Kapitola:
Pridaná: 9.8.2006, 11:51:20
Čítaná: 11045×
Hodnotenie: (počet hlasov: 254)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Persefan Viertlová, Severus Snape, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Lily Evansová
Stručný dej: Jedno neobyčajné dievča s ešte neobyčajnejšími schopnosťami. Ako si poradí v neznámom svete čarodejníkov? Pochopí svoj osud a miesto v ňom?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Persefan Viertlová 2 » Ťažké rozhodnutia 3 » Na nákupoch 4 » Prázdninové potulky Rokfortom 5 » Profesori 6 » Cica 7 » List 8 » V Slizoline 9 » V Chrabromile 10 » Kurz pre Námesačníka 11 » Nedôverčivosť 12 » Spackaný metlobal 13 » Odhalený 14 » Odhalená 15 » Rytier a Drak 16 » Doma 17 » Návrat k čarom 18 » Tvrdý oriešok 19 » Dobrý aj zlý pocit... 20 » Osamotený rytier... 21 » Smiech 22 » ...a HNEV 23 » Viem, že vieš, že viem 24 » Prvotiny budúcej novinárky 25 » Čo sa stalo v Rokville 26 » Strach 27 » Príprava ...a nielen na ples... 28 » Koniec začiatku 29 » Začiatok konca 30 » Pes a mačka 31 » (Ne)príjemnosti 32 » Remus Lupin 33 » Otázky, pochybnosti, rozhodnutia 34 » Následky 35 » Bolo to tak dávno 36 » Exsecro Inscienta 37 » Domček z karát 38 » Poverčivosť 39 » Utrhnuté zo... (I) 40 » Utrhnuté zo... (II)

Malý oznam pre tých, ktorí ma poznajú - aspoň prostredníctvom tejto poviedky:

Chcem sa Vám opäť poďakovať. Vďaka Vašej podpore a záujmu o moju tvorbu som sa odvážila zaslať do vydavateľstva Fragment svoj rukopis, ktorý som dokončila ako 16ročná. A na jar 2010 by mala vyjsť prvá kniha štvordielnej série s názvom Mariotovi dediči. Na jej obálke nájdete moje meno. Za šancu debutovať na trhu, vďačím okrem vydavateľstvu aj Vám a verte mi, že si to aj nesmierne cením.

Uvidíme, čo poviete na knihu, odhadujem to však tak, že ju málokto bude schopný považovať za lepšiu ako Persefan. No dajte mi šancu, druhá, tretia aj štvrtá kniha nebude už výtvorom 16-ročnej dievčinky, ale 20-ročnej kofy... 4 roky možno nie sú veľa, no za tie roky som sa už na mnohom poučila a naučila sa písať hádam aj lepšie - a to hlavne vďaka Persefan a Vašim radám.

Budem dúfať, že sa Vám bude páčiť... so enjoy it all

séria poviedok:

Persefan I Mukelka

Persefan II Čarodejnica

Persefan III Väzenkyňa

Persefan si odpila z džúsu a veselo sa na Jane usmiala. „Keby si ty niekedy myslela aj na niečo iné, než na chalanov...“ zatiahla, snažila sa, aby jej hlas znel otrávene.

„Začína predsa leto! Prázdniny! Na čo iné by som mala myslieť?“ bránila sa Jane, akoby to považovala za najlogickejšie vysvetlenie na svete. Lucy, sediaca vedľa nej sa zachichotala.

„Veď ja od teba nechcem, aby si sa zaujímala o globálne problémy,“ vysvetľovala jej Pesefan trpezlivo. „Len ma napadá, že sú aj dôležitejšie veci, ktorým by sme sa mohli cez prázdniny venovať...“

„A čo myslíš?“ chcela vedieť Lucy, pohľadom blúdiac po kaviarni. Nemôže jej predsa ujsť príležitosť vidieť pekného chlapca.

„Neviem... Ja...ja by som napríklad chcela zažiť niečo nové, nejaké dobrodružstvo...“ priznala Persefan zvedavá, ako jej priateľky zareagujú.

„Tak si teda nájdi chalana a budeš mať aj dobrodružstvo aj niečo nové,“ dohovárala jej Jane.

Persefan si bezmocne vzdychla. Pravdaže, nevšimli si, že sa im priznala s niečím, čo bolo pre ňu dôležité. Mala svoje priateľky rada, ale to ešte neznamenalo, že by si s nimi rozumela. Málokedy ju dokázali pochopiť a ešte zriedkavejšie sa dokázali rozprávať o vážnych záležitostiach.

/Opäť ma budú celé leto ťahať na kúpalisko/, rozmýšľala Persefan cestou domov. /A pritom zabávať sa s chalanmi vedia dosť dobre aj bezo mňa./

Persefan si uvedomovala, že so svojimi čiernymi vlasmi, nezvyčajne tmavomodrými očami je viac-menej príťažlivá a keby naozaj chcela, pokojne si nájde niekoho, s kým by si občas vyšla von. Ale chcela to vôbec? Pri pohľade na Janinu šťastnú tvár, keď sa držala so Simonom za ruky si priala, aby aj pri nej niekto stál, ale pri pohľade na Simona si pomyslela, že jej to nestojí za to. Nemohla sa zbaviť pocitu, že všetci chalani, ktorých pozná sú buď namyslení hlupáci, alebo slabosi. Radšej ich brala ako svojich kamarátov, a keďže jej najlepšie priateľky boli Jane a Lucy, mohla sa pýšiť obrovským množstvom priateľov...

Obe jej priateľky nad ňou len krútili hlavou, dokonca ani vlastná mama ju nedokázala podporiť. „Bolo by na čase, aby si sa začala správať ako normálne dievča,“ vravievala jej.

Persefan sa však za takmer pätnásť rokov svojej existencie už zmierila s tým, že sa odlišuje od ostatných a netrápilo ju to.

Nik ani len netušil ako veľmi sa odlišuje. Persefan totiž nenašla nikoho, komu by sa mohla zdôveriť. Empatia, teda chápanie nepatrí medzi silné stránky tínedžerov, takže v ich radoch svoju bútľavú vŕbu ani nehľadala. Bola jedináčik a otca nikdy nepoznala. Mama bola zase príliš úzkostlivá a ustráchaná, aby si vypočula Persefanine tajomstvá. A tých mala už od detstva mnoho.

Mala len osem rokov, keď sa to začalo.

V tú noc nemohla dlho zaspať. Prevaľovala sa na posteli, všetky vankúše aj s perinou vyhodila, na posteli zostala len ona a malý plyšový psík, ktorého zvierala v ruke tak silno, že mu išli slabo našité oči takmer vyskočiť z jamiek.

Zaspala až po niekoľkých hodinách.

Zelená. Všade videla zelenú. Až po chvíli sa obraz vyjasnil, akoby preskočil z jedného televízneho programu do druhého. Videla vysokú tmavú vežu, nad ktorou lietali čierne a hnedé sovy. Ich počet sa rýchlo zväčšoval, okolo veži vytvárali čierne mračno. Zrazu sa mračno rozplynulo, veža zmizla, pred ňou sa objavila zelená lebka vznášajúca sa na čiernej oblohe.

„Odpovedz! Chcem počuť odpoveď! Hneď!“ kričal na ňu chladný, desivý hlas vychádzajúci priamo z lebky.

Persefan neodpovedala. Nemohla. Hrdlo jej zvieral hrubý, ťažký remeň strachu. Začala sa potiť. Chcela volať o pomoc, ale vedela, že by ju aj tak nikto nepočul.

Chytila sa za brucho.

Lebka napokon zmizla. Persefan pocítila úľavu. Pred ňou sa zjavila obrovská staroveká knižnica so zvitkami a hrubými knihami. Občas sa pred ňou mihla skupinka ľudí, chlapcov, dievčat oblečených do podobného oblečenia, ale nedokázala rozoznať ich tváre. Obraz bol čoraz rozmazanejší.

„Aj tak zomrieš,“ zasmial sa tvrdý hlas vychádzajúci odnikiaľ.

Persefan sa prebudila. Zažmurkala očami, utrela si pot z tváre a nervózne sa obhliadla po svojej izbe. Plyšový macko, s ktorým zaspávala bol už bezoký, usmieval sa na ňu len pôsobivým upokojujúcim úsmevom, na ktorom si jeho výrobcovia dali iste záležať (rozhodne viac ako na očiach).

Persefan si ho pritúlila k sebe a po chvíli upadla do hlbokého, pokojného spánku.

O svojom sne sa nikomu ani slovkom nezmienila. Nechcela vyzerať ako zbabelec, ktorého vystraší obyčajná nočná mora.

Tento sen sa už nevrátil, no spustil za sebou doslova lavínu závratných udalostí v jej živote.

Persefan spočiatku považovala za zhodu okolností fakt, že v noci sa jej snívalo o daždi a jej nákupe s mamou, ktorý sa nasledujúci deň naozaj presne do maličkostí odohral. Náhodou mohlo byť, aj keď sa jej snívalo, že im učiteľka Sextonová dala neohlásenú písomku z násobenia a na nasledujúcej hodine matematiky to na všeobecnú nespokojnosť žiakov urobila. Ale náhodou už rozhodne nemohlo byť, že počas nasledujúcich nocí sa v jej hlave odohrali krátke udalosti budúcich dní. Netrvalo jej dlho kým si uvedomila jasný, nespochybniteľný fakt – videla budúcnosť. A tým rýchlejšie sa naučila svoju schopnosť využívať.

Sny sa nezjavovali každý deň. Za jeden mesiac nemala viac ako desať snov, ale aj to ju uspokojovalo. Ešte nikdy sa netešila na spánok ako vtedy.

Pred spánkom si v hlave premietala, čo chcela vedieť a sny jej po čase vytrvalého tréningu napokon odpovedali. Neohlásené písomky začali byť pre Persefan malinou, jej predpovede počasia boli omnoho presnejšie ako predpovede meteorológov, občas aj vedela, čo za nechutné jedlo bude na obed v školskej jedálni.

Ale to jej pochopiteľne nestačilo. Asi po roku si všimla, že počas rozhovorov dokáže vytušiť niektoré odpovede na jej otázky. Začala uvažovať, či na jej predpovede je vôbec potrebný spánok. Je to predsa len stav, v ktorom myseľ človeka krátkodobo upadá do latentného stavu.

Začala experimentovať.

Zavierala sa do svojej izby a podľa kníh o meditáciách sa pokúšala uvoľniť svoju myseľ tak, aby sa sústredila na jediné – na odpovede. Tie však dlho neprichádzali. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa jej to podarilo. No dokázala získať odpovede len na otázky typu: „Uvarí dnes na večeru mama špagety?“

Takže o ich užitočnosti by sa vlastne ani nedalo diskutovať.

S týmto pokrokom šlo ruka v ruke aj otvorenie ďalších tajných dverí jej schopností. Sny už prestali byť zaujímavé. Ak s ľuďmi strávila dostatok času, objavili sa pred ňou obrazy ich budúcich životných situácií.

Dokázala predpovedať, že jej mama po večeri (slanina s čajom) nebude cítiť dobre a na druhý deň nepôjde do práce, že Jane sa rozíde so Simonom, pretože stretne iného sympatického chlapca, alebo, že učiteľka matematiky Sextonová na všeobecnú radosť každého žiaka odíde zo školy.

Zlé na tom boli len dve veci – nedokázala nazrieť do budúcnosti, ktorá sa týkala výlučne jej samej a svoje predpovede nedokázala ovládať. Nedokázala určiť čas, ani miesto, keď sa zjavili, a tak si už mnohí (konkrétnejšie všetci v jej okolí) všimli, že sa správa zvláštne.

Lucy jej často hovorila: „Vieš, Perse, občas akoby si bola duchom neprítomná. Vypúliš oči, začneš nahlas dýchať a potom potrasieš hlavou a opýtaš sa: Čo si to povedala?. Je to divné...“

A tak všetci, vrátene jej priateliek, považovali Persefan za čudáčku. A ešte väčšou čudáčkou by pre nich bola, keby im vysvetlila svoje dôvody. Nikomu preto nikdy neprezradila, že vidí budúcnosť. Veril by jej vôbec niekto? A verila ona vôbec niekomu natoľko, aby sa mu odvážila zdôveriť?

Musela prerušiť niť svojich spomienok, pretože práve dorazila pred svoj dom. Z tašky vytiahla kľúče, ale hneď ich aj vrátila späť. Dvere boli otvorené.

/Zvláštne, mama necháva vždy zamknuté/, preblesklo jej znepokojenou mysľou.

S nepríjemným pocitom vstúpila do predsiene a ostražito sa rozhliadla po okolí. Zmocnil sa jej neblahý pocit, že ju vo vnútri čakajú problémy. Keby tak vedela čo!

„Mama?“ zavolala skľúčene. Len nech sa jej nič nestalo, priala si v duchu, keď prechádzala chodbou do prázdnej kuchyne. Na stole bola rozrobená večera – mama pripravovala puding, ale niekto ju musel vyrušiť. Niekto ju musel prekvapiť...

„Persefan Viertlová?“ ozval sa za jej chrbtom mužský hlas.

Okamžite sa otočila. Ocitla sa tvárou v tvár starého muža s bielymi vlasmi a dlhou bradou. Mal oblečený staromódny oblek s nešikovne zaviazanou kravatou (akoby si zaväzoval kravatu po prvýkrát v živote) a na nose mal podivné okuliare.

Rozhodne nie som väčší čudák ako on, zamyslela sa na zlomok sekundy.

„Čo ste urobili mojej mame?“ spýtala sa nevraživo a začala pomaly ustupovať k zásuvkám s nožmi.

Muž sa dobrosrdečne usmial.

Vo dverách sa vedľa neho zjavila jej mama aj s podnosom s vypitým čajom. „Pers, to je v poriadku,“ upokojovala ju. „Tento pán sa prišiel s tebou pozhovárať...“

Muž k nej pristúpil a podal jej ruku. „Dovoľ, aby som sa ti predstavil,“ začal. „Som profesor Dumbledore.“

Persefan naňho zostala nemo civieť. Jeho ruku neprijala.

[ » na začiatok « ]