Kapitola:
Pridaná: 16.9.2007, 16:25:50
Čítaná: 3853×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Emma Potterová, Lilly Evansová, Remus Lupin, James Potter, Sirius Black
Stručný dej: Najprv by som sa vám mala predstaviť. Volám sa Emma Potterová a som mladšia sestra Jamesa Pottera. Mám dlhé hnedé vlasy a modré oči. Nepodobám sa na nikoho z mojej rodiny. James je odo mňa o rok starší. Moje najlepšie kamarátky sú Lili Evansová a Angela Newtnová. Lili je o ročník vyššie. Škoda. Ešte som vám neopvedala koľko mám rokov? Mám šestnásť rokov a tento rok nastupujem do šiesteho ročníka. Čo najviac nenávidím na tomto svete, je môj brat a jeho potrhlí kamoši. No okrem Remusa. Ten je iný.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » Bolo to vo hviezdach

"Veľmi sa trápim."priznal sa James.

"A prečo?"spýtala sa Lily.

"Už je to mesiac, čo Emma...no čo umrela a Sirius sa stále niekde poflakuje. Každému sa vyhýba. To nie je jeho štýl."

"To sa všetko časom urovná. Ešte sa s tým nezmieril . Veď vieš, ako ju miloval. Musíš tomu dať čas."

"Ale ja mám strach, že sa to ani časom neurovná a bude sa stále utápať vo svojich spomienkach."

"Tak sa s ním choď porozprávať."navrhla Lily.

"Dobre, pôjdem."súhlasil James a odišiel zo spoločenskej miestnosti.

"Lily, kam šiel James?"spýtala sa Angela.

"Za Siriusom."

"Ešte sa s tým nezmieril, však?"Lily pokrútila hlavou.

"Ale je to od Dumbledora milé, že nás tu ešte nechal."

"Áno, aj ja si myslím. Posledné, čo by som chcela by bolo, tráviť moje voľné chvíle s mojou otravnou sestrou Petúniou a jej Vernonkom."povedala Lily a nechutne sa zašklebila.

James vybehol ku Komnate najvyššej potreby, kde si myslel, že bude Sirius. Predpokladal správne, lebo práve odtiaľ vychádzal Sirius.

"Ahoj."pozdravil ho smutne a pokračoval vo svojej ceste.

"Ahoj. Máš chvíľu čas?"spýtal sa ho James. Sirius iba prikývol. Odrazu sa na stene objavili dvere. Vošli dnu.

Sadli si do dvoch kresielok pri krbe.

"Čo potrebuješ?"spýtal sa ho Sirius po chvíli mlčania.

"Ja len nechcem, aby si sa trápil."vyhŕkol odrazu James.

"Už sme na túto tému hovorili. Môj názor poznáš."

"Ja viem. Ty za to ale nemôžeš."povedal James smutne. Sirius sa pozrel do zeme. Jamsovi bolo jasné, prečo to urobil. Z oka mu vypadla malá slza.

"Ja za to môžem."povedal potichu. Potom vstal a zahľadel sa do ohňa. "Rozumieš?! Ja za to môžem! Mal zabiť mňa a nie ju!"zakričal Sirius a zhodil malú vázu na stolíku vedľa nich, ktorá sa ihneď rozbila na tisíc kúskov. "Ja som mal zomrieť a nie ona!"povedal tichým hlasom.

"Viem, že mi asi neuvríš, ale ona sa tak rozhodla a nie ty."

"To nie je fér. Ona nič neurobila, tak, prečo?"

"Ty dobrevieš, že to je fér. Dala ti šancu na ďalší život, tým, že zachránila ten tvoj. Chceš, aby to čo urobila bolo zbytočné?" Sirius nič nevravel. Smutne sa zahľadel do zeme.

"Musíš pokračovať ďalej."

"Ja to bez nej ale nedokážem." Zase nastalo ticho, ktoré prerušil James.

"Niečo som ti priniesol. Iste si na to spomínaš."povedal a podal mi akúsi knihu.

"To je..."

"Áno, je to jej denník. Lily ho našla, keď balila jej veci. Určite by chcela, aby si ho mal ty."

"A načo mi bude, keď ho nemôžem čítať?"

"Ty jediný môžeš."

"Si si tým istý?"

"Áno som. Dobre som poznal ju a aj teba."

"Ďakujem."povedal Sirius. Znovu mu z oka vypadla slza.

"Ja ťa tu teraz nechám. Keby si niečo potreboval, vieš kde sme." Povedal a odišiel.

"Ach, Emma. Prečo? Prečo si ma tu nechala samého? Tak veľmi mi chýbaš..."vravel si stále dookola Sirius. Po dlhej dobe sa odhodlal a otvoril denník. Zrazu sa tam začalo objavovať písmo. Jej písmo.

23.August, U nás doma

Milý denníček,

Dnes som prežila nádherný deň. So Siriusom, bratom a Remusom sme boli pri jazere. Pomaly naňho aj mením názor. Možno nie je až taký zlý, ako som si myslela...

Celé dni čítal Emmin denník až prišiel k poslednéhmu zápisku. Mal silné nutkanie ram niečo dopísať. Kam inam by zveril svoje myšlienky? Aj Emma sa zverovala...

Emma, ja ťa chápem. Aj keď neviem, prečo sem to sem píšem,...čas je jediný, ktorý nemôžeš vlastniť.

Napísal a zavrel ho. Položil ho na malý stolík a začal sa prechádzať po izbe. Po chvíli začal denník žiariť. Siriusa to zaujalo. Chytil ho do rúk, po chvíli zistil, že príšerne páli. Otvoril ho pri svojom poslednom zápisku. Zrazu sa tam začalo objavovať písmo.

Kto si, že píšeš do môjho denníka?

Sirius bol ako ohromený. Žeby to bola naozaj ona?

No, je to na dlhšie rozprávanie, ale som tvoj známy. Veľmi sa ti omlúvam, že sem píšem. Aj keď mi je to nejasné. Keď ho mám pred sebou, tak ako môžeš doň písať ty?

No ten od koho som ho dostala povedal, že je to kúzelnícky denník... A aký je u vás mesiac?

Máj. Prečo?

A rok?

1978. Ešte stále si mi ale neodpovedala na otázku prečo?

Lebo u mňa je október 1977.

Takže...?

Áno.

No nie je to až také zlé.

Nie je to až také zlé? Toto je môj denník! Niekto mi doňho píše, ešte k tomu niekto "známy" a na zakončenie je z budúcnosti.

Nie až tak ďalekej.

Ale budúcnosť to je.

Ak ti to tak veľmi vadí, tak písať sem už nemusím!

Napísal a zavrel denník. Položil ho na malý stolík a šiel sa poprechádzať. Bola jar. Všetky stromy v areály Rokfortu nádherne kvitli a tá vôna...Vždy to miloval.

Sirius sa tam prechádzal niekoľko hodín až sa zotmelo. Rozhodol sa, že by mal ísť späť do hradu. Vybehol na siedme poschodie. Trikrát prešiel okolo prázdnej steny. Nezabudol myslieť na to, čo predtým. Na stene sa objavili dvere. Chytil kľučku a otvoril si ich. Unavene si sadol do kresla a začal pozorovať plamene v krbe. Boli také slobodné a predsa uväznené. Boli pod kontrolou, ale predsa nebezpečné. Takto sa asi cítil. Z dlhého premýšľania ho vytrhol znovu denník. Začal prenikavo žiariť. Sirius si to najprv nevšímal, ale po chvili mu to začalo vadiť. Vzal ho do rúk a otvoril. Začal sa tam objavovať text napísaný Emminým písmom.

Asi sa na mňa hneváš. Ale ak to čítaš, veľmi sa ti omlúvam.

On by sa nikdy nevedel na ňu hnevať. Vždy keď sa na ňu pozrel. Na jej oriaškovo hnedé oči. A medovo hnedé vlasy...

Nie, nehnevám sa. A ty sa mi nemusíš omlúvať.

A kde si bol? Písala som ti niekoľko krát, ale ty si sa neozval.

Bol som sa prejsť k jazeru.

Aha. Teraz tam musí byť nádherne.

To teda je.

Poznám niekoho, komu by sa tam teraz páčilo.

A koho?

No neviem, či ho poznáš. Je to najlepší kamarát môjho brata. Sirius Black. Ten mal vždy rád jar.

Sirius na tie slová hľadel ako na prízrak. Ako to len ona vedela? Ako si to pamätala? Že by ho mala rada už vtedy?

Poznám ho. Kto by ho len nepoznal. Čo si o ňom myslíš?

Prečo ťa to zaujíma?

Iba tak. Vieš, ja som vždy bol zvedavý tvor.

Ani neviem. Niekedy je veľmi milý, pozorný. Mám rada keď sa smeje a nespráva sa ako pako, čo on niekedy dosť často. Myslí si o sebe, že je asi ten najkrajší a najdokonalejší. Vtedy ho nenávidím.

Tak prečo mu to nepovieš?

Jemu? Ten by si to nikdy nevypočul. Vždy sa pozrel za každou sukňou, ktorú by si pripísal na svoj zoznam. Ktorý je mimochodom veľmi dlhý. Minule sa rozišiel zo 237.

Ty to rátaš?

Nie ja, ale jeho obdivovateľky. Už budem musieť ísť. Zajtra mám vyučovanie.

Jasne. Dubrú noc ,Emma.

Ako sa vlastne voláš?

To ti poviem niekedy inokedy.

Dobre. Tak, dobrú noc, ty môj neznámy.

Sirius zavral denník a priložil si ho k hrudi. Povedala mu môj...Ale naozaj sa spával tak zle? Sám si to ani neuvedomoval. A mala pravdu. Keby mu to povedala, on by ju odbil.

Premýšľal ešte dlho do noci. Potom zaspal.

Ráno, keď sa zobudil pocítil veľký hlad. Vyšiel z komnaty a zamieril rovno do Veľkej siene. Už tam neboli štyri stoli, ale len jeden. V Rokforte zostalo len pár žiakov. Sadol si ihneď na kraj. Nabral si na tanier jedlo a začal jesť.

"Ahoj."ozvalo sa za ním. Bol to James a Remus.

"Ahojte."povedal a ďalej sa venoval jedlu.

"Nechceš dnes niečo podniknúť?spýtal sa ho James a spiklenecky sa zazubil.

"Dnes sa mi nechce."

"Čože? Tebe, že as nechce?"

"Áno."

"Tak poď so mnou do knižnice. James tam nechce ísť a Angela už niečo má s Lily."

"A ako sa darí tebe a Angele?"

"Dobre. Po tom, čo Emma vtedy zmizla...No nechajme to tak."povedal, keď sa na Siriusovej tvári objavil smútok a žiaľ.

"Tak so mnou pôjdeš?"

"Jasne."

"Čo? Ty chceš ísť dobrovoľne do knižnice?"čudoval sa James.

"Áno. Je na tom niečo zlé?"

"Nie to nie je."

"Rád tam chodím, lebo to je najobľúbenejšie miesto Emmy." Remus sa pozrel na Jamesa.

"Nechcel si povedať bolo?"spýtal sa starostlivo James.

"Nechaj to tak. Idem si ešte pre jednu knihu. Stretneme sa tam."povedal a vstal od stola.

"Mne sa to nepáči. Prečo hovoril o Emme ako keby žila?"

"Monny, ani mne. Niečo na tom bude."

"Už som tu."povedal Sirius, keď vošiel do knižnice.

"Čo to máš?"spýtal sa a ukázal na denník.

"Ale nič. To je len taká kniha."

"Odkedy čítaš?"

"Čo je to zakázané?"

"Nie. Samozrejme, že nie."

"Dobre. Teraz ak dovolíš, idem čítať." povedal a otvoril denník.

Ahoj. Aké si mala dnes vyučovanie?

Bola to už hodina, keď napísal dve vety a žiadna odpoveď. Začínal sa bát. Čo ak sa jej niečo stalo? Nechcel ju stratiť druhý krát.

Nebolo najhoršie.

Kde si bola toľko?

S kamarátom sme boli pri jazere. Potom som bola na ošetrovni.

A prečo?

S Jamesom sme sa pohádali.

Aha. Už si spomínam.

Ty si tam vtedy bol?

Áno. Ale sľúb mi, že sa naňho nebudeš hnevať.

Tebe sa to povie. Sklamal ma a ešte k tomu ma napadol.

Prosím.

Uvidím. A čo ty?

No bolo aj lepšie.

Čo sa stalo?

Jedna osoba, ktorú som nadovšetko miloval pred viac ako mesiacom urmela. Veľmi mi chýba...

To sa vyrieši časom. Uvidíš.

Čas???

Áno. Ten dokáže divi. Uvidíš.

Že ma to nenapadlo skôr.

Čo ťa nenapadlo skôr?

Nechaj to tak. Musím ísť niečo vybaviť, ale pravdepodobne si s tebou už nebudem môcť písať.

Ak to bude pre tvoje dobro, tak nevadí. Ako sa voláš?

Sirius Black!

ČO?

To je moje meno. Viem, že som ti to mal povedal skôr. Ale musím ti povedať, že ťa veľmi milujem.

Sirius? Si tam ešte?

Áno.

Iba ti chcem povedať, že ak si to naozaj ty...tak ťa aj ja milujem. A dávaj si pozor.

Budem. Hlavne si dávaj pozor ty. Sbohom.

Povedal, zavral denník a utekal čo mu nohy stačili.

´Prečo ma to nenapadlo skôr? Samozrejme. Čas je riešenie na všetko.´

Zastiavil sa až pred chrličom.

"Banánový split."povedal. Chrlič sa odsunul a pred ním sa objavili schody. Ihneď po nich vybehol.

Klop, klop, klop

"Ďalej!"

"Dobrý deň pán profesor."

"Čo si želáte pán Black?"

"Prišiel som na spôsob, ako zachrániť Emmu."

"Pán Black, ale sám viete, že je to už nemožné."

"Áno, ale keď by som sa vrátil v čase, dá sa tomu všetkému zabrániť."

"To vám nemôžem dovoliť. Je to nebezpečné."

"Ale vy musíte! MUSÍM JU ZACHRÁNIŤ!"zakričal na celú pracovňu.

"Tak dobre, dalo by sa to nejako zariadiť. Choďte sa pobaliť, ja za vami osobne prídem."

"Ďakujem, pán profesor."

"Ešte mi neďakujte."

Sirius vstal a opustil pracovňu. Vo svojich myšliankach pomaly prišiel do spoločenskej miestnosti.

"Kam si utekal?"spýtal sa Remus. Všetci naňho otočili svoj zrak. Tí všetci boli James, Remus, Angela a Lily.

"Za Dumbledorom."

"Prečo?"primiešal sa do toho James.

"Idem zachrániť Emmu."

"ČO? A to by si chcel ako?"

"Jednoducho. Vrátim sa v čase." Hľadeli naňho ako na zjavenie.

"Ideme s tebou!"prehlasila Angela.

"Nie to nejde. Smiem ísť len ja."

"Tak v tom prípade si vezmi môj plášť. Teraz ho aj tak nepotrebujem."povedal James.

"Ďakujem."

[ » na začiatok « ]