, ktorého dielo prislúchalo, prepáč, že si to dovolím podotknúť, najmä Tebe?"

Zrejmä tým porušil akúsi neviditeľnú hrádzu medzi ich dosiaľ pokojným i keď s kúskami nenávisti vedením rozhovorom. Mastema si to uvedomovala rovnako, ako aj muž, no len jej myklo rukou s prútikom, na nič iné sa neodhodlala. Tiež sa vystrela v chrbtici omnoho do vyššiej výšky a s omnoho väčšou eleganciou, plášť sa jej tým preplietol, medzi nohami, no neupadla. Stála, akoby bola sochou, tvár mala napätú a v očiach jej hrali plamienky. Žiadne veselé plamienky, šibalského konania. Boli to plamene odporu, hnevu, všetkého, čo sa jej bilo s myšlienkou použiť na starca pred sebou také prekliatie, aby upadol na zem a už nikdy viac sa nepostavil.

,,Dobre vieš, že to nebola moja chyba ani môj plán" ozvala sa napokon. Priam syčala pomedzi stisnuté zuby.

,,Ja len dobre viem, že si ho vymyslela. Poslala si mi tú sovu s odkazom, aby som ihneď prišiel do Manchestru..."

,,Možno áno."

,,...v tom podniku, kde som sa stavil na čaj si ty presviedčala chlapíka Thomasa, aby mi odkázal, že ma na poschodí niekto potrebuje..."

,,Uhm."

,,...a nakoniec, myslela si si, že po tom, čo uvidím jedného z vaších pri pulte, ako si ma obzerá, nedám o ničom radšej vedieť mojim priateľom? Úbohé...jasné, že by som na také miesto nešiel sám, hlavne ak by ma upozornili, že sa v tej časti mesta nachádzate. Toľko riskovania. Vidno, že si ma znovu podcenila."

,,Od koho si to mal?"

Starec sa zaškľabil, akoby do výsmechu, postúpil trochu dopredu, pretože vedel, že Mastema prišla o pár kúskov svojho sebavedomia, a koleso vozíka znovu zaškrípalo.

,,Noviny! Noviny" zopakoval posmešne s úškrnom,, si na tom vážne zgustli. Škoda, že som zase objavil chybu tvojej osobnosti. Nedaváš na informácie druhých."

,,Vieš toho o mne žalostne málo."

,,Viem o Tebe takmer všetko. Všetko o Tvojich plánoch."

,,Naozaj?" teraz sa pre zmenu uškrnula žena. Urobila niekoľko krokov popri miesntej fontáne, ale nespúšťala z neho pohŕdavý pohľad,,Takže ty mi chceš aj naďalej tvrdiť, že si vedel, že sa tu dnes stavím? Nevyzeral si ako človek pripravený na vlastnú záchranu!"

,,No, dnes si ma rozhodne prekvapila."

,,Pche"odfrkla si. Stála už pri fontáne, hľadela na ňu, na jej lemované tvary a vodu ligotajúcu sa v šere mesiaca.,,Pravdaže si o mne nevedel! Myslela som, že keď vieš o mne ako tvrdíš toľko, vieš aj, že Typhon je pod impreiusom! Mojim imperiusom! To ty si podcenil mňa! Zatiaľ čo on ti tvrdil, že zistil, ako mám ďalší plán na Tvoju vraždu a uskutoční sa zajtra, ja som použila jeho ovládanie, aby Ťa aj presvedčil a ty si odniesol drahokam do bezpečia. Čiže hodil do studne, tak, aby som sa o tom nikdy nedozvedela! Dvadsať nula pre mňa, Sammael."

Mužov úsmev akoby odkvicol. Na tvári sa mu usadil výraz, veľmi pripomínajuci tvár človeka, čo by sa najradšej hodil z najvyšej hradnej veže, zatackal sa na mieste, pričom koleso voza pri posunutí dozadu znovu zaškrípalo do tichého nie však pokojného večera.

,,Typhon..."zopakoval, viac menej pre seba, aby sa uistil či počul správne.

,,Typhon"potvrdila priam s potechou Mastema. Ešte vždy stála pri fontáne, teraz už otočená tvarou v tvár k jedinému mužovi na námestí.

Sammaelovi sa nato podlomili kolená, takmer upadol na zem, ale pridržal sa. Nehľadel na ňu rovnako, ako na začiatku, s úlistným úsmevom, ale akoby sa behom sekundy zbláznil a už mu nebolo pomoci. Hľadel na ňu, akoby ju videl po prvýkrát, obočie sa mu zvraštilo do jednej čiary a vrásky tým o niečo viac vynikli.

,,Tak máš čo si chcela, zabi ma" zašepkal pevným stareckým hlasom, keď ubehlo pár minút.

,,To isteže urobím. Len by som ti chcela prezradiť ešte jednu vec"žena mala čo robiť, aby sa nerozosmiala či od radosti alebo pre to, aby mu ukázala na akom veľkom schodíku ku koncu celého plánu sa teraz nachádza a on ako padá zo schodiska dolu. Aby mu ukázala, ako hrozne sa mýlil a už nemá žiadnu šancu,, Ja som Mastema. Leisy. Jedna aj druhá su tie isté osoby. Som to ja!"

,,Nie" cez celé námestie, okolo celej kostolnej budovy sa ovzal mužský vzlyk.,,Ty nie si Leisy!"

,,Som, som a ešte raz som" už to viac nevydržala, zasmiala sa šialeným smiechom, pričom z vrecka na plášti vytiahla akobyu trochu stočený prútik. Namierila ho mužovi na hruď, ktorú si obopínal rukami, i keď dobre vedel, že to ho nezachráni,, Pápa, ocko... Avada Kedavra!"

Celé tmou zaliate námestie osvietilo zelené svetlo. Každý kút, každú hoci aj myšiu dieru, rozžiarilo aj dno studne. Všade bolo počuť krátky mužšký výkrik či vzlyk od bolesti, telo odletelo o niečo ďalej a keď sa v niektorých oknách budov nablízku začalo osvetlovať, pretože ľudia sa pre ten rýchly zhon i zrušenie prvej kliadby začali prebúdzať, Mastema rýchlo pribehla k vozíku, chytila jeho rúčku a spolu s ním (čo bola veľká námaha) sa otočila na mieste, až kým nezmizla. Nikto by nikdy nemohol dokázať, že sa tu niekedy niečo také odohralo. Jediné, čo ostalo bolo mŕtve telo ležiace na bruchu s rukami vo zvláštnom uhle, ale ani to nikdy nemohlo znovu prehovoriť, aby mohlo celý príbeh opísať.

[ » na začiatok « ]