Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 22.8.2019, 11:37:25
Čítaná: 666×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Draco sa nervózne prechádzal sem a tam po klubovni. Ešte vždy bola prázdna.

„Kurva!“ sykol potichu. Kamaráti pred chvíľou odišli na obed a tak mohol nechať voľný priechod svojej frustrácii.

Skrinka si z neho očividne robila dobrý deň. Vedel, že je to veľmi vrtošivé zariadenie. Že to bude ale taký problém, to by si v živote nepomyslel. Čo si myslel? Že sa mu podarí opraviť ju lusknutím prstov? Aký bol len kokot. Čo bude teraz robiť? Už vyskúšal čo sa dalo. Čo ak sa mu tú skurvenú skriňu nepodarí opraviť ani do konca roka? Ostane v tom sám.

Dracovi sa v hlave preháňali myšlienky, ku ktorým zachádzať nechcel. Rozhodol sa preto, že sa zamestná. Vyšiel z klubovne a zamieril ku Komnate najvyššej potreby. Miesto tých prijebaných myšlienok, čo sa môže stať, pôjde radšej pracovať na tom, aby sa to nestalo.

Keď o pol hodinu prišiel ku Komnate a trikrát sa okolo nej prešiel, nič sa nestalo.

„To si snáď, kurva, robíš srandu!“ zasyčal Draco na prázdnu stenu a kopol do nej. Potom sa posnažil ukľudniť a pokus zopakoval. Možno mal prvý krát nejasné myšlienky. Keď sa ale opäť trikrát prešiel, nič sa nestalo.

„Kurva! Kurva, kurva, kurva!“ oprel sa o stenu a každú nadávku nasledoval úder päsťou do nehybnej steny. No tá sa ani len nepohla, dvere sa neobjavili a Draco mal pocit, akoby sa všetko v hrade proti nemu spiklo. Otočil sa k stene chrbtom, odovzdane sa oprel a pomaly sa zosunul ku podlahe. Zdalo sa mu akoby padal do zúfalstva a nezastavila ho ani tvrdá zem. Skrčil si kolená, oprel si o ne lakte a hlavu povesil.

Čo bude robiť? Uzavrela sa mu komnata schválne po tom, čo v nej včera umrel ten človek? Dozvedel sa o tom niekto? Vie to Dumbledore? Možno by to tak bolo lepšie... Aspoň by z neho sňal bremeno jeho úlohy a všetko by vyšlo najavo. Všetci sa dozvedia, že je smrťožrút... Aj Grangerová...

„Grangerová!“ náhle si uvedomil Draco. Zdvihol hlavu a pretrel si oči ubolené od náhleho prívalu zúfalstva a blížiaceho sa plaču. Postavil sa a trikrát sa prešiel okolo steny. Tento raz myslel na svoju komnatu.

Objavili sa známe dvere. Srdce mu trocha poskočilo. Komnata sa mu neotočila chrbtom, to len Grangerová navštívila jeho osobnú komnatu. Teda... Ich spoločnú komnatu.

Prudko otvoril dvere. Bola tam. Stála v tme chrbtom k nemu, osvetľoval ju len lúč svetla, ktorý práve vnikal otvorenými dverami.

„Nemôžeš bezo mňa žiť, Grangerová?“ povedal no svoj posmešný tón sa mu akosi nepodarilo vytvoriť.

„Je všetko v poriadku, Malfoy? Nevidela som ťa na raňajkách ani na obede.“ Povedala. Zdalo sa mu to, alebo začul záujem v jej hlase? Bála sa o neho?

„Ty si mi ale Sherlock.“ Povedal mrzuto a zavrel za sebou dvere. Razom bola v miestnosti tma, jedine slabo-modrý plamienok sa mihotal na stole a osvetľovalo malý kus priestoru okolo seba. Vytiahol prútik a zapálil oheň v krbe. Grangerová ticho stála pri krbe a pozorovala ho. „Netvár sa, že ťa to tak zaujíma.“ Povedal a zvesil sa na posteľ.

„Keď sa takto správaš, prestáva ma baviť, zaujímať sa.“ Povedala ale neznelo to nahnevane. Zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu. Položil ruku vedľa seba na posteľ a potľapkal po nej aby ju pozval prisadnúť si. Zamračila sa a prekrížila si ruky na hrudi. Chvíľu ho pozorovala no potom asi uznala, že vyzerá dosť zúbožene na to, aby sa o niečo pokúsil. Sadla si k nemu. NA JEHO POSTEĽ.

„Je všetko v poriadku?“ spýtala sa znova. Obaja hľadeli meravo na oheň v kozube.

„Nie som si istý, či ti o tom môžem povedať.“ Som si istý, že nemôžem!

„Tak mi o tom nehovor.“ Zaskočila ho odpoveďou. „Ak sú to veci, ktoré by ťa ohrozili na živote... Nehovor mi to.“

„Ale nemôžeš.“ Povedala potichu. Tuší to? Vie, že som jej nepovedal pravdu? Vie, že som smrťožrút? Zrazu ho chytila za ruku. Stlačila ju vo svojej dlani, zatiaľ čo sa stále dívala na mihotajúce plamene v krbe. „Nech ťa trápi čokoľvek, stále sú tu ľudia, ktorý budú za tebou stáť. A som tu ja.“ Povedala. Draco sa díval na jej prsty ovinuté okolo jeho ruky. Zrazu presne vedel, čo jej chce povedať. Tu a teraz! Som smrťožrút!... Ale tá myšlienka neopustila jeho ústa. Mal onú vetu na jazyku, no nemohol ju povedať. Pozrel sa na ňu.

Hermiona cítil na svojej tvári jeho pohľad. Zbehla očami z blikotajúceho a pukotajúceho ohňa na Malfoya, sediaceho vedľa nej. Díval sa na ňu pohľadom, aký ešte u neho nevidela. Vyzeral byť tak zúfalý. Cítila, ako to v ňom vrie, akoby najradšej vysypal všetko, čo mal na jazyku. No nemohol... Jeho sivé oči boli začervenané. Plakal? U Merlina, je to až také zlé? Mala chuť ho pohladiť po tvári a ubezpečiť ho, že všetko bude dobré... Ale... Bol to predsa Malfoy. Stále bola veľmi opatrná.

Pustila jeho ruku a rozmýšľala, či spravila dobre. No potom sa naňho znova pozrela. Dumbledore vedel, že sa stretávajú a veril jej, že ich priateľstvo ho dokáže zmeniť. A vyzeral tak zúbožene.

„Malfoy, nemusíš mi nič hovoriť. Ak budeš raz pripravený, som tu pre teba.“ Povedala napokon, keď zvesil hlavu. Takýto sa jej nepáčil. Nebol to on. Kde je ten starý, podpichovačný Malfoy. Ten Malfoy, ktorý má vždy plné ústa rečí. Ten namyslený a samoľúbi Malfoy.

Zošuchla sa z postele na zem a postavila sa pred neho. Načiahla obe svoje ruky. Pozrel sa najprv na ne, potom na ňu.

„Naučím ťa vykúzliť patronusa. Poď.“ Povedala a stále naťahovala ruky k nemu. Napokon sa ich chytil a ona ho oboma potiahla, aby sa postavil. Ustupovala pred ním a stále ho ťahala za ruky. Potmehúdsky sa usmievala.

„Čo ti je také smiešne.“ povedal mrzuto keď ho postavila na miesto a sama podišla o kus ďalej.

„Len som si predstavila, ako sa zatváriš, keď zistíš, že tvoj patronus je fretka.“ Povedala a zachichotala sa. Zamračil sa na ňu.

„Ty si tak sprostá, Grangerová.“ Povedal ale všimla si, že potlačil malý úsmev.

„Že sa vôbec pýtam.“ Zašomrala si popod nos. „Čo vieš o patronusovi?“ Malfoy sa na ňu zadíval.

„Áno, to sme.“ Povedala Hermiona a rozmachla sa rukami s úsmevom na tvári. „Tak?“ naliehala. Malfoy sa sprudka nadýchol a vyzeralo to, akoby jej išiel niečo nepekné povedať no miesto toho...

„Je to niečo ako pozitívna energia, ktorá ťa má ochrániť pred demetormi.“

„Len mi tu prosím nevysyp nejakú poučku z knihy. To ma nezaujíma.“ Povedal rozmrzene. Hermiona sa naňho zamračila. Je to hlúpe, keď dokonca aj donedávny nepriateľ v nej dokáže čítať ako v knihe? Zacítila, ako sa jej krv nahrnula do líc.

„Chceš sa to naučiť, alebo nie?“ spýtala sa zahanbene a ukrivdene zároveň. Ostal ticho. „Dobre.“ Prikývla hlavou a vytiahla prútik. „Samotné prednesenie slov nestačí. To podstatné, čo ovplyvní podobu tvojho patronusa je spomienka. Veľmi šťastná spomienka.“

„Žartuješ?“ rozosmial sa Malfoy. „Tak to bude hračka.“ Povedal s úškľabkom.

„To hneď uvidíme.“ Usmiala sa Hermiona. „Musí to byť tá najšťastnejšia spomienka, akú máš. Potom už len záleží na tvojich schopnostiach a zručnostiach, akého patronusa sa ti podarí vyčarovať. Veľa kúzelníkom sa nikdy fyzického patronusa nepodarilo vytvoriť, pretože...“

„Očakávam strážcu?“ opäť sa Malfoy pousmial, na svoje problémy, ktoré ho ešte pred chvíľou ničili akoby zabudol.

„Presne tak. Predstav si svoju najšťastnejšiu spomienku, nechaj sa ňou naplniť, znova ju preži, a potom prednes formulu.“

Malfoy vytiahol prútik, vyzeral veľmi sústredený. Namieril prútikom do vzduchu a riekol...

„Expecto patronum.“ Nič sa nestalo. Malfoy sa prekvapene díval na prázdny priestor okolo svojho prútika. Stočil sa na usmievajúcu Hermionu. „Príde ti to smiešne? Ty si to určite zvládla na prvý raz, čo?“ zahundral na ňu.

„Nie, samozrejme, že sa mi to nepodarilo na prvýkrát. Ani na druhý či tretí. Ale išla som do toho s pokorou. Tá tebe chýba.“ Povedala a Malfoy už vyzeral, že sa chce hádať. „Je to veľmi ťažké kúzlo. Nikomu sa nám nepodarilo na prvýkrát. Ani Harrymu nie.“ Povedala. Malfoy sa tváril, že to nepočul no ona vedela, že ho to trocha potešilo. „Na čo si myslel? Očividne to nebolo dosť silné.“

„Ako som vás v prvom ročníku dostal do problémov kvôli tomu drakovi.“ Usmial sa.

„Nestačilo to. Asi ťa to neurobilo skutočne šťastným. A pokiaľ si dobre pamätám,“ zatvárila sa akoby tápala v mysli, „chytili najprv teba a mal si s nami trest v Zakázanom lese.“ Zamračil sa.

„Mám ich veľa. Keď som poslal toho vtáka pod kosu, keď som minulý rok v inkvizičnej čate strhával body a udeľoval tresty...“

„To ťa robí skutočne šťastným?“ spýtala sa zhrozene Hermiona. „Tak to mi je ľúto, ale patronusa nikdy nevykúzliš.“

„Ja neviem, čo ma robí šťastným!“ zvolal náhle. „Už dlho som nebol šťastným. Veď ja kurva neviem, čo je to šťastie...“ schytil ju za plecia. „Od malého zasrana ma ten kokot učil, čo robiť aby som dosiahol to, čo chcem. Ako manipulovať s ľuďmi... Všetko, čo som kedy robil, sa mi teraz hnusí... Ale nemôžem, nedá sa mi na to inak dívať. Nechcem, neviem...“ triasol s ňou. Potom ju pustil. „Sám sebe by som sa hnusil...“ dodal potichu.

„Raz sa budeš musieť na seba pozrieť, veď z vlastných chýb sa človek učí.“ Bola tak prekvapená z toho, čo povedal, na to aby zareagovala. Preto ju ešte viac prekvapilo, že samú seba začula hovoriť to. Už si začala uvedomovať, aký boj v sebe tento chalan má. Ako sa bojí samého seba. „Malfoy, ty to zvládneš. Ja verím, že to v sebe máš. Len poriadne pohľadaj najšťastnejšiu chvíľu tvojho života. Žiadne trápenie prváčikov... Niečo, čo ťa vo vnútri hrialo. Mysli.“ Naliehala naňho. Trocha sa ukľudnil, viditeľne sa zamyslel.

Draco sa snažil vyhnúť všetkým zákutiam jeho mysle, ktoré ho desili. Čím hlbšie sa dostával, tým bol zúfalejší. Hovorí práve toto ňom, ako veľmi je stratený? ... Zrazu začul v hlave matkin hlas.

Mohol by si prísť ku mne, srdiečko? Otecko pred chvíľou odišiel a tak skoro sa nevráti.

Ako to jeho matka povedala, vo dverách sa objavila strapatá hlava asi šesť ročného Draca..

Poď srdiečko, už môžeš. Ľahni si ku mne. Povedala láskyplne Nercissa Malfoyová a potľapkala rukou po posteli. Draco, šťastím bez seba, skočil k nej do postele a zababušil sa pod jej perinu. Vytŕčala mu len malá blonďavá hlava vedľa jej paže. Tuho ho objala.

Vieš na čo mám chuť? Spýtala sa ho matka. Draco sa štrbavo usmial a pokýval hlavou.

Ale oteckovi to nepovieme, áno? Bude to naše malé tajomstvo... tajomstvo...

Dracovi matkin hlas stále znel v hlave. Akoby sa na chvíľu preniesol do jej komnaty, akoby mal znova šesť rokov, akoby sa opäť každú sobotu tešil na to, keď jeho otec odíde na cesty preč a on ostane s matkou doma sám.

„Podarilo sa?“ vytrhla ho zo zadumania Grangerová. Usmievala sa naňho. Skoro tak, ako sa naňho pred chvíľou usmievala jeho matka. Jej úsmev mu chýbal.

„Tak to skúsime?“ spýtala sa a Draco potriasol hlavou. Namieril prútik do vzduchu, predstavil si matkin úsmev a riekol...

„Expecto patronum...“ zrazu mu z prútika vystrelil pruh žiarivo bieleho dymu. Vyzeralo to viac ako svietiaci oblak ako nejaká jasná forma. Draco sklonil prútik a obláčik sa rozplynul.

„To vôbec nevadí. Časom, keď budeme trénovať sa istotne sformuje do fretky.“ Povedala a usmievala sa. Draco sa uchechtol.

„Myslel som si, že to bude jednoduchšie... Akú formu má tvoj patronus?“ spýtal sa, pretože už nechcel rozoberať jeho ľahkomyseľnosť. Grangerová mávla prútikom vo vzduchu a riekla...

„Expecto patronum.“ Z prútika sa jej vyvalil žiarivý biely pruh, ktorý sa rýchlo sformoval do vydry.

Žiarivý patronus hravo poletoval okolo Hermiony. Potom, akoby si všimol Draca. Najskôr nedôverčivo pozeral, potom podletel aj k nemu a predviedol niekoľko vývrtiek vo vzduchu. Draco sa nemohol neusmiať nad týmto malým milým tvorom. Zrazu sa vydra zastavila tesne pred jeho tvárou a dívala sa mu priamo do očí, potom sa priblížila a noštekom sa dotkla jeho nosa. Draco zacítil hrejivý prúd energie.

„Dosť ty malá nezbedníčka.“ Povedala zrazu Grangerová. Žiarivá vydra sa od Draca vzdialila a preplachtila ku Grangerovej. Obtrela sa jej o tvár a potom sa rozplynula.

„Cítil som to.“ Povedal. Grangerová sa naňho nechápavo pozrela. „Tvoje šťastie. Keď sa ma dotkla. Cítil som to.“ Povedal Draco a chytil sa za nos. „Ešte stále to cítim.“ Riekol a pozrel sa na svoj ruky, akoby čakal, že to bude viditeľné. Jej šťastie ho naplnilo po tak krátkom dotyku. Cítil sa sebavedomý ako kedysi, teraz vedel, že všetko bude dobré. Pristúpil k nej, prudko ju vzal do náručia a skrútil sa s ňou. Začul ako z prekvapenia vypískla. Pustil ju. Rýchlo ustúpila a naprávala si vyťahaný sveter.

„Som rada, že si znova v poriadku ale ovládaj sa.“ Povedala a snažila sa zakryť červené líca.

„Nemohla som sa dívať, ako trpíš. Taká nie som.“ Povedala a on sa zašklebil.

„Pre Merlina, už je to tu zas. Nabudúce ti nepomôžem.“ Povedala a zagánila naňho.

„Nabudúce na tej posteli nebudeme len sedieť.“ Povedal a poslal jej vzdušnú pusu. Grangerová, plná rozpakov, sa stočila na odchod. Otvorila dvere no medzi nimi sa zastavila. Obzrela sa na Draca, vytiahla z vrecka sikel, hodila ho po ňom. Ten ho chytil a s prekvapením sa naň pozrel. Už keď chcel niečo sprosté na to povedať, keď riekla...

„Aby sme sa mohli dohodnúť na ďalšom stretnutí, keď bude treba. To isté sme používali za čias DA a osvedčilo sa mi to.“ Povedala ešte vždy červená ako paradajka.

Hermiona odišla z Komnaty v rozpakoch. Nemá rada, keď si z nej takto uťahuje. Na druhú stranu bola rada, že sa cítil lepšie. Jednoznačne bol v lepšej nálade, ako keď prišiel. Hermiona sa usmiala. Potešilo ju to. Mala by sa cítiť zle, že pomáha Harryho nepriateľovi? Jednoznačne. Má z toho ale radosť? Má! Pretože pre ňu, už nepriateľom nie je. Dokonca aj Dumbledore v ňom vidí niečo viac. To ju držalo pred výčitkami, kvôli Harrymu.

Ponáhľala sa zo siedmeho poschodia od Komnaty najvyššej potreby do klubovne. Ako sa blížila k chodbe s obrazom Tučnej panej, začula známe hlasy. Zahla za roh a uvidela Harryho, Ginny a Rona.

„Harry, Ginny!“ zvolala radostne. Rozbehla sa k ním. Vrúcne ich objala, Rona s roztvorenou náručou si nevšímala. „Akurát som bola pozrieť Hagrida. Aké boli Vianoce?“ spýtala sa.

„No... Ukázal sa u nás Rúfus...“ odpovedal jej Ron no ona ho odignorovala.

„Harry, niečo pre teba mám. Och! Jasné, nové heslo... Striedmosť.“ Povedala a Tučná pani sa prehupla dopredu. Hermiona prešla otvorom, za ňou Ginny, Harry a potom Ron.

„Hermiona, musím ti toho veľa povedať.“ Povedal no prerušil ho dievčenský piskot.

„Roňúšik!“ vykríkla Lavender a hodila sa Ronovi okolo krku. Plná klubovňa žiakov, ktorí sa pred pár okamihmi vrátili z prázdnin sa zasmiali vrátane s Hermionou. Harry sa na ňu zadíval.

„Tam je voľné miesto, Harry.“ Ukázala na kreslá. „Ginny, ideš s nami?“

„Nie, nemôžem. Sľúbila som Deanovi, že za ním zájdem.“ Povedala nie dvakrát šťastne. Hermiona si na svoj to do list pripísala porozprávať sa s Ginny. Usadili sa s Harrym do kresiel a on sa jej rozrozprával, čo ho celé Vianoce trápilo.

Pýcha a predsudky