Poviedka:
Pridaná: 22.3.2020, 11:04:42
Čítaná: 7336×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Luna, Ron, Lavender
Stručný dej: Čo ak Hermionin a Ronov prvý bozk vyzeral úplne inak ako v knihe (či vo filme)? :D

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Lunin čarovný náramok

alebo

Ako Hermiona uverila v nargly

Náhly vietor jej privial na tvár chladnú spŕšku zo vzdialeného oblaku. Hermiona však iba nedbanlivo mávla prútikom a vyčarovala si okolo hlavy vzduchovú bublinu, ktorá ju mala chrániť pred poslednými záchvevmi zimného počasia. Sedela na spadnutom strome a dívala sa na rozvírenú hladinu Rokfortského jazera. Napriek chladu jej tu bolo lepšie než v útulnej chrabromilskej klubovni.

Z vaku vytiahla Malé ženy Louisy May Alcottovej a začítala sa, alebo sa o to aspoň pokúsila. Neúspešne. Vôbec sa nedokázala sústrediť. Siahla teda opäť do tašky a vymenila príbeh štyroch sestier z devätnásteho storočia za prázdny pergamen, na ktorý krasopisne načrtla oslovenie Milý Viktor. Tým aj skončila a zachmúrene si prešla pierkom z brka po líci. Z hrude sa jej vytlačil ťažký povzdych a pokrútila nad sebou hlavou.

Občas sa cítila ako zrelá žena v tele dospievajúcej dievčiny, ale teraz ju najväčšmi trápili tie najprimitívnejšie problémy pubertálneho sveta. Ron a jeho prekliaty vzťah s Lavender. Vzťah... ak sa to tak vôbec dalo nazvať. Lavenderine neustále zvolávania „Won-Won!“ jej trhali uši. Pravdaže, na verejnosti sa na tom vždy len pohŕdavo zasmiala, ale vnútri Hermiona Grangerová kričala. Kričala od bolesti a hnevu na toho mľandravého ryšavého zúfalca, ktorý sa vrhol na prvé dievča, čo mu venovalo štipku pozornosti.

Hlavne pred Harrym a Ginny si Hermiona dávala pozor na reakcie – a, samozrejme, najviac pred samotným Ronaldom. Nemienila mu ukázať, že si vôbec jeho chodenie s Lavender všimla. A potom prišiel zlom... Ron takmer umrel... a ona pri ňom presedela toľké hodiny v nemocničnom krídle. Toľkokrát začula, ako zamrmlal jej meno, ako z polospánku šepotal, nech ho neopúšťa, že ju nikdy nechce stratiť. Nadchla sa, tak veľmi. Dokonca o tom napísala Viktorovi, ktorému ako jedinému priznala, že má Rona rada iným spôsobom než Harryho. Vďaka Viktorovi si to vlastne dokázala vôbec pripustiť.

Prirodzene očakávala – aspoň sa nazdávala, že je to prirodzené –, že Ronald vzťah s Lavender v dohľadnej dobe ukončí. A namiesto toho sa opäť stala svedkom ich cmukania, držania za ruky a piskľavého won-wonkovania. V očiach pocítila slzy, ale dala to za vinu vetru; nedbala na to, že sa pred ním sama ochránila kúzlom. Všetko odložila, skĺzla na zem a oprela sa chrbtom o kmeň zrúteného stromu, pričom si objala kolená.

„Ahoj, Hermiona,“ ozval sa zrazu za ňou zasnený hlas. Nemusela sa ani obzrieť.

„Luna,“ dostala zo seba a utierala si líca. „Ahoj.“

„Takto poľahky prechladneš. Ah, vidím, že si si vyčarovala vzduchovú bublinu. Krásne kúzlo. Naučíš ma ho?“ Luna Lovegoodová prešla priamo pred ňu a usmiala sa. Vzápätí sa jej výraz zmenil. „Vyrušila som ťa pri plači? Prepáč, nechcela som. Pokojne pokračuj.“

„Nie, ja...“ Hermiona potiahla nosom a trochu zahanbene sa vytiahla späť na peň. „Čo tu robíš?“

„Prechádzam sa. Vnútri v hrade niet čo robiť. A tá zaľúbená atmosféra mi veľa nehovorí. Tu aspoň nepoletujú ružoví amorovia a nerozsievajú všade srdiečka. Pri pohľade do zrkadla som sa zľakla, či nemám lupiny,“ rozosmiala sa.

„Ah... áno.“ Valentín. Ďalší dôvod – najväčší dôvod –, prečo sa vzdialila z hradu. Ron mal Lavender, Harry zas Polovičného princa. A ona ostala na ocot.

„Nemáš rada sviatok svätého Valentína?“ Luna si prisadla a zvedavo na ňu uprela veľké sivé oči.

„Myslím si, že je to iba zbytočná komerčná hlúposť. Snaha vymámiť zo zamilovaných osôb peniaze na zbytočné darčeky – drahé šperky, čokolády... Hlúposť. A trochu ma sklamalo, že sa oslavuje aj v čarodejníckom svete. Predsa len, čarodejnícke Vianoce nemajú taký nádych komercie ako muklovské. Sú o pokoji, rodine. Pre muklov tie „najkrajšie sviatky roka“ predstavujú zväčša zhon.“

„A Valentín?“

Mykla plecami. „Je až znepokojivo podobný v oboch svetoch. Romantická výzdoba v obchodných domoch i reštauráciách, páriky, ktoré oslavujú svoju lásku... Ak sa majú radi, výnimočný by mal byť predsa každý spoločný deň, no nie?“

„Ah, to ja netuším. Nikdy som nemala chlapca. A čo ty? Priatelila si sa s Viktorom Krumom, však?“

„Hm, hej,“ prisvedčila. „Viktor je fajn. Ostali sme priatelia, dopisujeme si.“

„Veľmi dávno mi neprišiel list! Iba Sršeň, ktorého mi posiela ocko, ale to nerátam ako poštu. Občas sa však zmieni o novom objave. Mám to rada. Jeho vedecké záujmy.“

Hermiona takmer vyprskla do smiechu; čokoľvek spojené s Lunou a časopisom Sršeň malo s vedou spoločné asi toľko ako Ronald s ideálnym typom muža pre Hermionu. Viktor možno tiež nebol vedátor ani intelektuál, ale aspoň si vážil Hermioninu povahu, jej precíznosť a zodpovednosť. Ron... ten si z jej silných stránok robil akurát žarty a prekrúcal nad nimi očami.

„Máš zvláštnu náladu: v jednej chvíli sa usmievaš, v ďalšej vyzeráš nahnevane,“ podotkla Luna. „Stalo sa niečo?“

„Prepáč,“ povzdychla si. „Myšlienky mi lietajú kade-tade.“

„Chcela by si ich upokojiť? Tie moje sa niekedy správajú ako splašené kone.“

„Vážne? Poznáš to?“

„Áno. Hlavne, keď sa chcem sústrediť na hodine a okolo hlavy mi poletujú bľačiace bzučiaky.“

„Bľačiace – čo?“

„Bľačiace bzučiaky,“ pozrela na ňu so samozrejmosťou. „Málokto o nich vie, ale dočítaš sa o nich aj v Sršni. Myslím, že sa spomínali aj v októbrovom čísle. Môžem ti ho niekedy doniesť do Veľkej siene.“

„Ah, netreba,“ mávla rukou Hermiona, „vďaka.“

„Viem, čo by ti pomohlo. Mne to vždy pomôže. Poď so mnou.“

„A kam?“

„To bude prekvapenie,“ pousmiala sa a vstala. Zvrtla sa medzi stromy a Hermiona ju po chvíľke váhania pomaly nasledovala. Odčarovala aj vzduchovú bublinu, keď si všimla, že ňou nechtiac odtláča konáre listnatých stromov, ktoré sa zatiaľ bez akejkoľvek zelene naťahovali k oblohe.

„Nič viac mi neprezradíš?“ Čo to bol vôbec za nápad, vybrať sa do neznáma za Lunou Lovegoodovou? I keď vďaka Dumbledorovej armáde a hrôzostrašným zážitkom na Oddelení záhad mala Hermiona viacero možností zmeniť na Lunu názor, stále sa nevedela zbaviť pocitu, že to dievča je skrátka nepochopiteľné.

Mala plavovlasú Bystrohlavčanku svojím spôsobom rada, ale pritom ju aj... desila. Možno to bolo prisilné slovo, no Hermiona sa tak sem-tam cítila. Akoby Luna so svojím pohľadom na svet ohrozovala jej zaužívané vzorce a pomyselné tabuľky, do ktorých vedome i podvedome kategorizovala všetky ľudské bytosti. Luna nikam nezapadala – a rozhodne nevedela nájsť dôvod, prečo jej Triediaci klobúk vybral spomedzi všetkých fakúlt práve Bystrohlav.

Niežeby bola hlúpa, to rozhodne nie; Luna bola bystrá, pohotová, ale zároveň príliš zasnívaná. Príliš uväznená vo svojom svete. Alebo... bolo slovo „uväznená“ nevhodným výrazom? Žeby to bolo v skutočnosti vyslobodenie? Vyslobodenie z krutej reality života, ktorý žila? Vedela, že Luna nemala najľahší osud: prišla o matku, medzi spolužiakmi bola vždy vyvrheľom, neúspešne sa snažila upútať pozornosť rečami o nezmysloch a nejestvujúcich tvoroch...

„Chýba mi DA,“ ozvala sa Bystrohlavčanka, kým im pod nohami praskali konáre, ktoré padli za obeť minuloročnej jeseni.

„Naozaj? No, uznávam, že Snape nie je najmilší učiteľ obrany, ale v porovnaní s Umbridgekou je stále víťaz.“

„Nejde o profesora Snapa. Aj keď máš pravdu, rozhodne nepatrí k najférovejším profesorom. Vždy očividne nadržiava Slizolinčanom. Minule ma Timothy Davis zasiahol nesprávne vyslanou Impedimentou a na čele mi navrela hrča a profesor Snape ho vôbec nepotrestal. Poslal ma však do nemocničného krídla, madam Pomfreyová mi dala zapáchajúcu masť. Myslím, že v nej boli použité vajíčka mesačných žiab.“

Hermiona nikdy nepočula o mesačných žabách, ale viac jej pozornosť upútalo Snapovo správanie. „Myslela som, že Slizolinčanov favorizuje iba v našej prítomnosti a hlavne v našom ročníku. Vidím, že je ozaj neobjektívny. Zvlášť, ak to ten Davis spravil naschvál.“

„To neviem. Jeho kamaráti sa však potom smiali.“

Vzdychla a zavrtela hlavou. „A čo ostatné predmety? Čo ťa vlastne najviac baví?“

Mohla očakávať, že Luna sa nadšene rozhovorí o starostlivosti o zázračné tvory. Keby tak medzi Hagridových obľúbencov v podobe tryskochvostých škrotov či chimér neplietla svoje fantázie ako krčorohé chrapogoty a skazostreky, bolo by to milé a zaujímavé počúvanie.

„Počkať... počkať, Luna, my smerujeme k Zakázanému lesu,“ prerušila ju zrazu so znepokojene zvrašteným obočím.

„Odhalila si to predčasne. Čo už,“ pokrčila plecami spanilá Bystrohlavčanka. „Ale ešte mám pár tajomstiev v rukáve.“

„Myslíš esá v rukáve?“ nadvihla Hermiona obočie. „Ah, to je jedno. Do Zakázaného lesa by sme ísť nemali, Luna. Veď sa volá Zakázaný – a nie bezdôvodne.“

„Nechodievam doň ďaleko, iba na okraj. Zvyknú sa tam pásť testraly.“

„Testraly?“ Pri tých spomienkach jej prešiel po chrbte mráz. „Ja ich nevidím, Luna, nemám chuť ísť ich „pozrieť“.“

„Ich prítomnosť ma vždy upokojuje. A rada ich kŕmim.“

„Kŕmiš? Veď testraly jedia surové mäso!“ pripomenula znechutene.

„Áno,“ pokývala hlavou Luna.

Hermiona sa nezmohla na námietky. Jej nohy stále kráčali, hoci hlava bojovala proti. Nebolo by však ešte nezodpovednejšie nechať Lunu ísť do Zakázaného lesa samu? Bola predsa prefektkou, musela dohliadať na bezpečnosť študentov. Zvlášť tých mladších a... zraniteľných.

Luna zrazu zastala a Hermiona takmer vrazila do jej chrbta. „Sme tu.“

„Ah, prepáč.“

„Prepáč ty mne. Je to zvláštne, že ich väčšina ľudí nevidí.“

„Nuž, väčšina ľudí...“ Hermiona si zahryzla do jazyka. Väčšina ľudí podľa nej nevidela niekoho umrieť – Luna však áno. A keby bola Hermiona pri vedomí v momente Siriusovej smrti... mohla sa teraz aj ona dívať na kostnaté čierne okrídlené kone s dračími tvárami a bielymi očami, ako jej ich opísal Harry. Nezabudol spomenúť špicaté tesáky a kožovité krídla. Nič z toho jej nespríjemnilo let na testraľom chrbte smerom do Londýna.

„Prepáčte, nič som vám nedoniesla,“ pousmiala sa Luna a natiahla ruku doprava, akoby čosi hladila.

„Luna... nemali by sme tu byť,“ Hermiona prestúpila na mieste.

Bystrohlavčanka sa na ňu zadívala a chvíľu uvažovala. „Ak ťa nepotešili testraly, ukážem ti ešte niečo, chceš?“

„Nie som si istá,“ odvetila úprimne. „Žiadne ďalšie podivné tvory mi náladu nezlepšia.“

„Nie sú to tvory. Pozri sa.“ Podišla bližšie k nej a vytiahla si rukáv habitu vyššie, aby jej ukázala zápästie. Hermiona si všimla tri náramky – jeden tenučký, ktorý sa opálovo leskol, druhý kožený s akýmsi tesákom (azda dračím, i keď si nemohla byť istá jeho pravosťou) a tretí, na ktorom viselo množstvo drobučkých ozdôbok.

„Ah, sú pekné,“ pousmiala sa.

„Tento je čarovný,“ Luna vzala medzi prsty druhej ruky náramok s ozdôbkami.

„Čarovný?“

„Vyrobila ho mamička.“

„Ah, naozaj?“

„Áno. Darovala mi ho na narodeniny. Na posledné narodeniny, ktoré som oslávila s ňou.“

„To je mi ľúto, Luna,“ vzdychla Hermiona.

„Nemusí, veď ten náramok bol krásny darček. A je naozaj čarovný. Mamička doň vložila viaceré kúzla. Chceš si ho skúsiť?“

Trochu neisto si zahryzla do pery. „No, iste.“ Veď bude opatrná.

Luna si sňala náramok a podala jej ho, Hermiona si ho opatrne natiahla na zápästie ľavej ruky a pravú podvedome strčila do vrecka k prútiku. „Musíš sa dotknúť jednej z ozdôbok!“ vyzvala ju Bystrohlavčanka pobavene.

„Aha, jasné.“ Predsa len vytiahla pravicu a opatrne uchopila medzi palec a ukazovák maličkú hlinenú podobu ružovo-bieleho Battenbergovho koláča, načo zhíkla. Z náramku vytryskli farebné iskry, pripomínajúce odtiene koláča so šachovnicovým vzorom, a na dlani jej pristál kúsok sladkého dezertu. „To je ozajstný zákusok?“ pozrela neveriacky na Lunu.

„Ako sa to vezme. Ochutnaj.“

Zaváhala, ale predsa opatrne zahryzla do mäkučkého nadýchaného cesta potiahnutého marcipánom. V ústach sa jej rozliala lahodná chuť, no keď sa pokúsila sústo prehltnúť, preglgla naprázdno. „To je neskutočne čudné!“ podotkla.

„Síce zmysly neoklame a ani nezasýti, ale je to krásne kúzlo, nemyslíš?“

V Hermione sa náhle prebudila zvedavosť, čo všetko dokázala Lunina mama uchovať v takomto zdanlivo nepodstatnom predmete, ktorý mal azda iba sentimentálnu hodnotu. „Vyskúšam niečo ďalšie.“ Dotkla sa fialového modelu dáždnika a v korunách stromov sa zjavil podobne sfarbený oblak. Zablyslo sa v ňom a na dievčatá sa rútila dažďová spŕška, ibaže okolo Hermiony skĺzla po neviditeľnom štíte, ktorý ju obklopoval ako akási tuba. Luny sa čarovné kvapky vôbec nedotkli. „To je úžasné. Tvoja mamička bola veľmi talentovaná.“

„Ja viem,“ odvetila Luna s náznakom hrdosti. „Skús toho hojdacieho koníka.“

Na moment Hermiona zapochybovala, čo výnimočné by mohlo priniesť kúzlo spojené s detskou hračkou, ale poslúchla. Najprv začula iba vzdialený dupot, potom sa jej začala otriasať zem pod nohami: valilo sa na ne stádo koní. Nie, jednorožcov. Nádherných jednorožcov vo všetkých pastelových odtieňoch od broskyňového cez jemný tyrkys až po slabožltý. Tesne pred mladými čarodejnicami sa rozdelili na dva prúdy a precválali popri nich, obišli ich z dostatočnej vzdialenosti.

„Toto kúzlo mám najradšej,“ zhodnotila Luna. „Aj keď mi niekedy pripomína tie bláznivé myšlienky, ktorých sa nedá zbaviť.“

Hermiona na ňu uprela pohľad a v mysli sa jej vynoril Ron. Radšej sa sústredila na plavovlásku vedľa seba. „A čo také ťa zvykne trápiť?“

„Ah, nenazvala by som to trápením,“ pousmiala sa a založila si prameň vlasov za ucho. „Niekedy sa príliš zamestnávam – priveľa čítam, príliš sa sústredím na školu. Potom si zas chcem vydýchnuť, a tak pozorujem ostatných. Mám rada hodiny s Chrabromilčanmi, keď pri mne sedí Ginny Weasleyová. Vždy vie vtipne zhodnotiť správanie ostatných. Zvlášť na hodinách veštenia. Vďaka nej je tam zábava.“

Hermiona prekrútila očami nad predstavou, ako toľkí rokfortskí študenti namiesto spoznávania zaujímavých a užitočných predmetov márnia čas na tom nevedeckom veštení, ale Lune radšej svoj postoj nepredstavovala. „Ginny je skvelá. A veľmi vtipná. Ale viem si predstaviť, že na hodinách by ma niekto ako ona dosť vyrušoval. Rada sa poriadne sústredím. A ani nemám na výber, ak chcem, aby tí dvaja trkvasi z môjho ročníka neprepadli, pretože sa učia iba z mojich poznámok,“ pokrútila hlavou.

„Máš na mysli Harryho a Rona?“

Stisla pery. „Vlastne iba Harryho. Ronovi už svoje poznámky k dispozícii nedám. Nech si ich vypýta od frajerky.“

Luna sa nevinne a trochu nechápavo pousmiala a vyzvala ju: „Vyskúšaj ešte poslednú ozdobu, tú figurínu baletky.“

Prikývla a vzala medzi prsty maličký model elegantnej ženskej postavy v baletnej sukni. „Ehm... čo sa stalo?“ pozrela na Lunu zmätene, keďže nevidela ani nepočula nič nevšedné.

Spoločníčka na ňu chvíľu zasnene hľadela a potom pomaly prikývla. „Už rozumiem. Si zaľúbená do Rona Weasleyho.“

Okamžite pocítila na tvári červeň. „Čože? Prečo to hovoríš?“

„Pretože vyzeráš ako Lavender Brownová.“

„Vyzerám...? Čo prosím?“ Hermiona neverila vlastným ušiam. Ako by mohla vyzerať ako niekto iný? Také niečo nedokázalo ani kúzlo, iba všehodžús či metamorfmágia. „Prečo by som mala vyzerať ako Laven...“ stíchla a vzala si medzi prsty prameň vlasov. Nebola to tá huňatá hriva, na akú bola zvyknutá; držala jemný plavý pramienok, ktorý sa na konci mierne vlnil. „Toto nie je možné!“

„Prečo by nebolo? Ja som sa ako malá zväčša premenila na morskú vílu. Aj s rybím chvostom. Raz sa kúzlo zaseklo a ocko ma musel odčarovať. Najprv sa pomýlil a namiesto rybieho chvosta a svojich nôh som mala pár minút konské kopytá.“

Hermiona sa ani nevedela rozhodnúť, či jej pripadá neuveriteľnejšia predstava Luny v podobe kentaura či satyra, alebo predstava seba samej s tvárou Lavender Brownovej. Veď ju neznášala! Prečo by chcela vyzerať ako ona? Avšak... možno to Luna odhadla správne. Možno čosi v nej, čosi pubertálne a detinské, túžilo byť na Lavenderinom mieste, aby si ju Ron väčšmi všímal. Aby ju niekedy objal, chytil za ruku... pobozkal...

Zavrtela hlavou. „Luna, prosím, zruš to.“

„To nejde, samo to vyprchá. Trvá to asi päť minút. Alebo desať.“

„A čo si vravela o tom, že sa kúzlo môže „zaseknúť“?“

„To sa stalo iba raz. A bol vtedy spln. Možno to bolo tým,“ zatvárila sa záhadne. „Mesačné svetlo občas zvláštne ovplyvňuje naše čarodejnícke schopnosti. Nevšimla si si to na hodinách astronómie?“

Pokiaľ Hermiona vedela, mesačný svit ovplyvňoval azda iba vlkolakov, ale na tom teraz nezáležalo. Najbližších päť minút bude vyzerať ako Lavender a nemôže s tým nič urobiť. „Dobre, bola to hlúposť, ale... ďakujem za tvoj náramok,“ stiahla si ho z ruky a vrátila jej ho.

„Rado sa stalo,“ pousmiala sa Luna.

Hermiona sa trochu neisto poobzerala, najradšej by sa asi už vrátila do hradu a zatvorila sa v izbe. Takto tam však prísť nemohla, tých pár minút teda bude musieť vydržať. „Stále sú tu...?“ Chcela sa spýtať na testraly, ale začula piskľavý chichot a vzápätí príliš známy hlas:

„Lav? Kam si sa skryla?“

Bol to Ron a Hermiona zhrozene pozrela na Lunu. „Prečo sú tu? Pre Merlina, čo tu robia?“

„Hľadaj ma, Won-Won!“ odpovedala mu hravým tónom, akoby sa hrali na skrývačku.

„No tak, Lav!“ Ron neznel nadšene ani ochotne, ale Hermiona počula, ako mu pod nohami praskajú konáre.

„Luna...“ zúfalo na ňu pozrela. „Už to kúzlo prešlo? Musím ísť.“

„Nie,“ zavrtela hlavou, „stále vyzeráš ako...“

„Tu si!“ Ron sa vynoril spoza vlniaceho sa trepotníka a smeroval k Hermione. „Ah, Luna, čau,“ pozrel trochu prekvapene na Bystrohlavčanku.

„Ahoj, Ronald. Tak ja vás nechám,“ pousmiala sa a stratila sa medzi vysokými ihličnanmi, ktoré viedli von z lesa.

„Lu...“ Hermiona iba stisla pery a zadržala zvyšné hlásky. Neisto pozrela na Rona a ešte neistejšie sa pousmiala.

„Dostanem niečo za odmenu?“ mykol plecami a zadíval sa na ňu s očakávaním. Keď už sa sem trepal, aspoň by to malo stáť za to. I keď si musel priznať, že tieto Lavenderine výstrelky a výmysly ho bavia čoraz menej. Pripadala mu čoraz detinskejšia.

„Hm?“ zažmurkala. „Ah, no... iste...“ Pomaly sa k nemu priblížila, naklonila sa a pobozkala ho na líce. Na vlastnej tvári cítila takú horúčosť, akoby sa nachádzala v blízkosti bublajúcej sopky.

„Ah, a to bolo čo? Pre toto som sa terigal až sem, do Zakázaného lesa?“ nadvihol obočie.

„A čo iné by si chcel?“

„Ah, na čo sa to hráš?“ uškrnul sa, vzal ju okolo pása a Hermiona zrazu pocítila jeho pery na svojich. Udivene zdvihla ruky, ale nezmohla sa na nič. Až po pár sekundách si uvedomila, že by mala zavrieť oči. A potom jej došlo, čo sa deje. Ron ju bozkával! Ronald Weasley ju bozkával. Ani sa nenazdala, zdvihla dlaň k jeho tvári a pritisla sa k nemu.

Lenže on nebozkával ju. Nebozkával Hermionu Grangerovú, ale Lavender Brownovú. Pomaly sa odtiahla a pozrela mu do modrých očí. Nahodila čo najpresvedčivejší nezbedný úsmev, vyšmykla sa mu a rozbehla sa preč. „Musíš ma nájsť!“ pokúsila sa napodobniť Lavenderin piskľavý hlások a zmizla medzi stromami. Bežala hlbšie do lesa, ale snažila sa ignorovať strach.

Keď sa oprela chrbtom o akýsi hrubý kmeň, vzala medzi prsty svoje vlasy – svoje vlastné, husté hnedé chuchvalce. Vydýchla si a sklonila hlavu. Mohla byť šťastná a zhrozená zároveň? Ako ho mohla pobozkať?! No on pobozkal ju. A bol to najdokonalejší bozk na svete. Vlastne nemala až tak s čím porovnávať, iba ak s Viktorom, pri ktorom však bývala taká nesmelá. Zato teraz... toto bol ozajstný bozk. Ozajstný bozk, o akom mohla iba snívať.

S povzdychom sa zahnala, keď ju na tvári čosi pošteklilo. Nebolo to správne, a predsa to bolo dokonalé. Potichu sa zasmiala a potom si v duchu vynadala. Ron bol zadaný, či už sa jej to páčilo, či nie. Nebolo to správne – a už vôbec nie na sviatok svätého Valentína, hoci ho neoslavovala.

Opäť pocítila na tvári čosi zvláštne, načo mávla rukou, avšak nič nevidela, hoci mala pocit, akoby okolo nej poletovali drobné, snáď neviditeľné mušky. Zavrtela sama pre seba hlavou. „Žeby nargly?“ Ak sa naozaj mohla bozkávať s Ronom, všetko bolo možné. A možno ozaj jestvovali aj všetky Lunine tvory, vrátane narglov. Harry o ich existencii tiež začal potichu uvažovať, keď sa prvýkrát bozkával s Čcho Čchangovou.

Keď sa podvečer usadila v klubovni vedľa neho na gauči a s úsmevom sa zahľadela do ohňa napriek tomu, že v kresle v kúte sa Lavender túlila k Ronovi, Harry iba nechápavo krútil hlavou. Radšej sa však nič nepýtal – a dobre urobil. Vysvetlenia by sa v tej chvíli od Hermiony Grangerovej beztak nedočkal.

[ » na začiatok « ]