Kapitola:
Pridaná: 16.11.2007, 21:58:52
Čítaná: 3522×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Esperance Nathanielly, James Sirius Potter, Harry Potter, Ginny Potterová, Lilly Potterová
Stručný dej: Esperance už konečne verí, že sa bude môcť konečne zaradiť no normálneho života. no netuší, že nástrahy na ňu čakajú aj v muklovskom svete.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: Prológ 1 » VČÚ

„Vstávaj!“ Frank vbehol do jej izby a otvoril okno. Jasné ranné slnko zasvietilo na jej peknú tvár. Posadila sa na posteli a odhalila svoje dlhé opálené nohy. Frank zastal a chvíľu na ňu civel. Všimla si to a hodila cez seba prikrývku. Frank trocha zahanbený vyšiel von z izby a ešte zakričal:

„Máš na stole raňajky, tak švihaj!“ Esperance veselo vbehla do kúpeľne a opláchla si tvár. Navliekla na seba krátke rifľové šortky a ružové tielko, ktoré jemne obopínalo jej postavu.

„Čo to je?“ Obracala v ruke niečo, čo vyzeralo ako hrianka, ale bolo to nejaké čierne.

„To sú tvoje raňajky! Tak jedz, alebo budeš hladná.“ Frank si nalial do rumu čaj (:D) a odišiel do obývačky sledovať správy. Esperance zahryzla do „hrianky“ a skoro si vylámala zuby. Hodila ju naspäť na tanier a vyšla po schodoch naspäť do svojej izby.

V dennom svetle vyzerala jej izba inak. Stále bola fádna, ale aj tak útulná. Maličká izba bola celá presvetlená, vďaka jednému oknu. Pred oknom stál stôl plný všelijakých kníh. A práve to bol jej cieľ. Zobrala zo stola jednu z tých hrubých kníh a hodila sa s ňou na posteľ.

Metlobal v priebehu vekov

Otvorila knihu asi v strede a pustila sa do čítania.

„Esperance! Máš návštevu!“ Milým hláskom kričal Frank. Navyše jej povedal Esperance, tak jej nikdy nehovorí. Odvtedy, čo začal piť sa k nej nespráva ako k svojej vnučke.

„Už idem!“ Vyskočila s postele, schmatla prútik a zastrčila ho do zadného vrecka. Zbehla po schodoch a zastala v predsieni, kde stála McGonagalová s ďalšími troma ľuďmi.

„Dobrý deň! Prepáčte mi to oblečenie, ale habity už nemám.“ Prebehla očami po všetkých v miestnosti a zrakom zastala na mladom peknom mužovi, ktorý určite nemal viac ako dvadsať.

„Ale nám to vôbec nevadí.“ Prehovoril zrazu a premeral si ju od hlavy až po päty. Pohodil dlhými blond vlasmi a pozrel na ňu žiadostivými modrými očami. Esperance si v duchu pomyslela, že krajšieho chlapa v živote nevidela. Ale on si toho bol zjavne vedomý.

„Ja som Robert Heinrich. Som z Oddelenia pre kontrolu čarov mladistvých a toto je môj asistent Acelin Weasley.“ Starší pán vo fialovom habite k nej nahol svoju okrúhlu tvár a zašepkal. „Ospravedlňte ho, je to Francúz.“ Esperance sa zasmiala.

V miestnosti stáli ešte dve postavy, ktoré dobre poznala. Riaditeľka McGonagalová a profesorka Sinisová, ktorá si so záujmom pozerala fotky na stenách predsiene.

„Môžem vás pozvať do obývačky? Tam do bude predsa len pohodlnejšie.“ Kývla aby ju nasledovali a zastala v obývačke, kde sa v kresle už usadil jej starý otec. Predstieral, že so záujmom číta noviny, ale spoza nich sledoval všetko, čo sa deje.

„Prosím, posaďte sa.“ Ukázala na gauč a Acelin sa vďačne naň hodil. Profesorka Sinisová ostala stáť a pozerala sa knihy, pričom sa chichotala. Pán Heinrich vyčaril písací stôl a stoličku.

„Sadnite si sem.“ Ukázal na stoličku a ona si prekvapene sadla.

„Môžem sa vás niečo opýtať?“ Pozrela na profesorku McGonagalovú.

„Áno, samozrejme.“ S úsmevom prikývla.

„Prečo toto všetko robíte?“ Ukázala na stôl a pozrela po všetkých v miestnosti. Odpoveď však nedostala od profesorky, ale od pána Heinricha.

„Myslím, že ministerstvo a vlastne aj celá čarodejnícka spoločnosť vám toho veľa dlžia. Ale vy sa už netrápte.“ Položil pred ňu pergameny s testom, brko a atrament. Prikývla a pustila sa do písania.

Na každom pergamene boli otázky z jedného predmetu. Čarovanie zvládla hneď, podobne aj Transfiguráciu, OPČM, Herbológiu a Runy, problém mala iba s Elixírmi a Dejinami mágie. Nevedela si spomenúť, v ktorých rokoch presne bola vzbura raráškov. Dopísala a hrdo si pozrela pergameny.

„Hotovo?“ Opýtal sa Heinrich a bral jej pergameny. „Máte prútik?“

„Samozrejme, ale myslíte, že budem môcť čarovať, keď ešte nemám sedemnásť a navyše pred muklom?“ Ukázala brkom na Franka.

„Už som vám povedal, tým sa netrápte.“ Žmurkol na ňu a papiere aj s brkom a atramentom zmizli.

„Prosím, vstaňte.“ Pokynula jej McGonagalová. „Teraz vás vyskúšame z praktickej zručnosti.“ Zobrala z police jeden veľký pohár a zaklínadlom ho naplnila vodou. „Premeňte tú vodu na víno.“ Esperance si všimla, že jej starý otec pri zmienke o víne spozornel. Vytiahla prútik z nohavíc a neverbálnym zaklínadlom splnila svoju úlohu.

„Nepovedala som, že to máte urobiť neverbálne.“ Esperance si zahryzla do pery.

„Chcela som vyskúšať-“

„Ale to je len plus pre vás.“ Dodala riaditeľka a usmiala sa na ňu.

„Teraz niečo z čarovania. Chcem, aby tento pohár lietal.“ Esperance sa zasmiala na jednoduchosti tejto úlohy. V duchu si hovorila: Zdvih a švih!

„Vingardium Leviosa!“ Vykríkla a pohár sa elegantne vzniesol nad stôl.

„Výborne!“ Prikývla McGonagalová a pokynula jej, aby pohár pustila dole.

„A teraz Obrana. Vyčarujte patronusa!“ Esperance za zľakla. Patronusa nikdy nevyčarovala. Vedela všetko len teoreticky. Zdvihla prútik nad hlavu a hľadala spomienkach. Spomenula si na mamu a zosmutnela. Musí to byť niečo veselé Esper! Pokrútila hlavou. Zavrela oči a zrazu pred sebou videla Jamesa, ako ju objíma a spolu sa smejú na jeho vtipoch. Usmiala sa a s hlbokým nádychom vykríkla:

„Expecto Patronum!“ Otvorila oči a videla, že z jej prútika v noblesou vyletela strieborná labuť a elegantne preplachtila cez obývačku. Zdalo sa jej, že McGonagalová prekvapene vykríkla a videla, že všetci nadšene sledujú jej patronusa. Nadšene sa usmiala a mávla prútikom. Labuť so zábleskom svetla zmizla.

„Výborne Esperance!“ Usmiala sa na u McGonagalová a prikývla.

„Ešte elixíry. Ale z dôvodu, že nemáme nijaké prísady, nebudeme vás skúšať prakticky, takže všetko záleží na vašom teste. To by bolo asi tak všetko.“ Predniesol Heinrich a nasadil si na hlavu svoj fialový lesklý klobúk.

„Ďakujem, že ste prišli.“ Povedala Esperance, keď im otvárala dvere.

„Rado sa stalo Esperance.“ Konečne prehovorila aj mladá Sinisová. Jej hnedé krátke vlasy sa leskli na slnečnom svetle, ktoré prenikalo otvorenými dverami a hnedé oči svietili šťastím. „Uvidíme sa v škole.“ Veselo na ňu žmurkla a vyšla za kolegami.“

„Dovidenia!“ Zakričala Esperance za nimi a zabuchla dvere. Oprela sa o dvere a usmiala sa. Prvý krok je za ňou.

**********

Bol večer, ona ležala na svojej posteli a čítala knihu. Niekto dole buchol dverami. Pomyslela si, že jej starý otec zase prišiel domov opitý. Iba pokrútila hlavou. Počula ako niekto ide hore schodmi a strašne vykrikuje. Zľakla sa. Toto nikdy predtým neurobil.

„Kde si ty suka?!“ Esperance sa zľakla. Zoskočila z postele a schmatla prútik, čo mala položený na stole. Začal búchať na dvere, tak sa k nim postavila a snažila sa ich udržať. Bol však silnejší a pretlačil ju. Spadla na zem a prútik jej vyletel z ruky. Do jej izby sa vgúľal starý chlap opitý ako prasa. Smrdel od alkoholu a staré sako mal špinavé od blata.

„Kde je starký?“ Vyľakane hľadela na neznámeho muža a cúvala na zemi ku stolu, kam letel prútik.

„Užijeme si spolu.“ Usmial sa a vyceril na ňu svoje zhnité zuby a trochu ju opľul. Začal si dávať dole opasok, pričom sa stále vyškieral na Esperance ležiacu na zemi. Silno ju chytil za ramená a hodil na posteľ. Bránila sa, kopla ho do brucha. Trocha sa zatackal a ona sa hodila zase na zem po prútik. Niečo silné ju však udrelo do hlavy a zatmelo sa jej pred očami. Našla sa ležať nahá na posteli a nad ňou sa skláňala jeho hnusná chlpatá hruď. Dotýkal sa jej a túžobne hľadel na jej nahé telo.

„Si naozaj taká krásna.“ Pomaly jej vyzliekol šortky a ona stihla už len ticho zašepkať:

„Nie...“

************

Drahý James,

Nedokážem už ďalej žiť. Včera v noci som prišla už aj o to posledné.... Chcela som len, aby si vedel, že som na teba nezabudla...

E.

James čítal list, ktorý práve priniesla pekná plamienka driemavá a videl, že list je celý premočený od sĺz. Nečakal a ihneď poslal sovu naspäť so svojim listom.

„Mama, Esperance sa niečo stalo.“ Vyľakane povedal svojej mame a podal jej list. Sledoval, ako jej tvár každým prečítaným slovom kamenie.

„Pre Boha.“ Giny sa posadila na kuchynskú stoličku a rozmýšľala.

Esperance pomaly čítala každé slovo jeho listu. Oči mala opuchnuté od sĺz a v hlave sa jej premietala včerajšia noc. Ráno sa zobudila na svojej posteli nahá celá špinavá od krvi. Prvé, čo urobila, pobalila si veci. Bola zmetená. Chcela zomrieť, ale vedela, že to nedokáže. Priložila si koniec prútika ku spánku a zahľadela sa do zrkadla. Videla svoju zúboženú tvár a nasucho preglgla.

Sova na jej okne ticho zahúkala, akoby jej rozumela.

„Ach. Máš pravdu Jo.“ Esperance pokrútila hlavou a utrela si slzy.

„Rediculus colom!“ Vykríkla a jej vlasy zmenili svoju farbu na mahagónovo červenú. Nechcela už byť príťažlivá. Nechcela už viac zažiť podobné utrpenie. Prehodila cez seba svoj čierny habit a vyšla z izby von.

Po schodoch kráčala pomaly a potichu, aby nezobudila starkého. Na kuchynskom stole mu ešte nechala list s ospravedlnením. Vyšla na čerstvý vzduch a zhlboka sa nadýchla, teraz musí ísť do Deravého kotlíka, tak sa má stretnúť s Jamesom.

„Esperance!“ Vykríkol nadšený James, keď vošla do zaprášeného baru a hneď jej bral kufor. „Čo sa ti stalo Esper?“ Vyľakane hľadel na jej zničenú tvár a červené vlasy.

„James... Ja...“ Esperance sa rozplakala. James ju rýchlo objal a ona sa vďačne oprela o jeho rameno. Potrebovala niekoho, komu by mohla všetko povedať.

„No tak! Neplač...“ James ju hladil po chrbte a pobozkal ju na čelo.

„J-J-James. Ďakujem ti.“ Šepla a chytila jeho teplú ruku.

Sedeli už dlho na drevených laviciach a ona mu vyrozprávala celý svoj príbeh. Tuho ju objal. Videla v jeho pekných zelených očiach, že pochopil. Bol ešte krajší ako keď ho videla posledný krát. Mal oveľa mužnejšie telo a peknú tvár. Mal trocha dlhšie hnedé vlasy.

Jemne ju pohladil po tvári.

„Esperance... Si krásna.“ Usmial sa na ňu tým najkrajším úsmevom. „Mali by sme už ísť. Povedal som mame, že prídem skoro.“ Hodil na stôl zopár siklov a spoločne vyšli na plnú Londýnsku ulicu.

„Dobré ráno zlatko.“ Oranžová hlava sa skláňala nad jej mäkkou posteľou a láskyplne ju hladila po tvári.

„Dobré ráno Ginny.“ Šepla Esperance a pokúsila sa o úsmev.

Ginny starostlivo rozhrnula závesy a priestrannú izbu osvetlilo ranné slnko. Esperance ležala na veľkej posteli s baldachýnom a všade naokolo bolo vidieť, že tento dom je veľmi noblesne zariadený. Vstala a prešla po mäkkom koberci až do kúpeľne. Pozrela na svoju zúboženú tvár a červené vlasy a trocha sa upravila.

„Dobré ráno Esper!“ Vítal ju Harry. „Včera som ťa nevidel. Ako sa máš?“

„Teraz už dobre, Harry. Ďakujem.“ Trpko sa na neho usmiala a sadla si za kuchynský stôl, kde jej už Ginny nachystala raňajky.

„Al s Jamsom už raňajkovali, odišli skoro ráno do šikmej uličky za ujom Ronom, nechceli ťa budiť.“ Ginny sa na ňu usmiala a pohladila ju po vlasoch. „Lilly o chvíľku príde, upravuje sa.“ Zasmiala sa Ginny a odišla do vedľajšej izby za manželom.

„Čau Esper!“ Do izby vošlo pekné dievča s kučeravými ryšavými vlasmi vypnutými sponou dohora a veľkými zelenými očami.

„Ahoj Lilly.“ Pozdravila ju Esperance.

„Čo to máš s vlasmi? Ako si to urobila?“ Lilly držala v jednej ruke jablkovú buchtu a druhou obdivovala jej vlasy.

„To je také jedno moje kúzlo.“ Usmiala sa Esperance.

„To ty si ho vymyslela sama?“ Lilly na ňu vypleštila oči a vyložila si nohy na jej stoličku.

„No jasné, že sama.“ Esperance pokrútila hlavou a dala si lyžicu cereálii.

U Potterovcov jej bolo dobre. Mali obrovský dom a všetci boli k nej strašne milý. Správali sa k nej ako k vlastnej, aj keď sa poznali sotva rok.

„A nevieš prečo ma chalani nepočkali a išli bezo mňa?“ Spýtala sa po chvíli ticha Esperance.

„Myslím si, že James ti chcel niečo kúpiť.“ Lilly sa lišiacky uškrnula a zahryzla do buchty.

„Prečo by mi niečo kupoval?“ Nechápala Esperance.

„No... Ak sa dozvie, že som ti to povedala, zabije ma. On totiž, za celý ten čas, čo si tu nebola s nikým nechodil.“ Esperance na ňu vypleštila oči a skoro jej zabehlo mlieko. „No, teda chodil, ale vieš, so žiadnou nevydržal dlhšie ako dva týždne. Stále hovoril, že to nebola tá pravá. Myslím, že s nimi chodil iba preto, aby sme si nemysleli, že je na chlapcov.“ Lily sa zachichotala, ale Esperance sa to nezdalo veľmi smiešne.

„Ale veď to neznamená, že to robil kvôli mne.“

„No, to nie.“ Prikývla Lilly. „Ale ráno ťa mal ísť zobudiť on, ale keď vyšiel z tvojej izby, povedal: „Ja to nedokážem, ona je tak krásna, keď spí.“

Esperance na ňu hľadela, ako sa tam chichoce a nebola schopná povedať ani slovo.

„A vieš, že takéto veci by si mi nemala hovoriť, že?“ Prehovorila Esperance napokon.

„Ale veď on sa nedozvie, že som ti to povedala. Že nie?“ Zľakla sa Lilly a držala ju za ruku.

„Jasné, že nie Lil, a ďakujem.“ Esperance na ňu žmurkla. Cítila sa veľmi dobre, aj keď si myslela, že po tom, čo sa stalo to už nepôjde.

„Esperance! Je tu pošta!“ Kričala Ginny z kuchyne a Esperance za ňou rýchlo dobehla. Odviazala sove z nohy zapečatený list a podala jej zopár sušienok, ktoré majú Potterovci pripravené vždy na okne.

Esperance nedočkavo roztrhla obálku a Lilly jej rovnako nervózne stála za chrbtom a pozerala ponad plece.

Vynikajúca čarodejnícka úroveň – Výsledky

Stupnica úspešnosti Stupnica neúspešnosti

Vynikajúci (V) Slabý (S)

Prekonáva očakávania (P) Hrozný (H)

Dostatočný (D) Troll(T)

Esperance Mirabelle Nathanielly dosiahla:

Astronómia – P

Starostlivosť o zázračné tvory – P

Veštenie – P

Starobylé Runy – V

Herbológia – V

Čarovanie – V

Obrana proti čiernej mágii – V

Dejiny mágie – P

Transfigurácia – V

Elixíry - P

Aritmancia – D

„Waw Esperance! Ale veď to je lepšie ako náš James!“ Lilly sa zasmiala a vytrhla jej list z ruky.

„Mami pozri! Nie je to super?“ Lilly nadšene skackala pred Ginny a mávala jej listom pred očami.

„Výborne Esperance, myslím, že máme doma ďalšieho aurora.“ Ginny sa usmiala a pokračovala vo varení obeda.

„Ahojte, sme doma!“ Vykrikoval niekto od dverí a silno nimi buchol.

„Čaute chalani! Pozrite sa! Ona je lepšia ako vy dvaja dokopy!“

„To určite nie som, ale aj tak ďakujem.“ Esperance sa oprela o stenu a pozerala sa na ich prekvapené výrazy.

„Gratulujem Esper, to sú super známky.“ Povedal Albus trocha smutne.

„No, ale teraz mi to už môžeš vrátiť Lil.“ Zasmiala sa Esperance, keď sa Lilly rozbehla s listom ku Harrymu do obývačky. „A načo ste to boli v tej Šikmej uličke?“ Vyzvedala Esperance a smiala sa pri tom na Jamesa.

„Nechaj sa prekvapiť.“ Povedal s úsmevom a vytrhol jej z ruky tašky.

„Môžeš otvoriť oči!“ Nadšene vykríkla Lilly a dala jej dole šatku z očí. Esperance trocha zažmurkala a pred sebou videla ten najkrajší obrázok, ako kedy videla. Všetci Potterovci stáli pri stole plnom sladkostí a usmievali sa na ňu. V strede stola bola obrovská torta s nápisom 16 a horelo na nej presne šestnásť sviečok. Vo vzduchu poletovali malé motýliky a všelijaké srdiečka, či kvietočky.

„Toto sa mi určite sníva, že?“ Zasmiala sa a urobila pár krokov vpred.

„Nie! Samozrejme, že nie! A teraz sfúkni sviečky!“ Prikázal jej Albus a ona ho poslúchla. Zhlboha sa nadýchla a na jeden šup sfúkla všetky sviečky. Chcem byť znova šťastná. Zaželala si Esperance a pozerala sa, ako Ginny začala krájať tortu.

„Je to trochu oneskorené, ale aj tak... Všetko najlepšie Esper.“ Harry jej potriasol rukou, pobozkal ju na obe líčka a strčil jej do rúk veľký darček. „To je od nás všetkých. Teda okrem James, ten je vždy výnimka.“ Všetci sa zasmiali a Esperance odbalila veľký balík. Aj keď vedela, čo to bzde, tvárila sa prekvapene, keď sa z balíka vykľul nový habit.

"Ale to nie je všetko!" Vykríkol Albus a spod stola vybral malého bieleho kocúrika. "Toto je Rikky"

„Ach, ďakujem vám. Ja... Neviem, čo mám povedať. Ďakujem.“ Esperance si brala kocúrika do rúk a oči sa jej leskli slzami.

„Nič nehovor, iba si dajme tortu!“ Veselo zašvitorila Ginny a všetkým prileteli na tanieriky kúsky torty.

„Esperance? Môžem na chvíľku?“ James ju opatrne chytil za rameno.

„Jasné. Prepáčte...“ Esperance nasledovala Jamesa do kuchyne a nechala ostatných veselo sa zhovárať v obývačke. „Tak? Čo potrebuješ?“ Začala s úsmevom.

„Ja... Ako začať....“ James sa rozprával s kuchynskou podlahou. Esperance sa zasmiala a zdvihla mu hlavu tak, aby jej pozeral do očí.

„Myslím, že takto.“ Povedala Esperance a on sa pri pohľade do jej očí usmial.

„Vieš, ja... Celý ten čas, tie roky. Viem, že sme boli deti, ale ja som na teba nikdy nezabudol Esperance.“

„Ja viem James, ani ja na teba.“

„Všetko najlepšie.“ Vytiahol z vrecka malý balíček v bordovom papieri a podal jej ho.

„Ďakujem James, nemusel si...“

„To nehovor, kým si ho neotvorila.“ Zasmial sa a stále ju sledoval, ako otáča balíček v rukách. Roztrhla lesklý papier a našla malú krabičku. „Otvor ju.“ Zasmial sa James a čakal. Esperance ju teda otvorila. Ležal v nej zlatý prívesok v tvare srdca s ružovým kameňom.

„James...“ Začala Esperance, ale on jej priložil ukazovák k perám, aby nehovorila. Vytiahol prívesok na tenučkej retiazke a pomaly jej ho zavesil na krk.

„Ďakujem.“ Povedala potichu.

„Čo by som pre teba neurobil.“ Usmial sa a nahol sa k nej, aby ju pobozkal. Po ničom netúžila viac, ako byť s ním, ale nedokázala to. Odtiahla sa od neho a otočila sa mu chrbtom.

„Esperance ja...“

„Nie, James. Prepáč mi to, je to moja chyba.“ Zahľadela sa von oknom a po líci jej stiekla teplá slza. Bála sa každého mužského dotyku. Netušila, že pre ňu to bude až také ťažké.

„Esperance.“ Začal James a jemne sa jej dotkol ramena.

„Nechaj ma James.“ Vytrhla sa mu z dotyku a počúvala, ako odchádza.

[ » na začiatok « ]