Kapitola:
Pridaná: 4.11.2007, 22:08:41
Čítaná: 2551×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aia
Stručný dej: Aia je jedenásťročné anglické dievča, ktoré dostane nečakane list z Rokfortu. Jedinou nepríjemnosťou je, že na novú školu nejdú jej priateľky...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Aia 2 » Časy sa menia

2. KAPITOLA

Zvyšok dňa po sne prežila v úplnom poriadku. Bola síce ešte vydesená, ale dokázala sa ovládnuť. Hlavne pred mamou, pretože už zopár dní bola nevrlá a smutná. Nechcela aby Aia odišla, ale vedela že ona chce ísť, a to bolo dôležité. Ani ona sama, nebola rada. Večer za ňou ešte prišiel otec, aby jej ešte oznámil, že ráno odchádzajú. V noci nevedela zaspať. Podarilo sa jej to až nadránom. Keď ju budili, mala pocit, že spala len zopár minút. Bol prvý školský deň. Rovnako pre ňu ako aj pre jej malého brata. Susane s ním musela ísť do školy. Narýchlo sa preto rozlúčili, a odišli. Aia osamela v dome. Otec bol preč, išiel si po niečo do obchodu. Mala nervy, určite nestihnú. Vlak mal odísť o jedenástej. Našťastie otec prišiel skoro. Všetko naložili do auta a vyrazili.

.

Konečne nastal ten deň...pomyslela si.

Stála na stanici King’s Cross a bola veľmi nervózna. Ešte tam nebola a už vôbec nie sama. Otec ju len odprevadil na nástupište a po rozlúčke už musel ísť do práce. Hľadala nástupište, no nevedela ho nájsť. Istá žena v informáciach na ňu takmer poslala ochranku. Teraz sedela na lavičke pod hodinami. Práve odbili tri štvrte na jedenásť. Mala už len pätnásť minút. Začala panikáriť. Vstala a od zúfalstva sa rozplakala. Zacítila ruku na pleci. Zľakla sa a otočila. Stála oproti vysokému mužovi. Strach vystriedal úsmev. ,,Richie!“ vykríkla a objala ho. ,,Čo tu robíš? Prečo si tu? Ako sa máš?“ Zasypávala ho otázkami. Nevidela ho tak dlho. ,,Prišiel som sa rozlúčiť,“ usmial sa, ,,Mama mi povedala“ Odpovedal na jej spýtavý pohľad. Od radosti, že ho vidí, zabudla na pokročilý čas. Zrazu si spomenula a zhíkla. Už mala len päť minút! Zúfalo sa pozrela na Richa. On sa len usmial a chytil ju za ruku a viedol k stene. Ťahal ju spolu s vozíkom, takže nemohla zastaviť. Sekundu pred tým silno zažmúrila oči. Nasledoval náraz. Potkla sa o šnúrku z topánky. Nahnevane si pofúkala udreté koleno. Zdvihla hlavu a zapískala. Kľačala na nástupišti! Bola naozaj tam! Tešila sa v duchu. Na nástupišti bolo množstvo náhliacich sa detí a dospelých. V strede stála purpurová lokomotíva chŕliaca paru na všetky strany. Brat jej pomohol naložiť kufor do vlaku a ustúpil aby sa mohli rozlúčiť. Keď sa stalo, nastúpila do vlaku. Až vtedy ju napadlo. Ako vedel kde hľadať? Vlak sa pohol až to trhlo. Zasypala ho ešte otázkami, aj keď nevedela či ju počul. On tam len stál, kýval jej a priblblo sa škľabil. Trpko sa usmiala a otočila, že si nájde voľné kupé. S klietkou v ruke sa jej ťažko pretláčalo plnou úzkou chodbou. Nazerala do každého kupé, okolo ktorého prešla. Na konci vlaku zastala a pozrela von z okna. Nič zaujímavé. Otočila sa a vrazila do veľmi bledého chlapca. ,,Prepáč“ ospravedlnila sa rýchlo. Nechcela nikoho rozhnevať už vo vlaku. ,,Nič sa nestalo“ usmial sa ten chlapec, a išiel ďalej. Na konci vlaku našla voľné kupé. Neprekážalo jej byť sama. Zavrela oči a zadriemala. Zobudil ju smiech a búchanie dverí. Lampy už svietili a vonku bola tma. Spala dlhšie než zamýšľala. Otrávene sa zodvihla zo sedadla a otvorila dvere. Na chodbe sa bláznili nejakí chalani. Bez záujmu zavrela dvere a vytiahla prútik. Do kupé vtrhol nejaký chlapec. Zdvihla hlavu. Bol to jeden z tých, čo sa bláznili na chodbe. Bol chudý, mal čierne vlasy a okuliare. Nevedela aké mal oči, pretože sa pozeral na dvere. Spýtavo naňho hľadela. Nevšímal si ju. Zrazu vystrčil hlavu z dverí a zasmial sa. Potom si sadol a rozhliadol sa po kupé. Keď si ju všimol stuhol. Zrejme si myslel, že je tu sám. ,,Ahoj“ pozdravila ho opatrne. ,,Čau“ odzdravil neprítomne. Všimol si jej prútik v ruke. ,,Z čoho je?“ opýtal sa zvedavo. Na otázke nevidela nič zlé. ,,Dvadsaťsedem centimetrov, poddajné ebenové drevo...“ ,,A?“ opýtal sa so záujmom, ,,Aké jadro?“ Zamračila sa. ,,Pero z fénixa.“ Chalan zamyslene vstal a išiel ku dverám. Sledovala ho pohľadom ako mačka svoju korisť. ,,Ako sa voláš?“ spýtala sa. ,,James“ odpovedal jej s miernym úsmevom a odišiel. Pozrela na hodinky. Bolo okolo šiestej. Nevedela čo robiť, ani dokedy pôjdu. Otvorila dvere a vyšla na chodbu. Bolo tam zopár dievčat, už prezlečených v habitoch. Väčšinou boli staršie ako ona. Vrátila sa do kupé a zatiahla závesy. Rýchlo sa prezliekla a znova vyšla na chodbu. Okamžite vrazila rovno do ryšavého dievčaťa. Dievča skoro spadlo. Čo sa to dnes deje? ,,Prepáč,“ ospravedlňovala sa, ,,dnes som strašne nemotorná.“ Dievča sa zasmialo a podalo jej ruku. ,,Som Lili a ty?“ Lili mala veľké svietivo zelené oči a peknú hladkú tvár. ,,Som Aia“ prestavila sa. ,,Aj ty si prváčka?“ opýtala sa ešte. ,,Áno“ usmiala sa Lili nadšene. Obidve sa ešte raz zasmiali a Aia sa vrátila do kupé. Bola už poriadne hladná. Okolo obeda síce prešla okolo nejaká staršia pani ale z jej vozíka plného divných vecí si nevedela vybrať. Zjedla len zopár tvarohových koláčikov od mamy. Kúsok dala aj svojej sove, ktorú pomenovala May. Bola to čierna Myšiarka ušatá. Kúpili ju v deň druhej návštevy Šikmej uličky. Dostala ju od malého Charlieho k narodeninám. Začalo jej byť smutno. Pokúsila sa zahnať smutné myšlienky. Vstala a išla na chodbu. Prešla celý vozeň. Na druhom konci natrafila na tučného chlapa. Pozdravila ho a chcela ísť ďalej. On ju však zavolal do kupé. Zo zdvorilosti neodmietla a vošla. Sedelo tam už päť alebo šesť študentov. Všetci na ňu zvedavo pozerali. Najstarší z nich mohol mať okolo sedemnásť rokov. Bola tam najmladšia. ,,Volám sa profesor Horace Slughorn.“ Predstavil sa, pričom nepríjemne zvýraznil to ,,profesor“. Nedala na sebe nič poznať, no v duchu sa smiala. ,,Prepáčte,“ snažila sa aby to znelo čo najúctivejšie, ,,ale prečo som tu?“ Horace sa neponáhľal s odpoveďou. Sadol si a tiež jej ponúkol miesto. Nervózne sa poobzerala a sadla si. Nemala z neho dobrý pocit, no on sa len rozvalil na sedadle, pričom skoro rozpučil nejaké dievča. Po chvíli sa na ňu usmial. Bola to akási zvláštna grimasa. Nevedela si pomôcť ale pripomínal jej hrocha. Začal jej predstavovať spolu sediacich. ,,Toto je Terry Mitchelová,“ predstavil milo sa usmievajúce dievča s okrúhlou tvárou. ,,jej mama pracuje na...“ V podobnom zmysle predstavil aj ostatných. Každému kývla hlavou. Za tých pár minút utrpenia sa dozvedela takmer celý rodokmeň tých najslávnejších a najuznávanejších z ich rodín. Spoznala už spomenutú Terry, potom Merrica, bol to vysoký, nepekný chlapec s mastnou pleťou. Nasledoval Mickey Nicket, Josh Brown, Kathleen Halfová a potom vlak začal spomaľovať. Rýchlo vstala, ospravedlnila sa odišla do svojho kupé. Cestou sa musela predierať cez húfy ďalších študentov, ktorí vyšli na chodbu. V kupé si rýchlo zbalila veci, a čakala. Vlak zastal. Narastalo v nej vzrušenie. Už je skoro tam. Vyšla na chodbu a potom von z vlaku. Nebola práve najvyššia, a tak nevidela skoro nič. Studeným večerom prenikol piskľavý hlas. ,,Prváci sem!“. Zamierila tým smerom. Všetci prváci sa zhromažďovali okolo nízkej postaršej pani. Uvidela Lili, a zamierila k nej. Usmiali sa na seba a pobrali sa za tou pani. ,,Vítam vás,“ hovorila cestou piskľavým hlasom, ,,som profesorka Pipingová.“ Otočila sa, pričom do nej vrazili. Začalo jej hučať v hlave. Rozmazalo sa jej pred očami. Spadla na zem. Posledné čo uvidela boli Liline zdesené oči.

.

Zobudila sa v teple a suchu. Buchli dvere a niekto vošiel. Okolo jej postele bol roztiahnutý hrubý záves. Posadila sa a načúvala. Na závese sa objavila silueta vysokého muža. Zľakla sa. Záves odhrnul milo vyzerajúci muž s dobrosrdečnou tvárou. Hneď za ním sa zjavila nie veľmi spokojná žena. ,,Som profesor Dumbledore.“ Prestavil sa. ,,A toto je madam Pomfreyová.“ Predstavil ju a mierne sa uklonil. ,,Je to naša najlepšia a súčastne jediná liečiteľka na Rokforte“ Trochu sa zapýrila. Aia ich zvedavo pozorovala. Dumbledore pozrel na liečiteľku a tá odišla. ,,Takže,“ sadol si na kraj postele. ,,Takže?“ spýtala sa. Zľakla sa, či to nebolo priveľmi drzé. Iba sa usmial. ,,Omdlela si a profesorka Pipingová ma po teba poslala.“ Začal jej vysvetľovať. ,,Ak sa dobre cítiš, stihneš ešte triedenie.“ Neodpovedala, iba prikývla. Pomohol jej vstať. Hlavou jej vírili myšlienky. Zobral ju za ruku a viedol ju spletitou pavučinou chodieb. Cestou ho uprene pozorovala. Zaujali ju jeho polmesiačikové okuliare, za ktorými sa skrývali iskrivé modré oči. Bo veľmi milý. Desila sa pomyslenia, čo sa stane, keď prídu na koniec ich cesty. Zišli po mramorovom schodisku a zastali pred vysokými dubovými dverami. ,,Pôjdeš až na koniec a zaradíš sa k ostatným.“ Poúčal ju. Nervózne prikývla. Potili sa jej dlane. Dumbledore odišiel a ona osamela. Len tam stála a hľadela na dubové dvere. Pozbierala odvahu a zatlačila na dvere. Jedno krídlo sa hladko otvorilo. Stála vo dverách a nenachádzala slov. V obrovskej sieni s nebeskou oblohou boli štyri stoly pre študentov a jeden pre učiteľov. Všimla si riaditeľa ako vošiel cez jednu z bočných chodieb. Povzbudzujúco sa usmial. Od dlhej brady sa mu odrazilo svetlo. Stovky hláv sa zrazu otočili k nej. Cítila ako ju pohľadmi prikovali na miesto. Slabo sa usmiala. Niektorý nadvihli obočia. Do hlavy sa jej dovalila krv. Nervózne vykročila dopredu. Jej cieľ, hŕstka zoradených študentov, čakala na druhej strane siene. Všetky hlavy ju sledovali. Cesta sa zdala nekonečná. Pozornosť pomaly prechádzala znova na triedenie. Rýchlo prešla posledné metre a zaradila sa k ostatným. Ešte, že sa nepotkla. Vydýchla si. Mala zmetené pocity. Niečo medzi strachom a nadšením. Nevedela čo sa chystá. Pretlačila sa viac dopredu. Pred stolom s učiteľmi stála prísne sa tváriaca žena. Tichom zaznelo jej meno. Zbledla. Spýtavo na ňu hľadela. Niekto ju postrčil dopredu. Pomaly sa posúvala. Potkla sa a spadla. Sieňou zaznel smiech. Ticho nadávajúc na šnúrky vstala. Určite bola červená ako paprika. Žena jej ukázala na trojnohý stolík. Sadla si. Všetko stmavlo. Klobúk sa jej zošmykol na nos. Bolo ticho. Asi sa pomýlili, pomyslela si, teraz ma pošlú domov. Smutné myšlienky zahnal tenký hlások v jej uchu. Od ľaku skoro spadla zo stolčeka. Po chvíľke si už strhávala klobúk a náhlila sa k tlieskajúcemu radu. Úsmev jej nezmizol z tváre celý večer. Okolo polnoci sa zvalila do postele. Bola neskutočne prejedená. Ležala v teplej, baldachýnmi ovešanej posteli. Poobzerala sa okolo seba. Jej nové kamarátky boli veľmi milé. Všetky už ležali v posteliach. Zabalila sa do mäkkej prikrývky. Časy sa tuším menia, pomyslela si spokojne. Rodina jej bude chýbať ale tu sa cítila bezpečne. Spokojne sa ponorila do spánku.

[ » na začiatok « ]