Kapitola:
Pridaná: 21.8.2007, 16:59:37
Čítaná: 3887×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Esperance Nathaniely, Tom Silberhorn, James Sirius Potter, Risa, Dorothy, Rose Weasleyová
Stručný dej: Asi každý z nás očakával, kedy dostane list z Rokfortu. 11-ročnej Esperance sa to podarilo, ale jej perfektný sen sa zmenil na najhoršiu nočnú moru, keď prišla o všetko...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Prekvapenie 2 » A je tu začiatok 3 » Polnočné výlety 4 » Nikdy ma nenechaj samú 5 » Nerozlučná dvojica 6 » Najhoršie Vianoce 7 » Ticho pred búrkou 8 » Vnútorný boj 9 » Rozhodnutie 10 » Všetkému je koniec

Prebudila sa na biele svetlo, ktoré jej svietilo na tvár. Otvorila oči. Ležala v nemocničnom krídle a okolo nej sedelo veľa ľudí. Boli tu nejakí aurori, Rose, Doroty, Albus, James, McGonagalová a Dingle. Všetci na ňu s úsmevom hľadeli.

„Sme radi, že si sa prebrala Esperance.“ Prehovoril po chvíľke James. Esperance na nich nechápavo hľadela. „Keď ťa oco doniesol, mysleli sme, že si mŕtva!“ Vykrikoval na ňu a ona stále len nemo hľadela.

„Myslíte, že sa zbláznila?“ Opýtal sa Albus a mával jej rukou pred očami. Ale ona stále len nemo hľadela pred seba. Vnímala všetko, čo hovoria, ale nemala chuť nejako reagovať. Chcela, aby to bol len sen. Spomenula si na Risin úsmev a potom na jej bezvládne telo. Po líci jej stiekla slza.

„Myslím, že bude v poriadku, len je trocha v šoku.“ Skonštatoval akýsi muž, ktorý stál niekde vzadu. Ten hlas už niekde počula.

„Ja nie som v šoku.“ Zašepkala Esperance.

„Musíš si oddýchnuť moja.“ Povedala nejaká červenovlasá mladá pani, čo stála pri nej a pohladkala ju po vlasoch.

„Ja nebudem oddychovať!“ Vykríkla Esperance a chcela vstať z postele. Bola slabá a nemohla poriadne vstať na nohy. „Nie som žiaden blázon, ani nemám nijaký šok!“ Sadla si naspäť na posteľ a vrhla na všetkých okolo nenávistný pohľad. „Ako to môžete vedieť? Ako môžete vedieť čo mi je?! Vy! Ani jeden z vás to nikdy nezažil! Nič podobné! Sedíte si doma a mne zomreli všetci na kom mi kedy záležalo! Gratulujem!“ Ponorila si ruky do dlaní a začala hystericky plakať. Kolísala sa na posteli a plakala. Počula, že väčšina návštevníkov odišla. Už nikto nesedel na jej posteli. Zdvihla pohľad. Ostal tu iba jeden človek. Ten človek bol Harry Potter. Prišiel k nej a pohladil ju po vlasoch.

„Ja viem aké to je. A ty dobre vieš, čo som prežil ja sám. Prežil som, mám rodinu, mám ľudí, ktorí ma ľúbia a o to ide. Nezabúdaj na to, že máš priateľov...“ Povedal a stále ju hladkal po vlasoch. „... moje deti.“ Dopovedal vetu a usmial sa hľadiac niekam preč.

„Keď ja to nechcem... Prečo ja?“ Esperance ho objala. Usmial sa, iste nečakal, že toto spraví.

„Aj mňa to napadlo. Prečo ja? Ale tak to malo byť... Musíš s tým žiť. Niekto sa narodí chorý a nič proti tomu nezmôže. Vidíš, aké banálne sú problémy zdravých muklov. Niekto sa narodí blond a chce mať tmavé vlasy.“ Povrchne sa usmial a prešiel jej rukou po chrbte.

„Ďakujem.“ Esperance sa na nič viac nezmohla.

„Mne nemáš za čo ďakovať Esper.“ Esperance ho konečne pustila a usmiala sa.

„Tak mi hovoria moji najlepší priatelia. Esper...“

„A ja nie som tvoj priateľ?“ Pozrel na ňu a usmial sa. Prikývla.

„Jasné, že ste pán Potter.“ Esperance bola zmetená. Je jej priateľ, ale nevie ako mu má hovoriť. Vie o ňom toľko, ale on o nej nevie nič. A navyše je starší. Veselo sa zasmial.

„Nemusíš mi vykať Esper. Stačí, keď budem Harry.“ Ešte raz ju pohladil po vlasoch a pomaly kráčal preč.

„Tak ahoj Harry!“ Esperance za ním zakričala keď bol pri dverách, otočil sa a usmial sa na ňu. Esperance bola zasa na chvíľku šťastná. Spomenula si však na mamu, sestru, Risu, na Kirseniných rodičov. Plakala. Ľahla si do postele a snažila sa zabudnúť. Želala si, aby to bol všetko len sen. Chcela sa zobudiť v svojej malej izbe v Londýne a zasa počuť mamin krik, sestrin smiech. Koľko veľa našla a zároveň stratila za jeden rok na Rokforte. Milovala svoju školu a zároveň ju nenávidela. Nevedela, čo bude ďalej, chcela len spať, spať a nikdy viac sa neprebudiť. Zavrela oči, ale stále videla len mamu ako sa na ňu usmieva, sestru ako na ňu kričí a Risu, ako sa spoločne učia, smejú a nadávajú na Doroty. Silno stlačila paplón a potlačila slzy. Už viac nebude plakať, už viac nebude žialiť, bude len žiť. Žiť normálny život, život mukla. Už sa sem nikdy nevráti. Nikdy viac.

A je to tu, koniec školského roka. Všetci sú takí nadšení, iba Esperance sedí v sieni a sleduje, ako sa Bystrohlavčania tešia zo školského poháru. Kirsten pri nich nesedí a to Esperance privádza zasa do šialenstva. Za tých pár dní v nemocničnom krídle sa dozvedela, že Tom nie je mŕtvy. Harry ho iba omráčil, či čo. Štvalo ju to. Keby mohla, zabila by ho a jeho vnútornosti by hodila divým zverom. Všetci už vstali na odchod. Niekto ju chytil za rameno.

„Esperance, chcem s tebou hovoriť.“ Bola to McGonagalová. Otočila sa jej chrbtom a už kamsi kráčala a jej dlhý zelený plášť vial vo vetre.

„Pani riaditeľka, ja sa tu už nikdy nechcem vrátiť.“ Povedala Esperance, keď vošli do riaditeľne. Všimla si, že Dumbledore sa tvári smutne, nie ako vtedy, keď stále hovoril, aká je zlatá. Asi vedel o tom, čo sa stalo.

„Čakala som, že to povieš a rešpektujem tvoje rozhodnutie. Chcela som ti len povedať, že dvere Rokfortu sú ti stále otvorené. Aj keď nechceš, každý rok ti budem posielať pozvánky a keď neprídeš, pošlem ti celoročné učivo. Viem, že ťa to všetko hnevá a si smutná, ale nesmieš sa poddať svojmu žiaľu a nesmieš zabudnúť, že si aj napriek tomuto všetkému čarodejnica.“ Esperance na ňu nemo hľadela a zakaždým chcela niečo namietnuť, ale nemohla. Dumbledore cez riaditeľkin monológ len súhlasne prikyvoval.

„Tak dobre! Ako chcete!“ Vykríkla Esperance.

„Toľká drzosť! Kričať na riaditeľku! Kam sme sa to dostali?“ Vykrikoval akýsi namrzený obraz.

„Herbert!“ Zastal sa jej Dumbledore. „Tomu dievčatku zomrela rodina aj najlepšia priateľka!“ Herbert sa už viac neozval. Esperance sa pozdravila a odišla z riaditeľne.

Vlak sa natriasal a Esperance sedela nemo v kupé s kamarátmi, ktorí sa veselo o niečo zhovárali. Za oknami sa mihala nádherná krajina, slnko svietilo a jasne dávalo najavo, že začína leto. Esperance si opierala hlavu o okno a snažila sa spomínať na najkrajšie momenty tohto roka. Usmiala sa.

Vystúpila z vlaku a iba zakývala kamarátom, ktorých už možno nikdy neuvidí. Bez slova nastúpila k dedovi do auta a odchádzala preč od svojho vysnívaného sveta. Toho dokonalého sveta čarodejníkov, ktorý jej vzal všetko čo mala.

°°°°°°°°°°

Koniec.

Pre ľudí, ktorí majú radi Esperance: Toto nie je definitývny koniec.

Po mesačnom pobyte v kúpeľoch sa vrátim a začnem písať novú etapu Esperancinho života.

Takže ďakujem každému, kto číta aj tieto slová :)

[ » na začiatok « ]