Kapitola:
Pridaná: 4.11.2019, 20:37:22
Čítaná: 7351×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Narcissa, Charlie, Lucius, Minkey
Stručný dej: Čerstvo vydatá Narcissa Malfoyová sa prisťahuje do manželovho sídla. Jej prázdne dni napĺňa iba usmievavý záhradník Charlie Springfield so zmiešaným pôvodom. Všimne si Lucius ich rozvíjajúce sa priateľstvo?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Pani domu 2 » Skleník 3 » Výzdoba 4 » Medový bál 5 » Hnev 6 » Dlhé noci 7 » Tajomstvo 8 » Objatia 9 » Návrat 10 » Vitrína 11 » Pri okne Epilóg

„Severus,“ zašepkala a po bledých lícach jej stekali slzy. „Môj syn... môj jediný syn...“

...

„Môj jediný syn... môj jediný syn...“

„Mala by si byť hrdá!“ nemilosrdne vyhlásila Bellatrix. „Keby som ja mala synov, s radosťou by som sa ich vzdala, aby mohli poslúžiť Temnému pánovi!“

...

„Draco, vyhoď tú háveď von,“ prikázala Bellatrix a ukázala na bezvedomých lapačov. „Ak nemáš odvahu s nimi skoncovať, tak ich nechaj na dvore pre mňa.“

„Neopovažuj sa tak rozprávať s Dracom,“ zlostne sa na ňu osopila Narcissa, ale Bellatrix zvreskla.

...

Ruky, mäkšie, ako Harry očakával, sa dotkli jeho tváre, odtiahli mu viečko, vliezli mu pod košeľu na hruď a cítili jeho srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy ho pošteklili po tvári. Vedel, že pod rebrami cíti pravidelný tlkot jeho srdca.

„Draco žije? Je v hrade?“

Ten šepot bolo sotva počuť, pery mala takmer pri jeho uchu, lebo hlavu sklonila tak nízko, aby jej dlhé vlasy zakrývali jeho tvár pred divákmi.

„Áno,“ šepol.

Cítil, ako sa ruka z jeho hrude stiahla a popichala ho nechtami. Potom sa odtiahla. Posadila sa.

„Je mŕtvy!“ zavolala Narcissa Malfoyová.

Až teraz kričali, ozývali sa víťazoslávne výkriky, dupot nôh a cez zavreté viečka Harry videl výbuchy červeného a strieborného svetla vyletujúce do vzduchu na oslavu.

Ležal na zemi a predstieral smrť. Pochopil. Narcissa vedela, že jedine tak môže vstúpiť do Rokfortu a nájsť syna, ak bude súčasťou víťaznej armády. Už jej nezáležalo na tom, či Voldemort vyhrá.

---

Precitol a zahľadel sa na nápis na náhrobku. Jej vznešené meno – Narcissa Malfoyová, rodená Blacková – sa na ňom nepekne vynímalo.

Draco sa zhlboka nadýchol a odtiahol si prútik od spánku. Sedel pri jej posteli v matkiných posledných chvíľach a ona ho prosila, aby si vzal jej spomienku. Spomienku, ku ktorej vraj sama nemala prístup, ale vedela, že tam hlboko niekde je a že je veľmi, veľmi dôležitá. Neprikladal tomu význam, pripadalo mu to ako blúznenie umierajúcej starej ženy, ale teraz... teraz, keď to všetko videl, keď vedel...

Nahnevane sa zamračil na hrob svojho otca. Ako jej to mohol urobiť? Ako ju mohol obrať o spomienky na to najkrajšie, čo zažila? Na to jediné pekné, čo zažila? Ako mohol vymazať muža, ktorý... ktorý bol jeho skutočným otcom? I keď o otcovi sa hovorí, že je ním ten, kto vychová, Draco v týchto okamihoch vôbec nemal ten pocit.

Iste, Lucius mu dal meno, bohatstvo, prepych... a takisto príšerné spomienky na časy, keď sa v ich kaštieli usadil Voldemort. Keby ho bol vychovával ten, kto ho splodil... mohol byť úplne iným človekom.

Nebol Malfoy. Možno ho to mohlo šokovať, ale necítil takmer nič. Ak dačo, snáď úľavu. Pri srdci ho však zahrialo vedomie, že jeho matka poznala ozajstné šťastie. Hoci iba na chvíľu, hoci si to nepamätala. Ale poznala ho.

S ťažkým povzdychom privrel oči a prehrabal si plavé vlasy, redšie než kedysi. Pri myšlienke na otca, na Luciusa, sa nedokázal hnevať dlho. Azkaban a to, čo nasledovalo po bitke o Rokfort – to, ako ho celá spoločnosť odsúdila –, to všetko ho položilo. Nebol šťastný, už nikdy nenašiel uznanie, chradol, až napokon...

Jeho matka mala peknú starobu. Aspoň Draco sa tým utešoval. Scorpiusa zbožňovala a rozmaznávala. A on k nej chodieval veľmi rád na návštevy ako malý chlapec.

Teraz jej však rozumel lepšie. Celý život sa cítila prázdna, ale sama nevedela prečo. A on to teraz chápal. Lebo v jej srdci bol ktosi, koho tam jej manžel tak hlboko zamuroval, až sa k nemu vôbec nemohla dostať. A preto sa tak upla na samotného Draca, lebo nemala nikoho iného. Muž, ktorý sa nazýval jej manželom, jej nebol v ničom oporou, priateľom, nebol ničím, čo Narcissa v skutočnosti potrebovala.

Draco ani nevedel, či verí v niečo po smrti, no potichu zamrmlal: „Dúfam, že už ste spolu.“ Zľahka pohladil náhrobný kameň, akoby to bola matkina dlaň. A že on na vás nemá dosah, pomyslel si, venoval krátky pohľad Luciusovmu hrobu a odobral sa preč.

[ » na začiatok « ]