Ako som už raz spomínal, celý čarodejnicky svet bol posledný rok na tom veľmi zle. Ľudia sa báli vychádzať z domu, nechceli púšťať deti hrať sa von a dospelí poväčšine chodievali z práce domov. Najmä za posledných pár mesiacov, kedy sa zvýšil počet vrážd.

Rovnako na tom bola i Rokfortská stredná škola čarodejnícka. Rokfort bol miestom vzdelania, takže sa, prirodzene, očakávali od žiakov povinnosti a dodržiavanie istých pravidiel, avšak bolo to i miesto života, dobrodružstva, mágie a čarov. Miesto, kde sa študenti vždy po letných prázdninách radi vracali.

No dnes, keď po kamennom nádvorí prechádzala Mafalda Hopkirková, zvierajúc kufor v jednej ruke, Rokfort pôsobil...mŕtvo. Nádvorie bolo prázdne, miestami vietor rozfúkal opadané lístie, panoval tu jesenný chlad...

No z hradu vôbec nevychádzal život.

Mafalda cítila, že ju pozorujú zvedavé oči študentov zo zavretých okeníc, no zvonku hrad pôsobil, že v ňom nie je ani živej duše.

Pri bráne ju čakal zhrbený, starší muž s dlhými, no plešivejúcimi vlasmi, ktorý v jednej ruke zvieral lampáš a v druhej zvieral svoju milovanú mačku. Na sebe mal ošúchaný, hnedý plášť.

Mafalda ho okamžite spoznala. Tento človek bol školníkom ešte za jej školských čias.

„Dobrý deň, pán Filch,“ usmiala sa naňho.

„Pani Hopkirková,“ uklonil sa Filch. „Prosím, nasledujte ma. Pani riaditeľka vás už očakáva.“

Vošli do hradu.

„Vitajte, pani Hopkirková. Dlho sme sa nevideli,“ prehovorila riaditeľka Rokfortu, keď sa za Filchom zabuchli dvere jej kabinetu.

„Veru áno, Minerva, už to bude nejaký ten čas,“ podali si ruky.

Mafalda si riaditeľku premerala pohľadom.

Minerva McGonagallová bola už rok novo vymenovanou riaditeľkou Rokfortu. Bola to žena v strednom veku, odetá vo svojom typickom zelenom plášti a na hlave mala veľký čierny klobúk. Jej výraz tváre bol poväčšinu prísny, no nie zlý. Naopak, z Minervy McGonagallovej vždy vyžarovala sila, odvaha a zdravé sebavedomie. A ani dnes tomu nebolo inak.

„Ponúknem vás niečím?“

„Nie, vďaka,“ potraisla Mafalda hlavou. „Rada by som prešla hneď k veci, ak dovolíte.“

Minerva len mykla plecami, no švihla svojím prútikom a pred ňou sa zjavila šálka s horúcim čajom.

„Chcete dodať niečo navyše, čo ste nestihli spomenúť v liste?“ opýtala sa Minerva a opatrne si sŕkla zo šálky.

„V liste som stihla zhrnúť všetko podstatné, na Rokforte ostanem tak dlho, ako to bude potrebné.“

Minerva nadvihla obočie. Mafalda potlačila hnev z toho, že ju riaditeľka nevníma ako nadriadenú autoritu. Na niečo také nebola zvyknutá.

„Rada by som sa však opýtala na jedno,“ nadhodila Minerva a rukami si podoprela bradu. „Prečo si pán minister myslí, že toto divadielko je potrebné?“

To Mafaldu rozhodilo. Bolo očividné, že jej návštevu McGonagallová neberie vážne. Nemala z nej strach, ani voči nej neprejavovala veľmi veľký rešpekt. Práve naopak, cítila z nej, že je len krôčik od toho, aby si z nej nezačala robiť srandu.

„Pretože posledných pár rokov sa na Rokforte dejú veľmi čudné veci a pán minister si myslí- a ja s ním súhlasím,- že je kvôli tomu potrebné školu podrobiť vyšetrovaniu a na základe toho podniknúť potrebné kroky.“

Minerva prikývla a prstom prechádzala po šálke: „Áno, myslím si, že sa môžeme zhodnúť na tom, že posledné roky na tejto škole boli...krušné a zaťažkávajúce pre mnohých z nás, ale neviem, nemyslím si, že by išlo o udalosti, ktoré by si vyžadovali takéto kroky. Ak sa pozrieme na históriu Rokfortu, musíte mi dať za pravdu, Mafalda, že Rokfort si prešiel oveľa horšími vecami a i napriek tomu škola fungovala ďalej.“

„Och, skutočne?“ pousmiala sa Mafalda. „Podarilo sa niekedy v minulosti preniknúť do školy najtemnejšiemu mágovi všetkých čias a vydávať sa za profesorku?“

„To nie,“ odvetila Minerva pohotovo. „Ale z toho by sme mohli viniť i ministerstvo, Mafalda. I ono musí schváliť profesorský zbor pre každý školský rok a...“

„Profesorka Merrythoughtová je dodnes v Nemocnici sv. Munga a odborníci začínajú pochybovať o tom, že sa niekedy po svojej traume plne zotaví,“ skočila jej Mafalda do reči.

„To je veľké nešťastie, ale nedalo sa to predpokladať a do poslednej chvíle sme nemohli tušiť, kto to v skutočnosti namiesto nej je,“ odvetila Minerva rázne.

V miestnosti rýchlo stúpalo napätie.

„Naozaj?“ Mafalda sa predklonila a na tvári sa jej usadil víťazoslávny úsmev. Dostala sa riaditeľke pod kožu. „A čo napríklad váš hájnik Hagrid? I on sa po zásahu do svojej pamäte cíti takto vyrovnane? A čo Severus Snape? Ako naňho vplýva skutočnosť, že bol dlhšiu dobu pod vplyvom Imperiusu?“

Minerva zúrila. Vyzeralo to, že jej od hnevu začne za chvíľu z nosa sršať oheň.

„Taká drzosť,“ zúrila. „Vy i celé to prekliate ministerstvo viete, že si plne uvedomujeme škody, ktoré tu Veď-Viete-Kto po sebe zanechal. Vedzte, že ten netvor vie byť nesmierne prefíkaný a keby sme mali čo i len najmenšie podozrenie...“

„Tak by ste mu v tom všetkom zabránili, áno, áno, áno,“ prikyvovala Mafalda znudene. „No to už bolo. Dôležité je to, čo je teraz. Preto sa vás pýtam, Minerva- kde je Albus Dumbledore?“

Minerva nepohla ani brvou. Zlostne zvierala šálku, no nenechala sa rozhodiť.

„Neviete?“ usmiala sa Mafalda. „Na Harryho Pottera sa pýtať nemusím, tam síce nevieme, kde je, no na druhej strane vieme, s KÝM je. A to nám stačí. No možno by ste vedeli, kde sú Ron Weasley, Draco Malfoy a Hermiona Grangerová.“

Minerva schytila hrnček a odpila si poriadny dúšok čaju.

„O mňa nejde, ich rodičia sú strachom bez seba,“ pokračovala Mafalda. „Obzvlášť môj kolega, pán Malfoy, je strachom o syna celý zničený.“

„Lucius Malfoy je iba obyčajný zbabelec a slaboch,“ prehovorila Minerva napokon a svoj hnev už neskrývala.

„Aspoň sa ku svojej minulosti priznáva a nepoužíva frázy typu: Robila som to, čo Fénixov rád kázal a to pre väčšie dobro.“

Minerva Mafaldu prebodla pohľadom, no nepovedala nič. Bolo zrejmé, že ich rozhovor sa skončil.

Vonku sa začalo stmievať. Mafalda schytila kufor a rozhodla sa, že sa pôjde ubytovať do svojej komnaty.

„Potrebujete doprovod?“ opýtala sa Minerva.

„Nie, vďaka, trafím i sama,“ usmiala sa Mafalda.

Zamierila ku dverám.

„Ešte jedna vec, Mafalda,“ zavolala za ňou riaditeľka.

„Áno?“

„Pokiaľ si dobre spomínam, Dumbledore chcel, aby bol pán Potter odsúdený za to, že slečnu Grangerovú zhodil z metly. To pán minister trval na jeho prepustení. Povedzte- je Fudge ochotný si túto chybu priznať? Lebo keby ho bol odsúdil, nedialo by sa nielen to, čo sa deje teraz, ale nestali by sa ani väčšina zlých vecí na škole.“

Mafalda len mykla plecom: „Pán minister nemohol predpovedať budúcnosť.“

Mafalda za sebou zabuchla dvere a rozrušenú McGonagallovú nechala osamote.

[ » na začiatok « ]