Kapitola:
Pridaná: 5.2.2020, 20:08:21
Čítaná: 7137×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

1989

Zvedavo som Emmu nasledovala, hoci som netušila, kam ma vedie. „O chvíľu sme tam!“ uisťovala ma pri každom obzretí, keď za ňou zaviali plavé kučery. Tak veľmi mi pripomínala Thea, až mi to bolo chvíľami smiešne. A nielen vzhľadom, ale aj povahou.

„A kde presne?“

Potiahla ma za ruku. „Nevypytuj sa a poď, mami!“

„Veď idem,“ uškrnula som sa. „Kedysi ma tu takto vodil ocko a ukazoval mi nové miesta.“

„Ja viem. Aj toho draka.“

„Presne tak.“

Zrazu zastavila – uprostred lúky, ktorou sme kráčali. „Sme tu!“ usmiala sa na mňa víťazne.

„Tu?“ mierne som nadvihla obočie. „Áno, tu som spoznala hlbšiu stránku tvojho ocka. A zistila som, že vie loviť ryby.“

„Viem, viem, mal na sebe gumáky a ty takisto. Pršalo a on niesol pstruhy. A videl tvoj časovrat, ale tváril sa, akože nič, ale celý čas ťa sledoval a snažil sa zistiť, či si čarodejnica ako on.“

„Nuž... áno,“ uznala som.

Zrejme sme ten príbeh hovorili našim deťom pričasto, keď ho takmer jedenásťročná Emma poznala takmer naspamäť. Theo však rád spomínal, občas najmä pred chlapcami pridal vymyslený romantický detail – a ja som nezapierala. Z našej obyčajnej všednej reality vzájomného spoznávania dvoch dospievajúcich školákov sa tak v očiach našich detí stal zaľúbený román. A Christian i Leo mali Theovo rozprávanie radi.

Vrátila som sa do reality a zahľadela sa na dcéru. „Prečo sme práve tu?“

„Tu sa to stalo. Chcela som upliesť púpavový veniec a zrazu som držala v ruke korunku.“

„Priamo tu?“ zažmurkala som.

„Áno. Škoda, že potom zmizla.“

„Nemôžeš kúzlom vytvoriť niečo z ničoho,“ oznámila som jej, akoby som sama dokázala čarovať. Emmine prejavy sa začali objavovať, keď mala pred štvrtými narodeninami. Odvtedy som sa snažila zmieriť s tým, že jedného dňa ju pošleme do Rokfortu.

„Ja viem. Ale dúfala som, že ju vyčarujem znovu, keď sa sem vrátime.“

„Vieš, tá mágia je v tebe, neviaže sa na konkrétne miesto.“

„Chcela som ti tú korunku ukázať.“

„To je v poriadku, Emma. No keď už sme tu, na tomto výnimočnom mieste,“ poobzerala som sa, „i ja niečo pre teba mám.“ Nosila som ho pri sebe už pár týždňov a čakala na správny moment. Odhodlávala sa a bojovala s pochybnosťami, či nie je primalá.

Emma na mňa zažmurkala tými svojimi čarovnými očiskami a pootvorila ústa. „Časovrat?“ vydýchla šeptom.

Pousmiala som sa. „Najprv sa musíš naučiť pravidlá používania.“

„Nikto ma nesmie vidieť,“ zdvihla do vzduchu ukazovák. „S nikým nesmiem hovoriť,“ pridala k nemu prostredník a napokon i prstenník: „A nič nesmiem meniť.“

„Šikovné dievčatko,“ pochválila som ju. „Je to naše rodinné dedičstvo. A asi je dobre, že okrem teba máme iba chlapcov, lebo by ste sa mi oň ešte pobili.“

„Mami, a pôjdu aj Chris a Leo na Rokfort?“

„To sa ešte uvidí.“ U sedemročného Christiana sme si zatiaľ známky čarovania nevšimli a Leo mal iba štyri, takže všetko bolo stále vo hviezdach. „No aj keby nešli, na tom až tak nezáleží. Záleží predsa na tom, čo je v srdiečku, nie na schopnostiach a zručnostiach.“

„Môžem si už vziať časovrat?“ Natiahla ku mne ruku s nedočkavým výrazom, načo som sa zasmiala.

Nepoužila som ho roky, ale i tak som mala pocit, akoby som sa lúčila so starým priateľom. S priateľom z detstva – aj s prastarou mamou Emanuelle. „Odteraz budeš ty malou pozorovateľkou.“

„Pôjdem si pozrieť tvoje stretnutie s ockom!“ potešila sa.

„Dávaj však dobrý pozor, áno?“ varovala som ju a potom sledovala, ako obracia jednotlivé kruhy časovratu. O pár sekúnd mi zmizla priamo pred očami a môj pohľad smeroval k oblohe. Prilietala sova. Sova, ktorá niesla Emminu pozvánku do Rokfortu, tým som si bola istá. V tomto ohľade bolo už o jej osude rozhodnuté – ale v žiadnom inom ešte nie.

[ » na začiatok « ]