Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Bol studený jesenný podvečer a prázdnou terenswellskou ulicou prechádzalo dievča zababušené v tenkej bunde, proti vetru sa chrániac kapucňou položenou na hlave a triasla sa od zimy. Nehľadela dopredu len so sklonenou hlavou zadumane kráčala do neznáma. Na krku sa jej hojdal prívesok nílskeho kríža a do očí jej padali tmavé, takmer čierne vlasy. Zrazu vietor zapískal ešte silnejšie až zavrela oči a stisla si rozopínajúci sa zips. Bez toho aby zdvihla zrak, kráčala ďalej, nevediac kam. Domov sa jej nechcelo. Raňajšia hádka s matkou nepatrila medzi ich každodenné výmeny názorov medzi osobami, ktoré si idú a nervy, podľa jej hlasu poznala, že zašla priďaleko, aj keď jej to nejak extra nevadilo. Nikdy s matkou nevychádzala, aj keď s otcom to bolo ešte horšie. Zrazu sa však strhla, lebo kdesi v diaľke začali biť zvony. Odhrnula si z očí vlasy. Začalo pršať a na nos jej dopadla studená kvapka. Tušila, že za chvíľu sa to zhorší a ak si nešvihne stretne ju veľký lejak. Rozhliadla sa po tmavej ulici na ktorej stála. Bola prázdna a každý jej krok sa do diaľky ozýval. Nepoznala to miesto. V pozadí sa ozvalo posledné odbitie zvona ohlasujúceho šesť hodín a nebo sa príchodom noci a dažďa zatiahlo tak, že bola takmer tma. Srdce jej začalo biť rýchlejšie, dych sa jej prerýval s vetrom, ktorý naberal na sile. „kde som?“ opýtala sa sama seba a zmätene sa obzerala okolo, dúfajúc, že zbadá záchytný bod, podľa ktorého by to miesto identifikovala. Nič..začínala poliehať panike. Pozrela sa na hodinky, aby aspoň mala pojem o čase, no keď sa jej pohľad uprel na ciferník ,stuhla...stáli....ukazovali 17:45, ten čas, ktorý bol presne vtedy, keď sa na hodinky pozrela naposledy. Nechápala to. Veď mali len nedávno vymenenú baterku. Poklopkala po nich, bolo to však bezvýsledné. Znova sa zahľadela okolo seba v nádeji, že sa rozpamätá, no márne..neostala jej iná možnosť ako zavolať matke, i keď vedľa, že z nej zderie kožu, lebo mala zakázané sa k tomu námestiu približovať. Chodievala tam síce často, no teraz nebola v Terenswelle, čomu nechápala, lebo trasu cesty nezmenila...nepoznala to miesto na ktorom sa nachádzala..nikdy v živote na tejto ulici nebola. Bolo to tu mŕtve, akoby zakliate, nikde ani živej duše. Len ten studený vietor opierajúci sa o staré opustené budovy. Na prvý pohľad jej bolo jasné, že sú tie domy neobývané už aspoň 50 rokov, ak nie viac. Začala sa báť. Vytiahla teda trasúcimi rukami z vrecka mobil a zhlboka sa nadýchla pripravená na matkinu zlosť. Skrehnutými prstami ho otočila, no v tom momente ako sa zahľadela na display temer zhíkla. Bol čierny...mŕtvy. Ani po naliehavom stláčaní tlačítka ON sa to nezmenilo a telefón ostal naďalej nefunkčný. Teraz už strach neskrývala. Rýchlo sa okolo seba otáčala, srdce jej bilo ako splašené. Chytila sa studenými rukami ankhu na krku, ktorý nosila hádam od narodenia, no akonáhle sa ho dotkla prstami, čakalo ju prekvapenie. Namiesto toho aby bol chladný ako každý kov v takomto počasí, sálalo z neho teplo. Keď ho stískala, akoby ju to upokojovalo a dodávalo jej to energiu. Zavrela oči..niečo v mysli, kdesi hlboko v mozgu ju navádzalo aby vykročila na koniec ulice, aby tam len tak nestála. Sama nevediac čo robí, pohla sa a pomaličky kráčala tichou ulicou, na ktorej sa teraz okrem jej krokov ozývali už aj kvapky dažďa dopadajúce na kamennú podlahu. Zrýchlila krok, sprevádzaná tým zvláštnym volaním v hlave. Šla ďalej..tam...Privrela oči a snažila sa sústrediť. Teraz už takmer bežala, stále pevne zvierajúc Nílsky kríž. Trvalo jej asi dve minúty kým došla na koniec. Domy tu už boli redšie a na úplnom konci sa črtala veľká brána. Priblížila sa k nej...bola to brána cintorína. .Za ňou sa črtali hroby, taktiež starodávne. Za iných okolností by sa bola prepadla od strachu, no teraz, akoby jej ten zvláštny šepot dodával pocit istoty. Otočila sa. Vedľa cintorína sa týčil obrovský tmavý dom dokonale zapadajúci medzi ostatné, líšiaci sa len veľkoleposťou, ktorú si všimla na prvý pohľad. „Určite to bolo sídlo nejakej významnej, bohatej rodiny“ preletelo jej hlavou. Podišla k bráne. Nevedela prečo to robí, lepšie povedané, vôbec nevedela čo robí...stlačila mosadznú kľučku a vošla do dvora. Pomaly vyšla kamenným schodiskom a veľkou kľučkou z rovnakého kovu ako bola tá na bráne, nahováraná hlasom v hlave ,stlačila. Zaprela sa do obrovských dubových dverí, ktoré sa s vrzgotom a škripotom otvorili. Ocitla sa v obrovskej chodbe. „To miesto poznám“ preletelo jej hlavou. Mala pocit, akoby vedela kam má ísť. Vykročila dopredu, došla až do veľkej siene. Bola pochmúrna a plná pavučín. Otočila sa k tmavému schodisku a načúvajúc hlas v hlave, vybrala sa potichu smerom do podzemia. Keď kráčala, pri každom dotyku mramoru s jej podrážkou sa ozval tlmený klop, no ona si to nevšímala a ďalej schádzala dole schodmi. Ako prízrak zišla k ďalším obrovským dverám. Aj tie otvorila bez väčších ťažkostí. Ocitla sa v temnom sarkofágu. Znova sa jej zazdalo, že to miesto pozná, no nevedela si spomenúť odkiaľ. Riadiac sa hlasom v hlave, ktorému sa úplne podriadila, podišla k obrovskej hrobke tiež z mramoru. Na jej uzávere však bola namiesto normálnej, zámka tvaru znaku nekonečného života. Zložila si z krku ankh a odopla ho z retiazky. Opatrne ho vložila do zámky a v momente keď sa zlato dotklo mramoru telom jej prebehla triaška a v hlave sa jej premietali, ako nejaký zrýchlený film útržky udalostí, ktoré akoby si nemohla rozpomenúť kedy sa stali. Sťažka dýchajúc si na horúcu tvár položila ľadové ruky a potom nimi s ľahkosťou otvorila veko rakvy. Za normálnych okolností by ju výjav vnútri vydesil, no teraz v nej postava muža ležiaceho vnútri, zahaleného v čiernom s otvorenými očami, vyvolala pokoj. Zrak jej padol na znaky vyryté z vnútornej strany v mramore. V živote podobné nevidela, no napriek tomu ich význam pochopila. „Len tí vyvolení majú právo žiť večne“
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...